maddy

„I live, I die, I live again!“ Bizarné, zbesilé a do každého písmena šialené. Neviem kto za to môže, neviem akou podivnou zhodou okolností to vzniklo a kto na niečo podobné odobril blockbusterový rozpočet, ale som mu neskonale vďačný. 70-ročný páprda, George Miller, totiž vyrukoval s redefiníciou akčného žánru v čase, keď už sa zdalo, že sme videli všetko. Nevideli! Oživil dávno zabudnutú značku, v ktorú už nikto nemal dôveru a dal jej toľko energie a vizuálnych nápadov, že popri nej bledne aj zabehnutá blockbusterová konkurencia. TOTO je to pravé akčné inferno, kde sa to celé dve hodiny iba reže, ale na rozdiel od napríklad takých Transformers, v ktorých to už po desiatich minútach nikoho nebaví, Mad Max čoraz viac pritvrdzuje, je čoraz nadupanejší, epickejší a nakoniec to je taká audiovizuálna paráda, že ju dlho, veľmi dlho nevyženiete z hlavy. Priznám sa, že som čakal veľa, ale stále som nebol ani minimálne pripravený na to, že ma Miller po všetkých tých Happy Feetoch a prasiatkach Babe doslovne rozmelie takto nekompromisným akčňákom. Bál som sa, že gradáciu dvojminútových trailerov nemôže v žiadnom prípade udržať, no Fury Road ich energickosť nielenže bez najmenšieho problému udrží, ale i hravo prekoná. Hlášky o tom, že to bude 2-hodinová naháňačka púštou v najmenšom neklamali, toto dvojhodinové non-stop besnenie má však hlavu aj pätu. Rovnako ako zaujímavá je akcia, ktorá nikdy nestratí na prehľadnosti, vo veľkej miere používa praktické efekty s prvotriednymi kaskadérskymi kúskami namiesto nadužívania CGI a ktorá sa nestihne ani raz opakovať (neustála obmena súbojov od boja jeden na jedného, cez naháňačku v obrovskej piesočnej búrke, až po súboj s protivníkmi na hompáľajúcich sa anténach), nedajbože nudiť je zaujímavé aj všetko okolo. Je to krutý, nekompromisný svet zobrazený len v náznakoch, ale s do detailu prepracovanými pravidlami (materské mlieko, väznenie žien za cenu zachovania populácie ...). Zostal v ňom iba boj o prežitie, kde sa uplatňuje heslo kill or be killed a v ktorom neexistuje jednoznačná definícia dobra a zla. Všetci sú, či už v menšej alebo väčšej miere mad a snažia sa prežiť za každú cenu. S tým súvisí aj R-kový rating, ktorý neťaží vyslovene z toho, že by sa tu dialo niečo výrazne brutálne (krv sa prakticky takmer nevyskytuje), ale z toho aké je to celé zvrátené. Zvrátené, ale pritom funkčné. Napriek tomu sa v ňom pohybujú fungujúce postavy, vzťahy medzi nimi a príbeh, ktorý je síce o naháňačke z miesta A do miesta B (a späť do miesta A), ale každý kto sa v ňom vyskytne má jasný motív. Na prvý pohľad pustý bezmyšlienkovitý akčňák sa tak nakoniec prejaví ako premyslená výprava s dejom, ktorý má aj presah ohľadom skazenosti tohto sveta a prekvapivo vyvolá i nejaké tie emócie, prípadne prekvapí úmrtím postáv. Skutočne sa mi ešte nestalo, že by som aj pri dvadsiatom-šiestom výbuchu v poradí mal zimomriavky, bol šokovaný z toho čo sa deje na plátne a ešte sa počas toho bál o každú jednu postavu. Áno, Mad Max je zbesilý, je intenzívny, je adrenalínový, extravagantný, zaprášený, nekompromisný, ale pre to všetko má svoj dôvod. Rozhodne nie je dokonalý – napríklad hudba od Junkie XL sa až príliš okato inšpiruje u Zimmera (bubny) alebo vo svojej predošlej práci na 300: Rise of an Empire, ale to nie je absolútne podstatné, keďže duní rovnako dobre, v pár scénach je badať priveľmi zbesilý strih a pri iných je zase zrejmé, že sa v štúdiu strihalo z podstatne dlhšej stopáže, ale to sú doslovne len sekundové momenty, nad ktorými sa ani neradno pozastavovať, keďže Mad Max: Fury Road je konečne blockbuster, na ktorý sa bude spomínať i za pár rokov a nevyšumí z hlavy hneď pri záverečných titulkoch. Napriek tomu, že ich má rád, tak pri ňom blednú všetky tie Marvelovky, Rýchle a Zbesilé jazdy a takmer všetky sci-fi/post-apokalyptické fláky, ktoré v poslednej dobe okupujú kiná, až tak, že po skončení projekcie som uvažoval nad odobratím dvoch hviezdičiek z hodnotení a to všetkým rad radom :-) Tu všetko šlape ako dobre namazaný stroj a je to jediný film, na ktorý sa do kina vydám dobrovoľne opakovane. Toto je jednoducho povinnosť vidieť na veľkom plátne s duniacim zvukom, pretože väčšie gule malo za poslednú dekádu máločo, ak vôbec niečo. Dúfam, že si to na seba zarobí a dostaneme celú trilógiu v režíjnom podaní Millera. A aj keby k nej nedošlo, každopádne vďaka, George! Takto sa oživuje dávno zabudnutá značka, ktorá do prvého traileru snáď už nikoho nezaujímala a do prvej projekcie nikto neveril, že si dokáže hravo zachovať ten drajv po celé dve hodiny. CELKOVO: 5* (10/10)

2014: Vesmírna odysea s príchuťou Moon, Sunshine, jemnou dávkou Inception a Gravity. Inšpirácia Kubrickovým sci-fi majsterštykom je to však zámerná, priznaná a spoločných znakov s ňou má viac ako sa na pohľad zdá. Preto rovnako ako kultové Kubrickové dielo ktoré ešte aj dnes divákov rozdeľuje, bude rovnako rozdeľovať aj Interstellar. Napriek očakávaniam to totiž nie je film pre masy a zákonite nenapĺňa „blockbusterové očakávania“ tak ako napríklad Inception, ale jedná sa skôr až o taký „sci-fi art za 165 miliónov“. Film pre odchovancov vychovaných na vedeckofantastických seriáloch typu Through the Wormhole, pretože tvorcovia v Interstellar neprišli so žiadnou zjednodušenou „fiction“ teóriou o poletovaní vesmírom ako zo Star Treku, ale pracujú výhradne s uznávanými vedeckými teóriami o čiernych dierach. Pokiaľ teda niekomu prišiel prekombinovaný už Inception kde sa pracovalo len s prelínaním snov, tak v záverečnom dejstve Interstellaru nech sa pripraví na prelínaní času, priestoru aj dimenzií. To však robí z Nolanovho najnovšieho diela aj doposiaľ jeho najepickejšie, paradoxne pri tom podané veľmi krehkým, až dokumentárnym spôsobom (kamera neustále pripútaná k vesmírnej lodi sledujúca jednotlivé jej súčasti sprostredkujúca akoby zábery zo „surveillance kamier“). Vytvára tak akúsi sci-fi zo starej školy bez potreby ohlušujúcich efektov. Pôsobí veľmi komorne, ale zároveň s veľkolepou výpravou, kde celé tri hodiny bez problémov nenechá z plátna odtrhnúť oči. Dôraz sa pritom kladie na čo najrealistickejšie podanie, kde cestovanie vesmírom nepredstavuje zábavné poletovanie medzi hviezdami, ale skôr traumatický zážitok dlhodobého odcudzenia od rodiny, samotu, ticho. Zábery vesmíru tak v celej jeho kráse sledujeme v tichu, v nekonečnom tichu, ktoré zároveň udivuje, ale aj znepokojuje. A práve dôraz ako na vesmírnu tak aj pozemskú líniu robí z Interstellar kompletný zážitok. Snáď ešte nikde sa takto prehľadne neprelínali rôzne časové obdobia (neustály prestrih z dramatických scén vo vesmíre späť na farmu), úplne odlišné dejové línie (objavovanie nových planét, pozemská línia s Jessicou Chastain), až iné dimenzie tak, aby v závere vyústili do logického prepojenia. Interstellar tak dokáže v jednom momente hravo napínať, dojímať, baviť (originálne poňatie robotov) a ešte si k tomu pripraviť aj niekoľko prekvapivých zvratov bez toho, aby čo by len na sekundu pôsobil nekonzistentne. Monumentálny zážitok, v ktorom sa síce cestuje galaxiami, dimenziami a desaťročiami, ale divák sa v ňom ani raz nestratí. Nielenže nestratí, ale nebude ani predvídať smerovanie príbehu, ktorý sa zo začiatku tvári ako pomerne priamočiaro načrtnutý, až sa z neho stane niečo úplne iné ako si pravdepodobne väčšina prestavovala (efektné zamlčovanie účasti Matta Damona na všetkých promo materiáloch). Christopher Nolan je jednoducho o niekoľko úrovni vyššie ako väčšina súčasných filmárov, ktorá by si s monštruóznosťou Interstellari neporadila. Aj keď sa mu dá vytknúť občasné tlačenie na city (v emotívnej scéne s famóznym McConaugheym pri sledovaní videonahrávok však budete len uznanie prikyvovať hlavou), tak dokáže s neuveriteľnou čistotou skĺbiť filozofického Kubricka s dravosťou Cuaróna a pompéznosťou Spielberga a pritom si zachovať svoju vlastnú typicky Nolanovskú tvár. Za všetko hovorí vo svojej podstate jednoduchá, ale tak účinná scéna v záverečnom akte o pripojení poškodenej lodi k rotujúcej stanici, ktorá doslovne berie dych a takto prikovaný do sedačky som v kine snáď ešte nikdy nesedel. Interstellar má niekoľko múch a hlavne k samotnému záverečnému vysvetľovaniu mám výhrady (za neznámymi hranicami horizontu udalostí môže byť teoreticky možné hocičo, ale fyzický návrat bez akýchkoľvek následkov?! a Nolan by sa mohol naučiť ešte aj jednu vec a to nechať svoje hlavné postavy vo filmoch občas aj zomrieť, aj keď v tomto prípade musím uznať, že Intersteller pracuje s postavami veľmi nekompromisne), rovnako ako aj k veľmi zbrklému vyriešeniu situácie na Zemi, no je to tak komplexný zážitok, že akékoľvek nepodstatnosti sa v ňom počas tých troch hodín stratia a razantne ich prehluší kus tej najprecíznejšej filmárčiny. Väčšina divákov sa tu však v očakávaní „sci-fi blockbusteru“ popáli, pretože Intersterllar je, aj napriek záverečnému opakovanému vysvetľovaniu, veľmi komplikovaný film, ktorý skôr pracuje so „sci- ako science“ a náročnými vedeckými teóriami než s „-fi ako fiction“. Očakávania z mojej strany smerovali až do prehnaných výšin a bolo ich snáď až nereálne plnohodnotne naplniť, avšak po dlhej dobe film sa jedná o film, ktorý chcem ihneď vidieť znova! Tento rok rozhodne najveľkolepejšie dielo a zároveň najzásadnejšie sci-fi tejto dekády, aj keď nie ten najlepší Nolanov film (prihliadnuc na kvality jeho doterajšie filmografie je snáď až nemožné sa posunúť niekam ďalej, takže z mojej strany boli kladené na Interstellar dosť nesplniteľné požiadavky, uznávam). Filozofické, metafyzické, nepredvídateľné, originálne, pompézne, emotívne, ale na rozdiel od Nolanových posledných dvoch počinov: The Dark Knight Rises a Inception nemierené na mainstreamového diváka, takže aj veľmi rozporuplné. Vo výsledku však fajnšmekrová záležitosť, ktorá sa rodí jeden krát za veľmi dlhú dobu. Pre tých ostatných tu sú Strážcovia Galaxie. CELKOVO: 4,5* (9/10)

The Dark Knight Rises dokazuje, kde sú hranice súčasnej Hollywoodskej tvorby, niečo takto majestátneho, ale zároveň na vysokej filmárskej úrovni som posledných pár rokov nevidel a najbližších pár určite ani neuvidím. Som zvedavý na ďalší Nolanov samostatný projekt, ten chlap nemôže sklamať. Napriek drobným vytkám považujem Dark Knight Rises za blockbuster roka. CELKOVO: 5*

Bena Afflecka som doteraz ako herca nemal veľmi v obľube, preto som aj k The Town pristupoval dosť skepticky aj po viacerých nadšených ohlasoch. Po jeho vzhladinutí však skláňam Affleckovi všetku poctu! 150 minút, ktoré ani na jednu minútu nenudia. Inteligentný film s inteligentným scenárom vyvážený po každej stránke, či už trhillerovej alebo dramatickej, postavy prepracované do najmenšieho detailu s navyše vynikajúcimi hereckými výkonmi. Po Inception sa jedná o môj najväčší filmový zážitok roka 2010, a to som si už myslel, že ma tento rok nič neprekvapí. 5*

"I learned a new word today. Atom bomb. It was like the God taking a photograph." / Spielberg v najlepších rokoch. Po Schindler's List (5*) rozhodne jeho druhý najlepší film. Škoda, že napriek kultovému statusu je Ríša Slnka už mierne zabudnutá a od Oscarových akademikov nedocenená. Má totiž to všetky atribúty výborného filmu: Inteligentné – bodaj by aj nie, keď podľa oceňovanej knižnej-biografickej predlohy J.G. Ballarda; Veľkolepé – davové scény z Číny sú poctivá prvotriedna filmárčina, žiadne novodobé CGI; Emotívne – úplný záver si vystačí s jednoduchou krátkou, ale o to účinnejšou scénou bez slov; Dokonale nasnímané – maximálne prehľadná kamera ponúkajúca rozsiahle zábery; Precízne zrežírované – do najmenšieho detailu vystavený príbeh, každá línia s vedľajšími postavami opodstatnené a ani minútu nenudiaca stopáž dva a pol hodín; Vynikajúco ozvučené – John Williams vtláča obrazom od odľahčenej cez poriadne napätú atmosféru; a na záver samozrejme prvotriedne zahrané – to čo predvádza, vtedy ešte len 13-ročný, Christian Bale je jednoducho neuveriteľné (rozhodne najlepší detský výkon vo filme), navyše mu bravúrne sekunduje John Malkovich (až doteraz u mňa nie veľmi obľúbený), vďaka ktorým majú postavu dušu a zžijú sa s divákom. Zaujímavé je, že sa filme ani po tých vyše 25 rokov vôbec nepodpísal zub času ako pri iných kultoch. Škoda, že sa do takýchto námetov Spielberg nepúšťa aj v dnešnej dobe a namiesto toho nám servíruje síce precízne zrežirované, ale neuveriteľne uťahané, až nudné filmy typu Lincoln.