maddy

Ak by sa dala nejako vizualizovať spackaná kariéra, filmografia Kurta Wimmera by bola ukážkovým príkladom. Režisér skvelého Equilibrium, ktorý si následne na dlhé roky zavrel dvere do Hollywoodu ultra prepadákom Ultraviolet, až sa o dlhých štrnásť rokov neskôr pokúša o comeback s tisíc-a-prvou variáciou na Kukuričné Deti. Nie, to skutočne nie je zlý vtip, ale realita a tak dostávame ďalší zárez do tej najhoršej hororovej série, ktorá si z nejakého dôvodu vyslúžila už desať filmov, z toho väčšina sa na CSFD nedostala nad 30%. A rovnako neslávny prípad je aj táto nová variáca plná otrasného CGI, lacného vizuálu, smiešneho gore, podpriemerných hereckých výkonov a vlastne všetkého načo si divák spomenie. Nové Deti Kukurice vyzerajú presne ako tie filmy, ktoré v 90. rokoch išli rovno na video a všetci sme dopredu tušili ich (ne)kvality. Kurt Wimmer si však povedal, že podobné hororové Céčko skúsi natočiť aj v roku 2020 a resuscituje ním svoju kariéru, LOL. CELKOVO: 2/10

Úprimne, baví toto ešte niekoho? Warner/DC sa rozhodlo točiť tie najzbytočnejie komixovky súčasnosti a presne taký je aj druhý Shazam! Pokračovanie, ktoré nikto nepotreboval, ale aj tak sme ho z nejakého dôvodu dostali. CELKOVO: 4/10

65% na CSFD? Kiežby aspoň to, avšak v prípade filmu "65" smerujeme do ďaleko podpriemernejších vôd. To čo mohlo byť parádnou sci-fi kombináciou Dead Space a Jurského Parku je nakoniec len nudným Béčkom po vzore After Earth a do tejto spoločnosti sa veru dobrovoľne nechce radiť nikto. Neviem kde presne sa stala chyba, pretože duo Scott Beck a Bryan Woods majú za sebou scenár k skvelému A Quiet Place a réžiu veľmi slušného slasheru Haunt, no v prípade 65 im nevyšlo ani jedno. O pomerne tupom scenári pomlčím, pretože z neho išlo ukuť aspoň béčkový survival thriller. Bohužiaľ, celé to zabíja absolútne nezaujímavá réžia, ktorá ani jednej scéne nedokáže dodať štipok atmosféry, napätia, tempa alebo čohokoľvek pútavého a vlastne ani udržať jednotný tón (tých pár komediálnych scén s hudbou ako z Cartoon Network je fakt ako päsť na oko). Celá 65tka tak nejako hodinu a pol plynie až nakoniec bez akéhokoľvek záujmu diváka uplynie. V tom filme totiž nie je nič čo by aspoň trochu diváka vzrušilo, pobavilo. Akurát sa len jeden bude celý čas zamýšľať čo v podobnom filme, ktorý by zapadol aj na Netflixe, tobôž v kinách, vlastne robí Adam Driver. 65 mohol fungovať jedine ako R-kový, béčkový survival thriller (napr. po vzore Prey), no tvorcovia sa rozhodli vo všetkých smeroch vybrať tou najmenej pútavou cestou a výsledok je veľmi neradostný. CELKOVO: 4/10

Priemerný film od priemerného režiséra. Brad Anderson síce nikdy nenatočil vyslovene zlý film a režíjne remeslo má očividne v malíčku, ale zato nikdy nenatočil ani žiaden výraznejší kúsok. Celá jeho filmografia sa neustále točí okolo ľahko nadpriemerných (The Machinist, Stonehearst Asylum), až ľahko podpriemerných kúskov (Session 9, Vanishing on 7th Street) a presne taký je aj Blood. Námet, ktorý nie je vyslovene zle spracovaný, ale bol tu už tisíc krát, celý dej sa uberá presne tak ako divák čaká, bez jediného výraznejšieho momentu, občas s nejakou málo napätou scénou, občas s nejakým hororovejším momentom, ale nikdy to príliš nestrhne, pretože na to je Blood natočený až prehnane bezpečene a bez jediného prekvapenia. Ako jednohubka na upršaný večer neškodné, ale prečo mal niekto potrebu v roku 2022 natočiť práve niečo takto obyčajné mi ostane záhadou. Neškodná hororová zbytočnosť. CELKOVO: 5/10

Guy Ritchie na voľnobeh. Ďalšia z jeho odľahčených špionážnych mozaik, ktorá však tentoraz ide po režíjnej a scenáristickej stránke iba na pol plynu. Čo v prípade Ritchieho síce stále značí bezproblémový a dostatočne zábavný film, akurát v prípade Operation Fortune skôr na jedno použitie. Dopredu to tentoraz tiahnu hlavne sympatickí herci s trefnými hláškami a výbornou chémiou medzi nimi, avšak v pomerne zmatenom scenári a až zbytočne prekombinovanom príbehu, ktorý vo výsledku ani nie je taký zaujímavý. Keď Ritchie pritlačí na pílu dokáže v Operation Fortune ponúknuť ďalšiu svižnú a zábavnú špionážnu komédiu, no to sú možno dva-tri momenty v dvojhodinovej stopáži. Zvyšok je síce solídne natočená, ale pomerne obyčajná, prevažne dialógová špionážna konverzačka, ktorá oproti iným Ritchieho kúskom je skôr takou neškodnou jednohubkou pri čakaní na nejaký zase raz výraznejší kúsok. CELKOVO: 6/10

Akčné Béčko zabalené do prvotriedneho Áčkového balenia, kde Chad Stahelski chŕli viac nápadov než vo všetkých predošlých troch John Wick filmov dohromady. Keď už sa na moment začína zdať, že takmer trojhodinovú stopáž nemá štvorka čím vyplniť, Stahelski zakaždým príde s úplne novým nápadom a akciu osvieži, či už zmenou tempa, lokácie, perspektívy a jednotlivé akčné sekvencie sú to najlepšie čo môže súčasná hollywoodska tvorba ponúknuť. Či už je to akcia na párty, kruhovom objazde alebo tá z vtáčej perspektívy s ohnivou brokovnicou, každý fanúšik akcie tu musí priam krochtať blahom. Navyše to celé vyzerá ako ten najluxusnejší akčný film s parádne nasvietenými, nasnímanými a ozvučenými scénami. Problémom je to medzi tým, keďže Stahelskemu ten pokus o neustály world-building stále funguje iba tak z polovice a príliš zaujímavý svet plný zabijákov sa mu vyslovene nepodarí vybudovať ani v štvrtom filme. Ale úprimne, ide na John Wicka 4 niekto s očakávaním tohto? Pochybujem. Čo sa týka akcie je John Wick 4 na súčasnom absolútnom hollywoodskom vrcholu a lepší akčný film, tobôž celú sériu, najbližšie roky určite nedostaneme, takže čo viac si želať. Ja len dúfam, že John Wick nakoniec skončí v najlepšom. Toto je totiž viac ako dôstojná rozlúčka s ako postavou Johna Wicka, tak celou sériou. Neviem si predstaviť kam by to musela vyhrotiť prípadná paťka, ak by z Johna Wicka nechcela urobiť doslovného Terminátora, už v štvorke sú jeho schopnosti prežiť tri zrážky autom a pád zo štvrtého poschodia dosť na hrane. CELKOVO: 8/10

Kto by to čakal, že od filmu s názvom Tetris dostane drámu/thriller zo studenej vojny a sondu do prehnitého komunizmu v Rusku (ako aktuálne kvôli práve prebiehajúcim udalostiam na Ukrajine). Ale za to pomerne štýlovú sondu, kde režisér Jon S. Baird pretavil pomerne nudnú a prekombinovanú story o tom ako sa legendárny Tetris dostal z Ruska do zvyšku sveta do svižného a nápaditého filmu plného trefnej pixelovej grafiky (automobilová naháňačka v závere sa radí k tomu najoriginálnejšiemu za tento rok), podporenú skvelým soundtrackom z 80s a opäť skvelým Taronom Egertonom v hlavnej úlohe. Namiesto nudnej biografie sme tak dostali svižný prevažne dialógový film, ktorý aj takto ukecanú story dokáže nakopnúť vtipnými montážami tam kde to je potrebné a svižným tempom odrozprávať príbeh Tetrisu na dvojhodinovej stopáži. CELKOVO: 7/10

LOL, ja som si myslel, že tu budú pobehovať vrahovia v maskách Medvedíka Pú a ono to má byť "reálny" Macko Pú, ktorého si režisér predstavuje tak, že do lacnej gumovej masky ako na maškarnom plese na základnej škole nahodí obtlustého chlapíka. Ale tak čo viac čakať pri pohľade na filmografiu režiséra a producenta Rhysa Waterfielda, kde sa to hemží jedine Céčkovými a Déčkovými kúskami, ktoré radšej väčšina ľudstva nevidela ani z rýchlika. Jedinou záhadou ostáva ako sa mu podobnú sračku ako je Winnie the Pooh: Blood and Honey podarilo dostať do celosvetových kín. Toto je totiž len ďalšie jeho poloamatérske Céčko s otrasnými hereckými výkonmi, maskami a vlastne všetkým načo si pri filme spomeniete. Nefunguje to dokonca ani ako taká amatérska nechuťárna, pretože ani tu Waterfield nezvláda natočiť poriadny gore-fest. Toto dokáže pobaviť jedine v stave poriadnej opitosti, kde sa dá smiať nad tým ako sa takýto film dokáže brať vážne. Za triezva to je totiž iba 84 minútové filmové utrpenie. CELKOVO: 1/10

Od jedenástej série American Horror Story s podtitulom New York City som si sľuboval mnoho. Pozrieť sa totiž do New Yorku v roku 1981 na prepuknutie epidémie AIDS v spojitosti s mierou úchylností, ktorú ponúkali predošlé AHS série, mohla byť trefa do čierneho. Nestalo sa a Ryan Murphy si tentoraz odhryzol až príliš veľké sústo. Namiesto American Horror Story totiž dostávame ďalšiu sériu American Crime Story, a aj to značne podpriemernú. Ústredná krimi zápletka totiž nie je nijako zaujímavá, za celých desať epizód si diváka nezíska jediná postava a aj napriek pomerne krátkej stopáži jednotlivých epizód (35-45min) sa to celé neskutočne vlečie. S výnimkou pár scén je preč prakticky akýkoľvek horor alebo mystery prvky. Dno podpriemernosti nakoniec dokonajú posledné dve epizódy, ktoré namiesto akéhoľkovek vyvrcholenia ponúkajú skôr dejový chaos, plácajú piate cez deviate a po skončení zanechajú v divákovi iba pachuť absolútne premrhaného času. Ach jo, kde sú tie časy Asylum ... CELKOVO: 4/10

Taká tá typická oscarovka/festivalovka, ktorá osloví väčšinu erudovaných kritikov, ale nie väčšinové diváctvo. Women Talking je komorná dráma, po značnú časť stopáže sa odohrávajúca v jednej stajni, kde ženy z uzavretej komunity diskutujú ako sa vysporiadať so znásilnením a čo podniknúť ďalej, aby sa vymanili spod rúk chlapov a získali aspoň nejaké základné práva. Myšlienka to je rozhodne pekná a aj podporená famóznymi hereckými výkonmi, kde zostava v podobe Jessie Buckley (I'm Thinking of Ending Things), Claire Foy (Unsane), Rooney Mara (A Ghost Story) a Frances McDormand (Three Billboards Outside Ebbing, Missouri) prakticky pri podobnej konverzačke tiahne celý film na svojich pleciach. A robia to bravúrne. Problémom je nedôveryhodný scenár (výhru na Oscaroch skutočne nechápem), ktorý nijako nekorešponduje s obdobím, v ktorom sa film odohráva, ani s ústrednými postavami. Ten film mal byť buď zasadený do súčasnosti alebo prispôsobiť scenár postavám vo filme. Tu sa však negramotné ženy, ktoré nikdy nevytiahli päty päť metrov od domu, žijú v uzavretej komunite, bez prístupu ku kníham alebo akémukoľvek vzdelaniu, neveda čítať, písať (v jednej scéne doslovne nerozumejú čo je "čiarka" vo vete, v inej zase namiesto hlasovania píšu krížiky pod obrázky alebo si postava myslí, že zomiera, lebo zabudla, že sa má okuliare a tie sa jej zarosili) a jediné čo robia je varenie, upratovanie a staranie sa o drevený domček totiž vyjadrujú ako profesorky filozofie na univerzite, vedú hlboké myšlienkové úvahy o liberalizme, pacifizme, emancipácii. Ak mal tento film pôsobiť akokoľvek dôveryhodne, mala sa nutne zjednodušiť vrava a dovolím si tvrdiť, že by to pôsobilo aj omnoho zaujímavejšie. Ak chcel film polemizovať o týchto témach až na takejto úrovni, v takom prípade mal byť zasadený do súčasného obdobia. Pritom to je odohrané vynikajúco, a aj natočené s dostatočným citom, akurát ak toto mala byť inteligentná dráma, tak vlastne pôsobí scenáristicky úplne rozpoltene až vnútorne rozpadnuto. CELKOVO: 6/10