Paldiny

Nostalgia tu nehrá žiadnu rolu, Légiu skazy som videl prvý raz až dnes, ale užil si ju ako by si ma našla v teen veku. Samozrejme, film nemohol v globálnom merítku uspieť, veď rok po ňom a s obdobným rozpočtom napochodoval do kín Matrix. Lenže s ohliadnutím sa za predošlou generáciou akčných bijákov je tento ten najposlednejší z posledných drsných a špinavých akčňákov onej školy, kedy ešte v Hollywoodskom Oxforte vyučovali Švarcík so Stallonem. Anderson na ich prednáškach očividne vyrastal a vložil doň toľko nadšenia, že som bol znovu ochotný byť slepý a hluchý voči všetkej tej naivite a hercom, ktorí neupustia od jedného výrazu. Musím sa priznať, že ma film oslovil od úvodných minút s nápadom, ktorý pokojne mohol slúžiť pre pokračovanie Univerzálneho vojaka. Hovorím o paralele, kedy starí vojaci sú nahrádzaní novými nadľuďmi, ktorí sa pri akčných kúskoch ani len nezapotia. Verím, že ide o odkaz pre odchádzajúcu generáciu borcov z mäsa a kostí v momente, čo štafetový kolík už v rukách držali bijci upírov a maskovaní superhrdinovia. O to viac som si vychutnal rambovsku likvidáciu, kedy Kurt lišiacky odstráni snáď tucet po zuby ozbrojených parkhantov. Pre Andersona po Horizonte udalosti možno kariérny krok späť, zato tá pravá polievočka pre dušu veľkých chlapcov.

Náš distribučný preklad môže pôsobiť zavádzajúco. Arnieho vizitka je len jedna z viacerých, akým sa dostáva priestor. Prekvapivo zhovorčivý Arnold tu nešetrí slovami, ako tomu bolo v jeho hraných prvotinách a neprestáva udivovať až nákazlivým pohľadom na svet športu, špeciálne kulturistiku, ktorej dal tvár. Čo oceňujem, úprimnosť pri psychologických hrách a s akým sebavedomím a odhodlaním prechádzal prvou etapou, v ktorej sa dostal do povedomia verejnosti. Niekdajší Mr. Olympia skrátka vedel, čo od života chce a stopercentne si bol istý tým, že mu nedá nič zadarmo.

Odsúdiť film pre nesympatie k človeku, ktorým sa zaoberá je ešte väčšia hlúposť ako odsúdiť film pre nesympatie k režisérovi, ktorý ho natočil. Havel je komplexný snímok, popisuje obdobie 68´ - 89´ z pohľadu dramatika s dobre rozdanými kartami, ktorý si to pokazil sám. Veď stačilo držať jazyk za zubami a mohol mať na svojej chalupe vyložené nohy možno aj dnes. Režisér Horák sa však nesnaží idealizovať hlavnú postavu, preto nevidíme vzorného manžela, ani rozhodného Robina Hooda s darom reči tých najzdatnejších. Snímka má presvedčivý dobový výraz, dobre zvolených predstaviteľov a nebojí sa umeleckých prostriedkov, kedy nazeráme na udalosti čoby diváci divadelného predstavenia. Nechýbajú vierohodné herecké výkony ani napínavé dramatické momenty z vypočúvacích miestností, väzenských ciel a častokrát náročnejších osobných prehier.

S Rivalmi som sedel v kokpite a cítil to závodenie na vlastnej koži. Tiež rozumel dvom toľko odlišným jazdcom, ktorí to hnali za jedným a tým istým cieľom. A dotýkala sa ma dramatizácia deja. V Le Mans som bol "iba" divák, čo však neznamená, že som si jazdu neužil. Mangold si kvalitu postrážil, emócie a drámu, akými by ma odzbrojil, už menej. Najviac som tento nedostatok pociťoval na samom konci, kedy ma vyústenie s príchuťou tragédie nechalo až prekvapivo chladným. Ďalšie prekvapenie si ma počkalo po štyroch rokoch, kedy som si šiel film pustiť, aby som na CSFD zistil, že som ho už videl.

Čakal som životopisný portrét osobnosti s rozhovormi, zaujímavosťami, pohľadmi od jeho detstva, cez štúdium, po vstup do politiky, pobyt v nej a nedobrovoľný odchod. A dostal? Subjektívnu výpoveď rovesníčky. Tá využíva momentálny hlad po všetkých tých mafiánoch, bossoch, únosoch, lenže si nemyslím, že by prispela niečím novým, teda ak nerátame zbytočné home videá, alebo rozhovor pri krbe, aký menovaný už stokrát oľutoval. Chýbajú tu pikošky s kapustnicou na námestí, ktorou kŕmil (ne)voličov, zahodené mikrofóny a odchody zo štúdia, keď sa mu neľúbili otázky i posledné comebacky z dôb, kedy sa to už nečakalo. Chýba mi tu obšírnejšie využitie zahraničných pisálkov, ktorí v dokumente dostali 15 sekúnd priestoru či postoje jeho blízkych, alebo oponentov. Rovnako mám pocit, že režisérka trochu naivne hádže na jednu kopu názory staršej generácie, ktorá má vraj na prvých miestach Vladka / Robka a až potom Ducha svätého a tých mladších, ktorí tušia pravdu a len čakajú na príležitosť. Nie všetci sú a nie všetci boli takí. Dokument mi svojim poňatím nesadol, podľa mňa mu chýba objektívnosť a dôslednejšia práca s témou, jednoducho bol nad sily autora. Ako práca do školy možno fajn, no pre plátna kín je to slabé.

V jednom máš pravdu, nemáme právo hodnotiť tvoj život, ale z toho, čo si ukázal, som si ako nezasvätený moc nevzal. Vlastne len to, že máš nevlastného otca a toho pravého si dlho poznal iba z fotografie. Výpovedná hodnota dokumentu je mizivá a miesto zbytočných táranín učiteľky zo školy si radšej mohol vysvetliť prečo si utekal z domu. Nepochádzaš z kompletnej rodiny? Predstav si, to každý druhý. Nevychádzal si s rodičmi? Kto v puberte áno. Vysmievali sa ti v detstve? Hmm, asi si jediný. Zhodnoťme, že za sfilmovanie by viac stálo spracovanie vzostupu Kontrafaktu než hrabanie sa v súkromí, ktoré dohromady aj tak nič nepovedalo. A ten záver s indickými predkami a obrátenie sa na hinduistickú vieru? To ako vážne? Ak áno, tak som potom rád, že si nenašiel pôvod v Rusku. A aby som len nerýpal, tak malé plus máš za nápad sledovať dokument s tvojou maličkosťou.

Na pohodu a relax plavba priam ako stvorená. Vo veľkej miere zato môže komentár s nádychom poézie ako keby vyňatý z denníka lodného kapitána, príjemné tóny, čo idú ruka v ruke s moc peknými zábermi prírody, živočíchov, zvyklostí domácich obyvateľov. Tí ukážu, čo to zo svojich tradícií a histórie. V prvej epizóde Majestátna Amerika začíname plavbu v Novom Škótsku, odkiaľ sa Atlantikom presúvame do Karibskej oblasti a tam navštívime hneď niekoľko ostrovov. Spoznávame miesta v akých sa jazdí po britských cestách s americkými autami, tiež mestečko, ktoré behom momentu prišlo o kompletnú populáciu 30 tisíc ľudí, pričom sopečnú tragédiu prežil iba jeden väzeň, ktorí si zrovna odpikával trest v podzemí. Nasleduje skratka Panamským prieplavom s prehliadkou západného pobrežia Ameriky a plavba končí v chladných vodách neskrotnej Aliašky. Druhá epizóda nás zavedie do Romantickej Európy, kde sa za takmer snovej atmosféry vydáme po stopách Vikingov, nasleduje návšteva jazera Lochness a plavba po nemeckých a francúzskych riekach, kde sa pre hrady a zámky na chvíľu odlepíme od lodnej paluby. Najdlhšia zástavka čaká v Lisabone, najzaujímavejšia v Gibraltáre. Tam, ako jedinom mieste na starom kontinente si to lietadlá odlietajú a pristávajú za bežnej premávky a po uliciach sa voľne pohybujú opice. Stredozemné more viacmenej známe, prekvapia čierne a červené pláže a európsku plavbu zapichneme paradoxne mimo Európy, na Níle v krajine faraónov a pyramíd. Záverečný diel výberu Reader´s Digest si posvietil na Pacifik a Exotické zeme v ňom. Názov je príznačný, ide o najexotickejšiu, zároveň najextrémnejšiu výpravu. Začiatok patrí Chile, búrlivým vodám, veľkým ľadovcom a Magalhaesovu prielivu. Nasledujú Veľkonočné ostrovy s tajomnými sochami domorodého kmeňa, ktorý považoval za Boha kdejakého moreplavca, aký tam zablúdil. Zvlášť kapitola patrí raju na zemi s čiernou minulosťou pre ostrovy, do ktorých by ste to nepovedali. Kanibalizmus, krvavé obety, rozštvrtený James Cook si podali ruky s destináciami ako Tahiti, Fidži, Hawai, aké nezasvätení považujú maximálne za semenište adrenalínových športov. Tým sa moc darí v Austrálii a Novom Zélande, ktoré na zozname Oceánie, vrátane Veľkého koralového útesu, nesmú chýbať. Tak a máme tu záver tejto dobrodružnej výpravy. Zaviedla nás po rôznych miestach a mestách, pod hladinu aj na vrcholky hôr. Cesta ale celkom nekončí, záverečný epilóg totiž pozýva do ďalšieho dielu Okolo pobreží dvoch amerických kontinentov, na ktorý si vydavateľstvo Reader´s Digest už nenašlo priestor a do výberu sa nezmestil.

Detailný a vyčerpávajúci profil režiséra, ktorého meno poznajú aj v dažďovom pralese na ostrovoch Indonézie. Venuje sa takmer všetkým jeho dielam, aké sa dostali von z papiera. Zaujímavé bolo sledovať aj stránku, ktorú som nepoznal, čiže súkromnú. Tam sa otvára publiku s pohnutým vzťahom voči rodičovi, s ktorým neprehovoril 15 rokov, slabšími študijnými výsledkami a nezvládnutými skúškami na filmovú školu. Isté paralely medzi jeho súkromným životom a filmovými osudmi sa objavovali vo viacerých jeho dielach a dodávajú im hlbší význam. Rovnako zaujalo triezve zhodnotenie slabších diel, kedy okolie aj on sám uznal, že buď neboli dostatočne vyzreté, nemali nič pod povrchom, alebo vznikli v príliš sebavedomej nálade. Okolo toho veľa zaujímavostí z natáčania, rozhovorov tých najpovolanejších a samozrejme ód na režisérovu výnimočnosť. Ale zas ak si niekto zaslúži 2 a pol hodinový dokument je ním človek čo pomáhal redefinovať Hollywood.

Na hlások Zuzany Piussi sa dá časom zvyknúť a keď ma prestal iritovať som sa mohol započúvať aj do výpovedí bývalých SIS agentov, novinárov, tajných nahrávok a známych youtube evergreenov. Vo výsledku som si z dokumentu aj tak nič neodniesol, je to zas iba spleť čriepkov (a v nich vraj existujúcich dôkazov), ktoré sa zatiaľ nikomu nepodarilo poupratovať do zrozumiteľného celku. Inak povedané, keby som týmto materiálom disponoval ja, nechal by som ho zrieť ešte nejaký ten čas a neťahal hneď po kinách. Potom by si režisérka nemusela vypomáhať pripitými konšpirátormi a akýmsi chrenom za klavírom, ktorý za to, že odcitoval jednu pasáž z ústavy nás nútil desať minút sledovať jeho kvázi hudobné antré.

Zaujímavý prierez mafiánskych bossov z obdobia, kedy nový režim ešte nestihol nahradiť ten starý. Seriálový dokument je plný rozhovorov s novinármi, redaktormi, podnikateľmi, barmankami, historikmi, analytikmi skrátka všetkými, ktorí mali k téme čo povedať a nebáli sa predstúpiť pred kameru. Najzaujímavejší asi sympaťák Reichel, ale z toho všetkého, čo nabonzoval očividne krysa, ktorá rovnako nebola svätá. Pri zásadnejších udalostiach sú z archívu vyňaté zostrihy z reportáží večerných novín. Absencia drsnejších záberov mi neprekáža, rovnako som si zvykol na úsmevný prológ vyzývajúci k nenasledovaniu podobného typu života. Čo som vnímal menej kladne je spracovanie podaktorých epizód, aké nie vždy držali pozornosť. Predsa len bratislavský život a rozhovory s taxikármi, čo dostali cez papulu preto, že nezastavili taxameter, mi prišiel zaujímavejší, než mdlé historky od Prešova a Oravy. Zaujalo tiež vyjadrenie vďačnosti mafii z Dunajskej Stredy, aká nedovolila preniknúť Albánskej hávedi na naše územie. Rovnako silný záver prvej série so zábavným dielom o Piťovcoch a detailmi prešpikovanou dvojepizódou s Mikulášom Č. Dokument hodnotím kladne, dovolil mi pospájať si súvislosti a zaspomínať na ranné roky v TO, kedy v povedomí miestnych detí budili strach Dolinajovci, akým pripisovali každú bitku, ukradnuté autorádio či pohodenú šupku od banánu. Jo, v 90tkach to žilo, teda, ak ste stáli na správnej strane barikády. (videl 1. sériu)