maddy

Transformers: Rise of the Beasts síce nie je taká sračka ako posledné kúsky od Michaela Baya (The Last Knight), ale pokiaľ chcel Paramount týmto v roku 2023 reštartovať sériu, tak bože chráň! Rise of the Beasts totiž pôsobí ako absolútne neambiciózny, neinovatívny hollywoodsky blockbuster, ktorý zaspal dobu o 20 rokov ... a vlastne ani vtedy by poriadne nebavil. Nový režisér rozhodne nepriniesol do série nový vietor a Rise of the Beasts je prakticky zameniteľný s akýmikoľvek inými Transformers po roku 2009. Nemá to žiadnu hravosť, ani zábavnosť, tobôž zaujímavé postavy, nápady (pokiaľ vám nie je deväť rokov a za neskutočne kulervúci nápad považujete, že tu je robo-opica), nič. Navyše je to aj vizuálne chabé a príbehovo úplne nijaké. Rise of the Beasts síce nie je vyslovene otravným filmom, ale tie dve hodiny divákovi absolútne nič nedajú, len pocit premárneného času. Celé to pôsobí len ako dojná krava, vyrobená čisto z dôvodu, aby naplnila vrecká hollywoodskych producentov, prežmýkali sa tie isté nápady a hľa vzniklo ďalších 127 minút, ktoré by v dnešnej dobe vygenerovala s hravosťou aj AI. Transformers je fakt séria, ktorá do dnešnej doby už nepatrí, minimálne nie v tejto podobe. CELKOVO: 4/10

Indie horor krížený s príbehom z creepypasty. Horor, ktorý by chcel podobne ako nedávny, skvelý Barbarian stavať na tom, že diváka mätie, nie je úplne zrejmé o čo v príbehu ide a prečo sa postavy chovajú tak divne, a každých cca dvadsať minút poskytne nejakú novú informáciu, ktorou málo uhne inou stranou. Akurátže celé to mätenie je prekuktnuteľné pomerne skoro v polovici filmu, nie úplne to funguje po hororovej stránke a v závere sa Cobweb dopracuje iba k absolútne Béčkovému monster hororu, ktorý vlastne nie je ani veľmi prezieravý, ani inteligentný a vlastne ani dobre napísaný, pretože celé to chovanie postáv sa vlastne nezleje do jednej zmysluplnej skladačky, ale prakticky skončí u toho, že všetci sa chovali divne, pretože sa chovali divne a to je celé. Atmosféricky síce nie zlá, ale nič viac ako obyčajná hororová jednohubka v čase mojho hodnotenia na CSFD rapídne nadhodnotená v červených číslach. CELKOVO: 5/10

Černošský slasher zmiešaný s paródiou na černošské slasheri od režiséra Toma a Jerryho a Fantastickej Štvorky? Ehm, tu zázrak nemohol čakať skutočne nikto a presne taký je aj výsledok. Tim Story sa opäť ukazuje ako absolútne neschopný režisér, ktorý nezvláda žiaden žáner. The Blackening nefunguje vôbec ako slasher, keďže nemá kúsok napätia, atmosféry alebo aspoň akokoľvek zaujímavé vraždy a asi v polovici filmu som si musel vygoogliť, či film má skutočne rating "R", pretože (mimo slovníku postáv) mi skutočne prišiel ako horor pre deti, ktorý sa bojí akejkoľvek brutality. Ono to však vôbec nefunguje ani ako komédia alebo paródia na horory, pretože postavy tu po sebe iba nezmyselne kričia a vtip aby človek pohľadal. Ale nie som vôbec prekvapený, lebo keď chce taký packal ako Tim Story natočiť film o rasizme, tak to urobí tak, že do neho obsadí tie najstereotypickejšie černošské postavy a myslí si, že to má byť tým vtipom. :rollingeyes: CELKOVO: 2/10

Patrick Wilson, ktorého mám ako herca síce rád, si zmyslel, že po rokoch hereckej kariéry by si rád skúsil aj tú režisérsku, no a výsledok je presne taký ako keď si niekto neskúsený povie, že má na réžiu filmu iba preto, lebo v nejakom účinkoval. The Red Door sa síce vracia k Insidious 2 a pôvodnému príbehu, ale iba preto, aby ho nakoniec nikam neposunul a celú stopáž tápal. Navyše Patrickovi nestačí, aby vo svojej prvotine natočil horor, ale mieša do toho nefunkčnú rodinnú drámu, traumu z detstva, rozpad manželstva, vzťah otca so synom, navyše v spracovaní, za ktorého by sa hanbil aj amatér. Celý Insidious je natočený úplne bez štipky nápadu, kde rozhovor dvoch postáv tvoria statické zábery na tváre postáv, ktorá sa neustále prestrihujú na tú ktorá práve hovorí (úvodná hádka otca so synom na internáte) a hororové scény dopadli ešte horšie. Bez štipky zveličovania priznávam, že som sa u nich buď smial alebo odvracal zrak, no nie zo strachu, ale z pocitu trápnosti. Všetko dokonale vystihuje scéna, keď Patricka Wilsona naháňa v dobe búbak a on sa pred ním ukryje do kúpeľne a celé to vyzerá akoby ste si to natočili vy sami doma a potom poslali do kín, ešte aj s pomerne ochotníckym hereckým výkon Patricka. Nie, tu vážne nefunguje nič. Príbeh, akékoľvek hororové dianie, atmosféra, ani silený pocit nostalgie v závere (s Lin Shaye). Prišlo mi to akoby si James Wan na producentskej stoličke povedal "OK, Patrick, hral si v sérii Insidious, zarobil nám ťažké prachy, tak si teda skús tú réžiu, tu máš pár miliónov, veď na tejto sérii už nemáš čo pokaziť a ono nám to z kina niečo hodí". Tu sa fakt nikto ani nesnažil a ten čo to točil nemal navyše talent, takže výsledok je len jeden amatérsky počin, ktorý by sa dal akceptovať ako zbytočné direct-to-video pokračovanie pred desiatimi rokmi, ale nie posielať to do kín v 2023. Smutné kam sme sa to so značkou Insidious dopracovali. Už The Last Key bol skrz naskrz priemerný počin, ale v prípade The Red Door klesla séria úplne ku dnu. CELKOVO: 3/10

Nolan dokázal to čo sa zdalo v dnešnej dobe už nemožné. K čomukoľvek je priradené jeho meno, ihneď sa jedná o veľkú filmovú udalosť. O práve tá nálepka “veľkej filmovej udalosti”, ba dokonca až “veľkého letného blockbusteru”, Oppenheimerovi skôr škodí. Ono to v jadre totiž vôbec nie je ten veľký film, ale skôr, síce o niečo dynamickejšie natočná, ale v jadre klasická oscarovka. Oscarová životopisná dráma v závere jemne šmrncnutá politickým thrillerom, typická oscarová biografia, ktorá sa téme o atómovej bombe (a jej zhodenie na Hirošimu a Nagasaki) venuje skôr iba okrajovo, no inak sa chrochní v trojhodinovej smršti dialógov, akurát zabalených do prvotriednej Nolanovej réžie. Hudba duní, kamera krúži, strihá a preskakuje sa v časových rovinách o stošesť, ale nikto z plejády postáv, mimo ústredného Oppenheimer, nemá väčšiu šancu skutočne zaujať, emócie fungujú len tak z polovice, a inak to je skôr žasnutie nad Nolanovými technickými schopnosťami. Filmársky dokonalá dialógovka s niekoľkými zaujímavými myšlienkami a prezentovanými dilemami, podporená famóznymi hereckými výkonmi, ktorej po filmárskej stránke nie je absolútne čo vytknúť, ale inak mi to trochu prišlo ako Nolanové silené honenie sa za filmovými cenami, než za čímkoľvek iným. Mám rád dlhé filmy, ale v tomto podaní mi tie tri hodiny nekonečných dialógov prišli až príliš. Oppenheimer by išiel pokojne zostrihať na dve a nič zásadné by sa nestalo. Síce skvelý film, v IMAXe som si ho užil a Nolana stále považujem za najlepšieho súčasného režiséra, ale Interstellar, The Dark Knight, Inception, aj Insomnia sú pre mňa niekde inde. CELKOVO: 8/10

Chabý pokus zviesť sa na vlne falošnej nostalgie len preto, lebo dnes to je moderné, ktorý však vôbec nefunguje. Asi ako celý DC multiverse, ktorý je s ich komixovkami, tak tri kroky pozadu za súčasnou tvorbou. The Flash síce nie je tak zlý ako Shazam 2, ale rovnako zbytočný. Čo prakticky platí o všetkých posledných DC filmoch (zdraví, Black Adam). The Flash má síce fajn akčnú scénu v úvode, a asi pol hodinovú pomerne fajn akciu v závere, kde to celé opäť raz vo veľkom vybuchuje, ale všetko medzitým je zbytočná vata, ktorá vedie od nikadiaľ nikam, a ktorá sa akurát tvári, že je niečím viac než ďalším komixovým výplachom od DC, ktorý nedáva žiaden zmysel. Navyše s pomerne prapodivným humorom, kde Ezra Miller behá polovicu filmu s holým zadkom alebo bez trička a sype zo seba vtípky o sexe a penisoch, a pri ktorých som si nebol istý, či ten film chce byť vlastne obyčajné PG-13 alebo regulárne R-ko. Ja by som samozrejme preferoval tú druhú možnosť, no v tomto podaní z toho vznikol akurát film s podivnou atmosférou, kde absolútne infantilnosti (scéna s bábätkami z úvodu) striedajú pokusy o neslušnejšie vtípky. Celkovo je to však smutný pohľad, že film v ktorom je Batmanov viac ako postáv na orloji dopadne takto obyčajne. Boli časy (zdraví Man of Steel), keď som mal DCEU veľmi rád, pretože sa na začiatku bralo vážne a ponúklo príjemný protipól k rodinnému Marvelu s o niečo dospelejšími a temnejšími komixovkami (zdraví Dark Knight), no tam kde sa za tie roky dopracovali už nestojí za najmenší záujem (a podľa toho aký je The Flash prepadák, tak si to evidentne nemyslím jediný). Trápna snaha dohnať multiverse Marvelu, ktorá už roky nefunguje, namiesto toho, aby sa DC pokúsil o niečo nové. Pritom cestu von z tohto nekonečného marazmu majú u seba ako na podnose (viď Joker a jeho úspech). Namiesto toho nám dokola ponúkajú tri verzie Batmana, desať reštartov celého DC a jedného Flasha, kde je všetko len jedna veľká zbytočná atrakcia a falošné pozlátko, vrátane Michaela Keatona a jeho návratu do role Batmana z deväťdesiatich rokov, než by to malo akákoľvek opodstatnenie v príbehu alebo celom DC a mňa to už fakt vôbec nebaví sledovať. CELKOVO: 5/10

Séria Mission Impossible vždy, resp. minimálne v posledných 4 častiach, počnúc Ghost Protocol, kombinovala vážnosť Bondoviek a miernu uletenosť, ktorou disponovala práve nemožná misia. Tie dva prístupy dokázala séria kombinovať s úplnou hravosťou bez toho, aby stratila na uveriteľnosti a upadla do banálnosti. Až doteraz. Dead Reckoning Part 1 je totiž zabalený do zápletky, ktorá akoby zaspala dobu o dvadsať rokov. No nezobudila sa v tých rokoch, keď ľudia ospevovali Matrix, ale keď vyšlo na DVDčku nové Béčko s Nicolasom Cageom. Celá zápletka s hrôzostrašnou vševidiacou a vševediacou AI mi totiž v najhorším momentoch pripomenula chabý Transcendence s Johnny Deppom a to nie je práve film, ku ktorému by sa séria M:I mala radiť. No nemôžem si pomôcť, ale story s hrozivou umelou inteligenciou pôsobí akoby ju písal niekto kto naposledy použil disketu a odvtedy je všetko moderné pre neho jedno veľké bububu. To by možno išlo prehliadnuť keby Dead Reckoning naservíroval aspoň ten kulervúci akčný film. Part 1 však akosi chýba správny ťah na bránku a poriadna dynamika Fallout, Rogue Nation, aj Ghost Protocol. Dokonca aj ten všade propagovaný skok motorkou z útesu sa stane skôr nevzrušilo, než by u neho divák zatínal päty od napätia do sedačky (ako napríklad pri scéne s lietadlom alebo ponorom z predošlých misií). A namiesto toho, aby film vymyslel akokoľvek uveriteľné (v rámci možností) situácie, tak tentoraz si pomáha úplnými náhodami, kde postavy dostáva na miesta na hrane s groteskou. Za všetko hovoriaci je práve ten známy skok motorkou, ktorý Toma Cruisa potrebuje dostať do vlaku. Tom skočí, medzitým zahlási so všetkou vážnosťou, že to nemá pod kontrolou a možno sa na ten vlak nedostane, aby nakoniec mohol skočiť motorkou v Rakúsku z útesu, roztvoriť padák, a skočiť bez prípravy do rozbehnutého vlaku, do asi dvanásteho vozňa v poradí iba náhodou oknom, práve v sekunde, keď tam je jedna z vedľajších postáv, na ktorú sa v tom momente chystá vystreliť nepriateľ, a úplnou náhodou ho zneškodniť a vyhodiť oknom, bez toho, aby si Tom vlastne uvedomil čo sa stalo. Toto je niečo čo chcem možno vidieť v Marvelovkách a pousmiať sa nad tou naivitou, ale nie v Mission Impossible. A takýto film následne po divákovi chce, aby sa pozastavil nad smrťou jednej z postáv, čo mal byť pravdepodobne dramatický vrchol filmu, no nad ktorým sa samotné postavy vo filme pozastavia asi jednu minútu a upaľuje sa ďalej a viac to nijako nerieši. Sorry, Christopher McQuarrie, ale toto je jednoducho lazy writing. Aj predošlé M:I filmy stvárali nemožné kúsky, ale v rámci akej takej uveriteľnosti. Pri Dead Reckoning som si už však hovoril, že príliš často skĺzal do pomerne banálneho hollywoodskeho blockbusteru plného hlúpej zápletky a nijako uveriteľných akčných scén. Napriek všetkým týmto výhradám to však nie je zlý film a rozhodne je o dve úrovne filmársky ďalej ako všetka tohtoročná blockbusterová tvorba, no po výbornej päťke a šestke, a dokonca aj štvorke som mal očakávania rozhodne vyššie a v porovnaní s predošlými tromi M:I filmami mi práveže sedmička prišla, že jej akosi dochádza para, zapamätania hodné scény (prakticky tu je iba jedna vynikajúca a skutočne napínavá s padajúcim vlakom v závere) a scenáristický um, než by mala gradovať do veľkolepého dvojdielneho finále. Na Part 2 som rozhodne zvedavý, ale žeby som ju po Part 1 očakával s akoukoľvek veľkou nedočkavosťou tiež nemôžem povedať. CELKOVO: 6/10

Každý máme nejaké filmové resty. Napriek tomu, že sa považujem za dosť veľkého filmového fanúšika s takmer 11 000 hodnoteniami na CSFD, tak populárna filmová séria Indiana Jones mi akosi ušla. Videl som len Kingdom of the Crystal Skull, ale pôvodná Indiana trilógia ma napriek jej kultovému statusu minula. Jednoducho som ako dieťa fičal skôr na Star Wars, neskôr Votrelcoch a aj napriek tomu, že od Spielberga som videl takmer celú jeho fimografiu, tak Indiana Jones bol môj tajný filmový rest. Tým pádom však nie som zaslepený často až falošnou nostalgiou a spomienkami z detstva. A musím povedať, že 90% na CSFD a momentálne 23. najlepšie hodnotený film je neskutočne prestrelené hodnotenie. Nie je to síce zlý film, ale úprimne v roku 2023 som sa pri ňom už značnú časť stopáže pomerne nudil. Viac ako Harrison Ford ma bavila uletená Karen Allen, akcia je značna toporná (s výnimkou scény s lietadlom) a síce to má nejakú tú magickú atmosféru dobrodružných fimov, tak mňa viac bavia sci-fíčka z tohto obdobia, než tieto archeologické dobrodružstvá. Avšak rozumiem, že pokiaľ toto niekto videl v 80-tkách, prípadne u nás skôr v 90-tkách na VHSke, tak ho to urobilo tým filmovým fanúšikom akým je dnes. Mňa celý tento Indiana Jones ošiaľ bohužiaľ minul, takže cestu k moju filmovému srdcu si už v roku 2023 nenašiel, narozdiel od hororovejšej dvojky, ktorá mi prišla zábavnejšia, dobrodružnejšia, rovnako ako nacistická trojka.

Lone Survivor meets Jarhead. A Guy Ritchie po pomerne slabom tohtoročnom Operation Fortune, kde iba recykloval všetky svoje nápady, dokazuje, že je režíjny chameleón a servíruje tentoraz skutočnú pecku, v ktorej paradoxne jeho režíjny rukopis takmer nebadať. Namiesto hravej, uvoľnenej réžii na ktorú sme od Ritchieho za tie roky ako diváci zvyknutí, dostávame chlapácky, vojenský film z Afganistanu silne vsádzajúci na čo najväčší realizmus, pomerne nehollywoodsky podanú akciu, kde je kladený dôraz skôr na taktiku a prežitie, než hrdinské vypálenie čo najviac nábojov. A keď už sa zdá, že Covenant nemá čo ponúknuť, tak sa pretaví do fukčného survival thrilleru a následnej záchrannej akcie, avšak postavenej na dojemnom príbehu dvoch postáv, na ktorých osude vám bude záležať. K druhej polovici mám síce pár výhrad - od v niektorých momentoch zbytočne prehrávajúceho Jakea Gyllenhalla (predramatizované kričenie do telefónu), čo skôr pripisujem scenáru, než jeho hereckým schopnostiam, až po pomerne mnoho náhod (záchrana príde vždy v momente, keď postavám dôjde poslený náboj), ktoré narúšajú ten realistický look, ktorý sa filmu darí po väčšinu času držať. Vo výsledku som však spokojný a po odťažitom začiatku som si v závere dokonca želal, aby ten film mal namiesto dvoch hodín pokojne aj štyri hodiny a jednotlivé kapitoly rozpracoval dlhšie, detailnejšie (survival časť natiahol na viac ako 20 minút, psychologický dopad na postavu Gyllenhaal domov do USA na viac ako 2 scény atď.), no chápem, že v takom prípade by z toho už skôr bola miniséria, než kino film. CELKOVO: 8/10

Pri Last Shift som kedysi v roku 2015 napísal "Keď si do budúcna DiBlasi zoženie aj scénar dlhší ako polovica A4-ky a financie, tak by mohol priniesť skutočne zaujímavé hororové kúsky. Remeslo mu evidentne nie je cudzie." / O 9 rokov neskôr si to všetko DiBlasi aj zohnal a natočil remake jeho vlastného filmu. No a nevyšlo to a o tom, že mu ani remeslo nie je cudzie už dosť pochybujem! Scenár sa síce snaží rozpracovať nejakú tú mytológiu, ale úplne márne a DiBlasi nedokáže ani nijako zaujímavo uchopiť tú hororovú líniu, či to čo sa hlavnej hrdinke deje je realita alebo iba fantázia a čím bližšie k záveru, tým viac je z toho iba nefunkčný guláš. Financie si síce taktiež zohnal, ale akosi nadobudol presvedčenia, že gumové masky musí ukazovať v celej krásne a za jasného osvetlenia, namiesto toho, aby sa vyhral so skrývaním hlavných bubákov v tme a budil nimi akýkoľvek strach. Vo výsledku tak tento mix pôvodného filmu a Hellraiseru vôbec nefunguje, pretože kúzlo prvého filmu bolo v minimalistickom uchopení, kde bol dôraz na atmosféru, hru s divákom. V Malum to však DiBlasi vymenil za nefunkčné, nezaujímavo uchopené príbehové pozadie, dôraz na čo najčastejšie zobrazovanie duchov len, aby predviedol ich gumové masky a nefukčné ľakačky. CELKOVO: 4/10