tron

„Kam ideš?“ – „Učesať sa.“ Z tohto som bol svojho času sklamaný, myslel som si ale, že po pár rokoch vychladnem, lebo som medzitým videl kopu fakt zlých akčných filmov. Ale nie, stále je to nevydarená, miestami dokonca až trápna kávovina vysokého oktánového stupňa, pojednávajúca o parahasičoch (!!!). V roku 1998 si kameraman Dean Semler povedal, že skúsi réžiu... a okrem tohto béčka natočil aj béčkarsko-céčkarskú seagalovku Patriot. Jedno horšie ako druhé a tak nečudo, že následne sa vrátil ku kameramanskej činnosti a s režírovaním (vďakabohu) skončil.  Ťažko povedať, čo tu robí Scott Glenn z Mlčania jahniat (asi mu bolo ľúto za požiarmi a tak si v podstate od slova do slova zopakoval rolu z Howardovho Ohňa?). Zlátanú béčkarskosť projektu podtrhuje vrcholne nesympatický William Forsythe ako titulný zlosyn, chvíľková hviezdička Howie Long (pravá ruka Johna Travoltu z Operácie Zlomený šíp) v titulnej úlohe, prehnané akčné scény (motorka vs. auto v lese), otrasné herecké výkony (Barry Pepper s najbrutálnejším účesom od dôb Christopera Walkena, rok pred Vikingami sa v ďalšom prepadáku objavujúci  ex-Čech Vladimír Kulich) a neprehľadný strih (hrdina je uväznený v horiacej chate, STRIH, hrdina skáče na motorke zo strechy rovno do lesa). Snímka je bizarne výnimočná najmä tým, že sa v podstate všetky záporné postavy zlikvidujú navzájom medzi sebou (!), s výnimkou ústredného gaunera (ktorý skončí zvlášť nechutne).

„V tomto vám nepomôžem. Posrali ste si to sami, tak si to riešte.“ V niektorých chvíľach atmosférická, napínavá a ostrá policajná jazda zo špinavej americkej ulice (pero, holuby), podporená pútavou audiovizuálnou garderóbou a dozdobená hereckými výkonmi nielen oscarového a fantasticky uvoľneného Denzela Washingtona, ale i sympatického zelenáča Ethana Hawkea, či tradične zábavného Scotta Glenna (OHEŇ). Mnohé scény sú výborné svojou mrazivosťou - postavy sa usmievajú, ale vieme, že kedykoľvek sa im v ruke môže objaviť búchačka a začnú umierať ľudia. Nanešťastie, Fuqua nie je práve najgeniálnejší režisér všetkých čias a vyložene hrozný je v tomto prípade i scenár, pretože od neuveriteľne hlúpej "vaňovej scény" (teda ten svet je ale malý, však?) sa všetko zrúti ako priemerný buddy-movie domček z kariet. Koniec ma sklamal. Občas ľahký a svieži nadpriemer a hneď nato nečakane hviezdne obsadená televízna kriminálka.

„Veríte v Boha?“ – „Pri mojej práci je to s vierou občas ťažké.“ Temný a drsný mysteriózny triler, ktorý v čase premiéry našimi kinami prešumel bez výraznejšieho záujmu, ja som si ho nechal až na video a ani vtedy som nebol príliš spokojný. S odstupom desaťročí sa ale situácia okolo Anjela smrti prekvapivo značne vylepšila, ako to už občas s niektorými staršími filmami chodí. Dnes ide o solídne, zručne nakrútené a miestami až mimoriadne atmosférické dielko. Iste, nič extra výnimočné a na klasiku typu Sedem a Mlčanie jahniat sa to nechytá (ale to ostatne ani nemalo v záujme vzhľadom na nadprirodzený scenár), ale fakt som si to užil. Dosť tomu pomáha práve scenár, ktorý nenudí, nakoľko chvíľku je o popravovanom sériovom vrahovi, potom odskočí k policajnej buddy movie, následne pátrame po zabijakovi na slobode, potom sa riešia tajomstvá policajného zboru, potom na scénu napochoduje expertka na nadprirodzené javy a celé je to celkom pekne nekompromisné (čo sa prežitia postáv týka). Oceňujem skvelé použitie Rolling Stones, aj škodoradostný záver, hoci treba dodať, že hlavný hrdina to ozaj bohvieako nedomyslel. Úvod je prekvapivo skopírovaný z o 8 rokov staršieho The First Power s Louom Diamondom Phillipsom (chytený sériový vrah je popravený a po jeho smrti vraždy pokračujú a ničia zdravý rozum detektívovi, ktorý po vrahovi dlhú dobu šiel).

Film rovnakou mierou milý, ako neoriginálny. Paradoxne ho nezachránili ani tak starí mazáci (Sharon Stone, Harry Dean Stanton, Gillian Anderson), ale výborne vybratí chalani. Bolo by to nepríjemne realistické, keby to nebolo zabalené do hávu rozprávkovej rytierskej bájky.

Príjemne ambiciózny, sympatický a prekvapivo (samozrejme v rámci možností) drsný (úvodná jaskyňa) thrillerový sci-fi horor. Dá sa pozerať bez detailnej znalosti kultovej seriálovej predlohy, ale ak viete, o čo ide, je sledovanie zábavnejšie (šofér sanitky, Osamelí strelci). Akčnejšie, adrenalínovejšie, drahšie a ešte nebezpečnejšie, ako (vynikajúci) seriál. Veľká škoda, že sa v podobnom duchu neniesla aj filmová dvojka, ktorá bola pomerne slabá a prišla na trh až v r. 2008. Napriek tomu, že film prišiel relatívne na vrchole úspechu seriálu, na celom svete zarobil "len" 105 miliónov dolárov, čo pri rozpočte 66 a najmä kultovej povesti seriálovej predlohy pravdupovediac nie je zas až tak veľa. Kino Považan NMnV 2008

„Všetci sú rovnakí. Chcú úctu a moc. A radi si za to zaplatia.“ PEACEMAKER patril k prvým filmom v 90. rokoch založenej filmovej spoločnosti Spielberga, Geffena a Katzenberga DreamWorks. Réžie sa ujala v Spielbergovej Pohotovosti odskúšaná Mimi Leder. Práve jej obsadenie (a azda až prehnane realistický prístup k téme) sa postarali o to, že je to nuda. Pekne natočená nuda. Česť výnimkám (brutálna viedenská automobilová naháňačka... natočená v Bratislave). Tvorcovia to mysleli dobre: ich civilný prístup je k takej "komiksovej" téme, ako sú teroristi a letecké prepady automobilových kolónií, prekvapivo svieži. Chvíľku. No 119 minút nie je chvíľka. Nakoniec to dopadlo dobre len vďaka atmosfére niektorých scén a kvalitnému hereckému obsadeniu (Iures, Mueller-Stahl), ktorému dominuje robustne nekompromisný Američan Clooney so svojim chlapčenským úsmevom. Naopak, Austrálčanka Nicole Kidman sa stráca. Za hit to s prižmúrenými očami môžeme označiť azda len vďaka tomu, že sa tvorcom podarilo udržať rozpočet pod kontrolou (len 50 miliónov), celosvetovo to zarobilo 110. Kino Považan 1997

„Je to dávno za nami. Sme finanční makléri.“ Dnes sa mladí diváci na SPY KIDS pozerajú na môj vkus až príliš... chladnokrvne? Pritom v roku 2001, kedy mala táto vydarená rodinná akčná komediálna špionážna paródia premiéru, z nej boli mnohí paf a dušovali sa, aký je ten Robert Rodriguez (DESPERADO, OD SÚMRAKU DO ÚSVITU, FAKULTA, ŠTYRI IZBY) frajer, keď dokázal tak rozkošne preradiť z brutálnych, vyložene „dospelých“ hororov a trilerov, na podarenú hračkársku blbôstku, ktorej nechýba kúzlo okamžiku (besný úvod so šialeným „prepadom svadby“ pomocou helikoptér s rotačnými guľometmi a zamilovaným párikom, romanticky odlietajúcim padákmi na motorový čln... neuveriteľné), uvoľnení herci (Banderas, Guginoová) ani smršť skvelých nápadov (už po stránke kostýmov a výpravy vyzerajú SPY KIDS pôsobivo, nevraviac o všetkých tých efektoch, maskách „Palcov“ či bondovských vynálezoch). Rodriguez dokázal už vtedy (táto super schopnosť mu zostala) nakrútiť za menší rozpočet veľkolepo vyzerajúci film. Faktom je, že už v r. 2001 mnohým SPY KIDS nesedelo (komerčný ohlas ale bol taký veľký, že vznikli ďalšie dve časti). Takže vlastne nečudo, že ich hodnotenie osciluje medzi 40% a 80%: občas vtipné a kúzelné (aj vďaka hereckým kreáciám Rodriguezových maskotov - Trejo, Marin, Patrick), inokedy naozaj už až príliš príšerne roztatárené. Tak si vyberte.

„Omotajú vás ako vášnivé milenky. Zrazu počujete praskanie. Praskanie kostí. VAŠICH kostí." Spoiler. Legendy o obrích anakondách nie sú výmyslom scenáristov. Od nepamäti sa plazivo zákerne šíria povodím Amazónie (dokonca o nich písal John Fawcett) a keby ste sa tam vybrali, určite vám najbližší starec za polliter hnusného piva v zapľuvanej krčme porozpráva o 20-metrových veľhadoch. Pravda, dôkazy neexistujú. V minulosti rôzne ZOO vypísali odmeny za hmatateľné dôkazy o existencii obrovských anakond. Odmenu nevyplatili ani raz. A film? Vynikajúca syčiaca výprava za dobrodružstvom, ktorá sa ako to už chodí (plazí) zmení v boj o holý život uprostred temne mútneho povodia fascinujúcej veľrieky, kde vám ozaj nikto nepomôže. Podtrhuje to režisér Luis Llosa (Špecialista), ktorý vie, čo chce a ako to dosiahnuť. Dusnú "prírodnú" výpravu (rieka, vodopád, džungľa) skvele dokresľuje pár pozoruhodných architektonických objavov, aké by ste možno v džungli nečakali. K tomu plno parádne si to užívajúcich hercov (Stoltz, Voight, Trejo, Castellanos), niekoľko pôsobivých drobností (požieranie nasnímané zvnútra, diera v krku, ohnutá puška) a digitálne/animatronické/živé hady. Vďaka tomu sa hneď lepšie ignorujú prehrešky voči logike (prečo Voight zachráni Stoltza, keď sa ho pavúkom v dýchacej trubici snažil zabiť?). Sadnite si na tento ošarpaný - ale stále účelu funkčný - hausbót. Ale pozor, hmlisté noci tu bývajú nepokojné. Čo sa čísel týka, film bol vydávaný za hit, ale zas až také ružové to nebolo, pri rozpočte 45 miliónov nie je celosvetová tržba 71 fakt žiadny zázrak. . Kino Považan 1997 (2x)

Na tom, že si dodnes dávam pozor, aby som počas zaspávania nespustil z postele ruku či nohu, majú zásluhu, okrem iných, aj dve ľakacie mašiny - Stephen King a Chucky. Vďaka zdravej minutáži (hodina dvadsať aj s titulkami) má vydarená DETSKÁ HRA 2 od začiatku ostré tempo, nemá hluché miesta a absencia mamy neprekáža, lebo ju zdatne nahradila rovina s nevlastnou, sympatickou, dospievajúcou ségrou (vtedajšia chvíľková hviezdička polokultovky Jump Street 21, Christine Elise). Jasné, je tu strata momentu prekvapenia, ale to je u sequelu samozrejmá vec a musím sa priznať, že dvojka sa mi v niektorých momentoch páči ešte o kúsok viac, ako milovaná jednotka (viac Chuckyho, viac nezabudnuteľných scén vrátane adrenalínového finále á la Terminátor...).

"Tak už mi veríš?" - "Áno. Ale kto to uverí mne?" Detská hra je pre mnohých divákov rovnaká nostalgická záležitosť, ako LEVIATHAN, ALIGÁTOR, PIRAŇA, VOSKOVÉ MÚZEUM a tony ďalších vecí z 80. rokov. Vďaka démonickému zlosynovi (s Dourifovou tvárou a následne Dourifovým hlasom), temnej atmosfére, premysleným vraždám (kladivko, woodoo), zaujímavému hereckému obsadeniu (schopný 7-ročný Alex Vincent to i bez mamy, policajta a priľahlých obetí sebavedomo ťahá naprieč celým filmom) a skvelým scénam (cupitanie okolo auta, baterky) to však zvláda i bez nostalgie. Oceňujem tiež v tej dobe módnu pochmúrnu atmosféru veľkomesta, v ktorom ste snáď ešte v menšom bezpečí, než na americkom hixploitation vidieku (Maniac Cop, Cobra atď.).