maddy

The Troll Hunter meets Godzilla. Oceňujem, že sa nórsky režisér Roar Uthaug snaží aj v európskych končinách točiť filmy hollywoodskeho strihu, ale bohužiaľ ich točí aj so všetkými tými najotravnejšími klišé vykradnutými z ďalšej desiatky hollywoodskych filmov. Troll má síce o niečo originálnejší námet s predmetným trollom, ale inak je to len ďalší prírastok do žánru monster thrillerov, kde je vlastne jedno, či tu behá Godzilla, King Kong alebo Troll. Spracovanie je v každom ohľade absolútne stereotypné, akurát je zasadené do o niečo pútavejšieho škandinávskeho prostredia plného lesov a hôr, ktoré však zväčša ostane trestuhodne nevyužité a odohráva sa v ňom iba ďalší hlupý príbeh s nevýraznými postavami, trápnym humorom, priemernými efektami a vo výsledku aj s málom akcie, takže tých sto minút je zase raz klasicky netflixovsky prehnaných a film by išiel pokojne skrátiť o 15-20 minút, aby si držal aké také tempo. Vo výsledku tak sklamanie a Roar Uthaug ukazuje, že je iba obyčajný rutinnér, ktorý nevie dať filmu akýkoľvek vlastný ksicht alebo nápad a len trestuhodne a dosť nešikovne kopíruje snáď každý jeden motív, scénu, dialóg z hollywodskej produkcie, čo v európskych kulisách pôsobí o to viac otravne. CELKOVO: 4/10

Bla(Fu)ck Adam. A Fuck aj celé DCU. Snyder síce po prepadákovej Justice League s DCU nemá nič spoločné, ale DCU sa absolútne nikam neposunulo a ja na tie ich komiksovky už vážne pozerať nechcem. Black Adam je totiž úplne to isté čo predošlé filmy od DCU, s tými istými chybami a priam dokonalou ukážkou ako sa komiksové blockbusteri nemajú v 2022 točiť (i keď mám pocit, že oni sa takto nemali točiť nikdy, pretože aj pokusy z 90. rokov majú viac hĺbky než Black Adam). Áčkový vizuál s premršteným 200 miliónovým rozpočtom sa tu miesi s neuveriteľne klišoidným céčkovým scenárom, ktorý vkladá nezaujímavým postávam do úst rádoby osudové hlášky ako z paródie na komiksovky a Dwayne The Rock Johnson sa dve hodiny tvári akoby už týžden nesral. Nevravím, že Black Adam nemá pár efektných momentov, ale to je jednoducho málo. Skôr som mal pocit, že v DCU sa už ani nikto nesnaží o čokoľvek viac a priniesť niečo iné než totálne klišoidné, stereotypné komiksové filmy, ktoré môžu pobavať maximálne desať ročné deti. Ktokoľvek starší musí nad tou dávkou jednoduchosti a obrovskej trápnosti zaplakať. Toto totiž nie je film, to je pásová výroba, kde niekto na linku naskladal tie najzákladnejšie ingrediencie a vyšiel z toho Black Adam: Komixový film z Wishu. CELKOVO: 4/10

Neštandardný mix prírodovedného dokumentu a životného, ľúbostného príbehu dvoch vulkanológov. Napriek tomu, že tu vo fascinujúcich záberoch chrlí láva v každej druhej minúte, tak dokument natočený s takým citom a jemnosťou, že záver je nakoniec silnejší a emotívnejší než všetky filmy tohto roka dohromady. CELKOVO: 8/10

Taiwan poslednou dobou na poli hororov rozhodne prekvapuje. Niežeby sme teda dostávali nejako zásadné, silne nadpriemerné kúsky, ale minimálne to čo si v nich Taiwanci zaujmú, to aj splnia. A tak po The Sadness kde sme dostali sľubovanú porciu brutality, v Incantation dostávame zase sľubovanú porciu efektného found footage strašenia. Ktoré si síce občas vypožiačiava z v určitých kruhoch dnes už kultového japonského Noroi až príliš, ale nemôže sa mu uprieť po celý čas trvajúca správne temná atmosféra. Byť to o pol hodinu kratšie a hlavne v druhej polovici menej naťahované, možno by som išiel aj s hviezdičkou vyššie. V tomto zostrihu však "len" poctivé found footage strašenie, u ktorého som si myslel po nedávnom tragickom americkom V/H/S/99, že už dávno vyšlo z módy a nemá čo ponúknuť. Taiwan však dokázal naservírovať poctivú nepríjemnú ff žánrovku. CELKOVO: 6/10

Black Panther: Chadwick Boseman Forever. Dôstojná rozlúčka s Chadwickom, stvorenie ďalšieho Black Panthera, resp. Black Pantherky, predstavenie nového podvodného sveta v Marvel universe, hrozba ďalšieho záporáka, doriešenie dejových liniek z predošlého filmu ... pokračovanie Black Panthera by toho chcelo stihnúť v robustnej 161 minútovej stopáži pomerne dosť a aj keď nič nerobí vyslovene zle nakoniec sa aj tak pretaví "iba" do obyčajnej Marvelovky, než čohokoľvek zásadného. Oceňujem, že po tom odtrhnutí z reťaze v predošlých Marvel filmoch (Thor 4, Dr. Strange 2) sa Black Panther vracia skôr k tým tradičnejším marvelovkám, kde sa neprepája tridsať filmov dohromady, ale prakticky riešia iba udalosti z predošlého Black Panther filmu, no tú vážnosť sa filmu darí predať iba v pár momentoch, kde sa plače za Chadwickom, resp. T'Challom. Zvyšok je ušitý pomerne horúcou ihlou, kde zrodenie nového Black Panthera je vyriešené jedinou scénou (a bez dostatočnej charizmy Shuri) a nemá potrebný dopad, do novej tajnej, podmorskej civilizácie sa pozrieme jeden krát, nový záporák si okolo seba nedokáže vybudovať auru obrovskej hrozby a v závere síce čaká veľkolepé CGI zúčtovanie, ale skôr so štandardne natočenou akciou, než niečím čoby bralo dych. Technicky síce na špičkovej úrovni s perfektnou hudbou, ale napriek množstvu, aj vážnejších tém mi nakoniec v závere prišlo, že ten film toho paradoxne dokázal málo. Nešiel v žiadnej téme viac do hĺbky a nebyť tragického úmrtia Chadwicka Bosemana aj v reálnom živote, tak emočne sa nejde napojiť tentoraz na žiadnu postavu. Vo výsledku tak rozhodne nie zlé, stále dostatočne pútave, len dosť obyčajné. V rámci štvrtej Marvel fázy jeden z tých zaujímavejších kúskov, ale očakávania tu boli rozhodne väčšie. CELKOVO: 7/10

Malá, nenútená, obyčajná dráma. Dráma o dvoch ľuďoch z tej chudobnejšej časti New Orleansu, ktorí sa snažia vyrovnať s vlastnou traumou. Tiahne to hlavne výkon Jennifer Lawrence, ktorej tieto umiernené herecké polohy obyčajných žien sedia bravúrne, ale aj sympatického Briana Tyreea Henryho. Síce Causeway v závere chýba nejaký výraznejší dramatický oblúk, prípadne o niečo väčší dôraz na emócie, no zároveň to nemá vôbec čím uraziť alebo naštvať. Vďaka striedmej stopáži bez problémov uplynie, ale žeby ste si na ten film o týždeň spomenuli alebo by mal ašpirovať na nejaké filmové ceny ako to u podobných  "festivaloviek" býva, to rozhodnie nie. CELKOVO: 6/10

Síce mi to úsmev na tvári úplne nevyčarilo, ale rozhodne lepšie než som čakal. Z nejakého dôvodu som bol totiž pripravený na teenage horor v štýle napríklad odpadového Truth or Dare, no dostal som prakticky indie horor zabalený do mainstreamového kabátu v štýle It Follows (i keď podobných kvalít Smile nikdy nedosiahne). Kde hlavnou postavou je dospelá žena, pracuje sa tu skôr so psychológiou postáv a postupným prepadaním do čoraz väčšej paranoie, než zbytočnými lakačkami (i keď aj na tie zopár krát dôjde a sú skutočne efektné), filmu sa vyhýba akýkoľvek humor a diváka sa snaží skutočne postrašiť a zároveň budovať pútavú mytológiu ohľadom ústredného bubáka. Vo všeobecnosti tak slušná práca, i keď sa nakoniec nedopracuje k ničomu vyslovene zaujímavému a chcela by doladiť v detailoch. Parker Finn je síce sľubný režisér, ale scenár by potreboval ešte niekoľkokrát vypilovať, pretože chovanie hlavnej hrdinky je neraz dosť otázne (hlavne pomerne dlhá dejová línia kde sa skúsená psychiatrička snaží so všetkou vážnosťou presvedčiť svoje okolie, že je prekliata a prenasleduje ju zlo a ešte sa čuduje tomu, že sa to nestrelo s pochopením), niektoré scény mohli ísť preč a tempu filmu by to iba pomohlo a samotná záverečná štvrtina sa možno až zbytočne točí v kruhu (avšak tu oceňujem pomerne nekompromisné vyústenie). Vo výsledku však slušné remeslo, ktoré rozhodne prekonalo väčšinu očakávaní, ktoré som pôvodne od tohto filmu mal. CELKOVO: 6/10

Rádoby Milla Jovovich tam mláti rádoby monštrá z Resident Evilu v rádoby hororu. Že je Neil Marshall režijne v prdeli vieme už zopár rokov, ale že až tak hlboko .... CELKOVO: 1/10

Úchylný dystopický thriller zabalený do obalu utopistickej romantickej drámy zasadenej v 1950s? Odvážny to krok zo strany Olivie Wilde, pretože ženské publikum bažiace po romantických pohľadoch Harryho Stylesa a Florence Pugh to zákonnite odradí svojou paranoidnou atmosférou, a mužské publikum to na prvý pohľad nezaujme vzhľadom na neisté očakávania. Čo je rozhodne škoda, pretože Don't Worry Darling dokáže byť veľmi hravým filmom s pomerne odľahčeným feelingom len aby v ďalšej scéne navodil príjemne znepokojivé pocity. Minimálne v prvej polovici sa tak dokáže výborne hrať s očakávaním diváka a aj vďaka skvelej kamere, priam fantastickej hudobnej zložke (Matthew Libatique pozdvihuje film minimálne o dve úrovne vyššie) a tradične skvelému výkonu Florence Pugh dostatočne baví. Samotná pointa síce nijako zlá je však nakoniec iba sto krát videnou variáciou na Stepfordské paničky, prípadne Truman Show, akurát v pomerne úchylnejšom podaní. Tomu sa však film v závere venovať nechce a aj napriek prílišnej doslovnosti nakoniec Olivia Wilde jeho silu nedokáže plne zúžitkovať. Vo výsledku však stále ľahko nadpriemerný film, ktorý je však o pol hodinu dlhší nežby mal a v závere o polovicu menej zaujímavý nežby mohol. Žeby ma ho však nebavilo sledovať, tak to povedať nemôžem. CELKOVO: 7/10

Skvelo nasnímané, skvelo ozvučené, skvelo zahrané, skvelo zastrihané a po technickej stránke rozhodne precízny film, ale pre mňa stále "len" streamingový film. Pôvodný All Quiet on the Western Front som nevidel, takže sa vyhnem porovnávaniu, no nakoľko sa jedná o takmer sto rokov starý film predpokladám, že táto novodobá verzia z Netflixu si ide viac menej vlastnou cestou. Vlastnou cestou, ktorá však nikdy nie je tak úplne "vlastná". All Quiet on the Western Front totiž za celých takmer 150 minút nedostane vlastný ksicht. Jasne, jeden by mohol namietať, že vojnových filmov sme už vedeli toľko, že je ťažké vymyslieť niečo nové. No tam kde 1917 alebo Dunkirk, prípadne aj Hacksaw Ridge nie tak dávno ponúkli aspoň nejakú originalitu alebo zapamätania hodnú scénu, All Quiet on the Western Front nič také nemá. Je to sled síce výborne natočných scén, ale scén, ktoré sme už všetky do jednej videli inde. Oceňujem, že si film vzhľadom na streamingový formát môže dovoliť byť dostatočne brutálny, nekompromisne zobrazovať hrôzy vojny a tá špinavosť je z akčných scén doslovne cítiť. Zároveň sa fimu dostatočne darí predať tú počiatočnú nadšenosť mladíkov, ktorí idú odhodlane bojovať za svoju krajinu až následne pocítia pravú krutosť vojny a zažijú tisíce až milióny zbytočnej smrti. Bohužiaľ sa to celé nedarí predať s úplne dýchajúcimi postavami, keďže za celých 150 minút máme možnosť spoznať až jednu (Paul), ale aj tam pokus o emočné napojenie v závere vôbec nefunguje. Vo výsledku tak rozhodne nie zlý film, akurát tam kde mám chuť vyššie menované snímky vidieť viac krát, k All Quiet on the Western Front sa už vracať nebudem. Užil som si to po prvý krát, ale tie dve a pol hodiny by mi pri opakovanom zhladnutí nič nedali. CELKOVO: 7/10