maddy

Z odľahčenej detektívky akým bol prvý Knives Out, sa z toho v pokračovaní stala regulárna detektívna komédia a aj s tou detektívkou to je také ošemetné, pretože tentokrát tu nejde ani tak o to whodunnit (to je zrejmé od polovice filmu), ale skôr o to howdunnit. Rian Johnson evidentne nechcel druhý krát natočiť ten istý film a tak namiesto mystery príbehu o jednej vražde dostávame skôr satiru dnešnej spoločnosti posadnutej YouTube, Twitterom, Twitchom, streamingovými platformami a získavaním followerov a paródiu na život súčasných not-so-clever vizionárov a.k.a zbohatlíkov, kde sa trefne kope napríklad aj do Elona Muska. Rianovi Johnsonovi v pokračovaní nie je nič sväté, servírujú neskutočné množstvo easter eggov, prekvapivých cameo roličiek, neustálych narážok, ale celý ten guláš sa mu podarí nakoniec ukočírovať bez jediného zakopnutia k záveru. Asi chápem, že fanúšikom prvého filmu to nemusí byť úplne pochuti, ale mňa táto uletená hra s hercami, ktorí si to doslovne uživajú bavila po celú stopáž, i keď uznávam, že prvý film je lepší a dokonca sa trocha obávam kam to bude smerovať v trojke, pretože Rian Johnson má síce nespočetné množstvo nápadov, ale dohľad producentskej ruky by sa mu rozhodne zišiel. CELKOVO: 7/10

Nikyatu Jusu pravdepodobne čerpala vzor od Jordana Peela a chcela by natočiť podobný elevated horror ako Get Out, prípadne Us, avšak nato pobrala pramálo talentu. V Nanny totiž vôbec nefunguje to prepojenie sociálnej drámy o černochoch, tentoraz afrických migrantoch v USA a ich ťažkom údele vykonávať neraz podhodnotenú fyzickú prácu pre bohatých bielych Američanov, a hororu s mysterióznymi prvkami. Tá kvázi spirituálno-hororová linka (schválne píšem kvázi, pretože vrchol hororu tu predstavujú snové scény ako titulnej postave prší do spálne alebo sa topí v bazéne) totiž vôbec nijako nedopĺňa hlavný príbeh, ktorý zase obmieľa iba tisíc krát počuté, bez jedinej inovácie a ešte sa aj v závere dopracuje k zbytočnému sentimentálnemu koncu, ktorý by mal v divákovi asi vzbudiť nejaké emócie, ale až trestuhodne nefunguje rovnako ako zvyšok filmu. A čo potom s drámou, kde si vaše sympatie nezíska ani jedna postava a s hororom, ktorý nemá ani kúsok napätia, tobôž by vyvolal aspoň kúsok strachu. No nič, len to hodnotiť zúfalo nízko. CELKOVO: 2/10

Spotlight (#MeToo Version). Porovnanie s oscarovým snímkom sa v prípade She Said žiada hlavne z dôvodu žurnalistického prostredia, inak sú to pomerne odlišné filmy. Tam kde bol Spotlight formou hravý, divácky vďačný film, She Said si vďaka réžii Marie Schrader drží po celý čas pomerný divácky odstup, netlačí nijako na pílu v oblasti citou a vlastne ani v zobrazovaní sexuálneho násilia o ktorom pojednáva. Podobne ako skvelý seriál Unorthodox sa režisérka nepokúša o filmovú rekonštrukciu udalostí, ale skôr o ich opis a to najhoršie sa odohráva "iba" na pozadí, akoby za slovami, ktorým ho opisujú jednotlivé obete. Napriek tomu sa pomaly, postupne dokáže divákovi dostať pod kožu a v závere priniesť zadosťučinenie a poklonu dvom odvážnym novinárkam za to, že sa im podarilo dostať na kolená aj takého niekoho akým bol v Hollywoode práve Weinstein. Vo výsledku tak skvelo zahrané (pre Carey Mulligan mám večnú slabosť) a na prvý pohľad možno o niečo obyčajnejšie spracovanie skutočných udalostí, ale o to viac citlivejšie a v samotnom jadre silnejšie. CELKOVO: 7/10

The Troll Hunter meets Godzilla. Oceňujem, že sa nórsky režisér Roar Uthaug snaží aj v európskych končinách točiť filmy hollywoodskeho strihu, ale bohužiaľ ich točí aj so všetkými tými najotravnejšími klišé vykradnutými z ďalšej desiatky hollywoodskych filmov. Troll má síce o niečo originálnejší námet s predmetným trollom, ale inak je to len ďalší prírastok do žánru monster thrillerov, kde je vlastne jedno, či tu behá Godzilla, King Kong alebo Troll. Spracovanie je v každom ohľade absolútne stereotypné, akurát je zasadené do o niečo pútavejšieho škandinávskeho prostredia plného lesov a hôr, ktoré však zväčša ostane trestuhodne nevyužité a odohráva sa v ňom iba ďalší hlupý príbeh s nevýraznými postavami, trápnym humorom, priemernými efektami a vo výsledku aj s málom akcie, takže tých sto minút je zase raz klasicky netflixovsky prehnaných a film by išiel pokojne skrátiť o 15-20 minút, aby si držal aké také tempo. Vo výsledku tak sklamanie a Roar Uthaug ukazuje, že je iba obyčajný rutinnér, ktorý nevie dať filmu akýkoľvek vlastný ksicht alebo nápad a len trestuhodne a dosť nešikovne kopíruje snáď každý jeden motív, scénu, dialóg z hollywodskej produkcie, čo v európskych kulisách pôsobí o to viac otravne. CELKOVO: 4/10

Bla(Fu)ck Adam. A Fuck aj celé DCU. Snyder síce po prepadákovej Justice League s DCU nemá nič spoločné, ale DCU sa absolútne nikam neposunulo a ja na tie ich komiksovky už vážne pozerať nechcem. Black Adam je totiž úplne to isté čo predošlé filmy od DCU, s tými istými chybami a priam dokonalou ukážkou ako sa komiksové blockbusteri nemajú v 2022 točiť (i keď mám pocit, že oni sa takto nemali točiť nikdy, pretože aj pokusy z 90. rokov majú viac hĺbky než Black Adam). Áčkový vizuál s premršteným 200 miliónovým rozpočtom sa tu miesi s neuveriteľne klišoidným céčkovým scenárom, ktorý vkladá nezaujímavým postávam do úst rádoby osudové hlášky ako z paródie na komiksovky a Dwayne The Rock Johnson sa dve hodiny tvári akoby už týžden nesral. Nevravím, že Black Adam nemá pár efektných momentov, ale to je jednoducho málo. Skôr som mal pocit, že v DCU sa už ani nikto nesnaží o čokoľvek viac a priniesť niečo iné než totálne klišoidné, stereotypné komiksové filmy, ktoré môžu pobavať maximálne desať ročné deti. Ktokoľvek starší musí nad tou dávkou jednoduchosti a obrovskej trápnosti zaplakať. Toto totiž nie je film, to je pásová výroba, kde niekto na linku naskladal tie najzákladnejšie ingrediencie a vyšiel z toho Black Adam: Komixový film z Wishu. CELKOVO: 4/10

Neštandardný mix prírodovedného dokumentu a životného, ľúbostného príbehu dvoch vulkanológov. Napriek tomu, že tu vo fascinujúcich záberoch chrlí láva v každej druhej minúte, tak dokument natočený s takým citom a jemnosťou, že záver je nakoniec silnejší a emotívnejší než všetky filmy tohto roka dohromady. CELKOVO: 8/10

Taiwan poslednou dobou na poli hororov rozhodne prekvapuje. Niežeby sme teda dostávali nejako zásadné, silne nadpriemerné kúsky, ale minimálne to čo si v nich Taiwanci zaujmú, to aj splnia. A tak po The Sadness kde sme dostali sľubovanú porciu brutality, v Incantation dostávame zase sľubovanú porciu efektného found footage strašenia. Ktoré si síce občas vypožiačiava z v určitých kruhoch dnes už kultového japonského Noroi až príliš, ale nemôže sa mu uprieť po celý čas trvajúca správne temná atmosféra. Byť to o pol hodinu kratšie a hlavne v druhej polovici menej naťahované, možno by som išiel aj s hviezdičkou vyššie. V tomto zostrihu však "len" poctivé found footage strašenie, u ktorého som si myslel po nedávnom tragickom americkom V/H/S/99, že už dávno vyšlo z módy a nemá čo ponúknuť. Taiwan však dokázal naservírovať poctivú nepríjemnú ff žánrovku. CELKOVO: 6/10

Black Panther: Chadwick Boseman Forever. Dôstojná rozlúčka s Chadwickom, stvorenie ďalšieho Black Panthera, resp. Black Pantherky, predstavenie nového podvodného sveta v Marvel universe, hrozba ďalšieho záporáka, doriešenie dejových liniek z predošlého filmu ... pokračovanie Black Panthera by toho chcelo stihnúť v robustnej 161 minútovej stopáži pomerne dosť a aj keď nič nerobí vyslovene zle nakoniec sa aj tak pretaví "iba" do obyčajnej Marvelovky, než čohokoľvek zásadného. Oceňujem, že po tom odtrhnutí z reťaze v predošlých Marvel filmoch (Thor 4, Dr. Strange 2) sa Black Panther vracia skôr k tým tradičnejším marvelovkám, kde sa neprepája tridsať filmov dohromady, ale prakticky riešia iba udalosti z predošlého Black Panther filmu, no tú vážnosť sa filmu darí predať iba v pár momentoch, kde sa plače za Chadwickom, resp. T'Challom. Zvyšok je ušitý pomerne horúcou ihlou, kde zrodenie nového Black Panthera je vyriešené jedinou scénou (a bez dostatočnej charizmy Shuri) a nemá potrebný dopad, do novej tajnej, podmorskej civilizácie sa pozrieme jeden krát, nový záporák si okolo seba nedokáže vybudovať auru obrovskej hrozby a v závere síce čaká veľkolepé CGI zúčtovanie, ale skôr so štandardne natočenou akciou, než niečím čoby bralo dych. Technicky síce na špičkovej úrovni s perfektnou hudbou, ale napriek množstvu, aj vážnejších tém mi nakoniec v závere prišlo, že ten film toho paradoxne dokázal málo. Nešiel v žiadnej téme viac do hĺbky a nebyť tragického úmrtia Chadwicka Bosemana aj v reálnom živote, tak emočne sa nejde napojiť tentoraz na žiadnu postavu. Vo výsledku tak rozhodne nie zlé, stále dostatočne pútave, len dosť obyčajné. V rámci štvrtej Marvel fázy jeden z tých zaujímavejších kúskov, ale očakávania tu boli rozhodne väčšie. CELKOVO: 7/10

Malá, nenútená, obyčajná dráma. Dráma o dvoch ľuďoch z tej chudobnejšej časti New Orleansu, ktorí sa snažia vyrovnať s vlastnou traumou. Tiahne to hlavne výkon Jennifer Lawrence, ktorej tieto umiernené herecké polohy obyčajných žien sedia bravúrne, ale aj sympatického Briana Tyreea Henryho. Síce Causeway v závere chýba nejaký výraznejší dramatický oblúk, prípadne o niečo väčší dôraz na emócie, no zároveň to nemá vôbec čím uraziť alebo naštvať. Vďaka striedmej stopáži bez problémov uplynie, ale žeby ste si na ten film o týždeň spomenuli alebo by mal ašpirovať na nejaké filmové ceny ako to u podobných  "festivaloviek" býva, to rozhodnie nie. CELKOVO: 6/10

Síce mi to úsmev na tvári úplne nevyčarilo, ale rozhodne lepšie než som čakal. Z nejakého dôvodu som bol totiž pripravený na teenage horor v štýle napríklad odpadového Truth or Dare, no dostal som prakticky indie horor zabalený do mainstreamového kabátu v štýle It Follows (i keď podobných kvalít Smile nikdy nedosiahne). Kde hlavnou postavou je dospelá žena, pracuje sa tu skôr so psychológiou postáv a postupným prepadaním do čoraz väčšej paranoie, než zbytočnými lakačkami (i keď aj na tie zopár krát dôjde a sú skutočne efektné), filmu sa vyhýba akýkoľvek humor a diváka sa snaží skutočne postrašiť a zároveň budovať pútavú mytológiu ohľadom ústredného bubáka. Vo všeobecnosti tak slušná práca, i keď sa nakoniec nedopracuje k ničomu vyslovene zaujímavému a chcela by doladiť v detailoch. Parker Finn je síce sľubný režisér, ale scenár by potreboval ešte niekoľkokrát vypilovať, pretože chovanie hlavnej hrdinky je neraz dosť otázne (hlavne pomerne dlhá dejová línia kde sa skúsená psychiatrička snaží so všetkou vážnosťou presvedčiť svoje okolie, že je prekliata a prenasleduje ju zlo a ešte sa čuduje tomu, že sa to nestrelo s pochopením), niektoré scény mohli ísť preč a tempu filmu by to iba pomohlo a samotná záverečná štvrtina sa možno až zbytočne točí v kruhu (avšak tu oceňujem pomerne nekompromisné vyústenie). Vo výsledku však slušné remeslo, ktoré rozhodne prekonalo väčšinu očakávaní, ktoré som pôvodne od tohto filmu mal. CELKOVO: 6/10