tron

Rutinou a stereotypom dýchajúca kriminálka, skombinovaná s väzenskou drámou a žurnalistickým trilerom. Eastwood sa predstavuje (vo vlastnej réžii) ako novinár, odhaľujúci, že na blížiaci trest smrti čakajúci zločinec je možno nevinný. Výsledkom je nezaujímavý dramatický film, ktorý od 40%-nej jamy v poslednej chvíli ako-tak odťahujú solídne herecké výkony (Woods, Hill, Washington), napínavý scenár a zopár sviežich nápadov (useknutie akčného vyvrcholenia v najlepšom, dozorcovia sa k väzňom správajú ako ľudia - k ľuďom).

Boli raz na pieskovisku detičky a ťapkali sa v blate a stvárali somarinky, bavilo ich to a človeku sa na to dobre pozeralo, ale bolo to o ničom. Tento pokus o pythonovský jazyk je taký aj onaký a vlastne nijaký. Finále ako od Burtona, rozprávajúce nástené hodiny, postavy nesú mená zvierat ale vyzerajú ako ľudia (ale sem tam sa ako zvieratá správajú), chvíľkami absurdita, potom pre deti a následne priemerný muzikál. No neviem..

„Vedel, že to bude samovražedná misia?“ – „Teraz to už vie.“ Jeden z najnašľapanejších filmových úvodov desaťročia. Famózny začiatok. O prvej polhodine sa bude rozprávať ešte desaťročia. Besná, adrenalínová a akoby v jednom zábere nakrútená. Uhrančivý Nicolas Cage, v tom čase sa nachádzajúci na úžasnom vrchole svojej kariéry, je fantastický. Ako skorumpovaná a pokrytecká policajná sviňa Rick Santoro (TO je meno!) sa prechádza gigantickou športovou halou natrieskanou 14000 (!) nedočkavo skandujúcich fanúšikov (čo z nich robí 14000 svedkov bez toho, aby o tom tušili). Telefonuje so synom a milenkami, dohaduje si špinavé kšefty, baví sa s televíznymi reportérmi, aj s podozrivými živlami. Vo vydýchanom, zle kliamtizovanom vzduchu cítiť vyplavované hormóny, vonku zúri šialená búrka a vnútri sa na útok pripravuje ešte šialenejší atentát. Nádhera za 100%. Bohužiaľ, nasleduje (ešte solídna) prostredná časť. V nej Santoro vedie vyšetrovanie v reálnom čase (FBI príde na miesto činu do hodiny a pol) a zisťuje, že nič nie je také, ako sa zdalo na prvý pohľad. A my zisťujeme, že hoci sa De Palma šikovne hrá s rozdelením obrazu a s retrospektívnymi pasážami, vkráda sa mu do toho trpké poznanie, že aj v technicky majstrovskom (strih a rozmiestnenie kamier dostávajú v tomto filme nový rozmer) je miesto pre klišé (premena gaunera na charakterného detektíva alebo naopak premena hrdinu na zmrda) a nudu. Napriek tomu aj vyšetrovacia rovina siaha po 80%. Ranou medzi oči je zmasakrované finále, ktoré všetku tú snahu nemilosrdne hádže do záchodu a nemilosrdne splachuje. A obávam sa, že by nebolo vydarené ani v prípade, ak by sa na poslednú chvíľu nepretáčalo (tvorcovia sa rozhodli nepoužiť nakrútené „prírodné“ finále). Finále je skutočne slabé a trpké, napriek tomu Hadie oči bez debaty musíte vidieť. Diváci boli na rozpakoch, čomu dopovedala aj tržba, ktorá nebola dobrá, ani zlá: pri rozpočte 73 snímka trhla celosvetovo 1O3. Kino Považan NMnV 1998

„Tam nemôžete ísť.“ – „Narodil som sa o šesť týždňov skôr. Ani moja mama ma nedokázala zadržať.“ Hollywoodom sa v druhej polovici 90. rokov rútila vlna drahých katastrofických filmov, nejeden raz podobného charakteru (Sopka vs. Rozpútané peklo, Armageddon vs. Drvivý dopad). Žiaľ, Denné svetlo príliš nezaujalo. Na celom svete síce zarobilo 126 miliónov, ale na polovicu 90. rokov to nebola práve najväčšia tržba, trojnásobne nie pri porovnaní s masívnym a ťažkotonážnym 80-miliónovým rozpočtom. Diváci spýtavo dvíhali obočie a z kina, ak doňho teda vôbec zavítali, vychádzali s rozpačito pokrčenými plecami pýtajúc sa, či to boli najrozumnejšie investované financie v ich životoch. Treba dodať, že kým vtedy film bol hodný max. 2*, s odstupom desaťročí (koment aktualizujem v r. 2022)) sa situácia zlepšila. Síce nie prudko. Na 4* to fakt nemá. Ale určite je to lepšie, ako vtedy. Poteší napínavý a v dobrom dlhý úvod, ktorý nás postupne zoznamuje s jednotlivými postavami, ktoré sa nevedomky schádzajú v inkriminovanom tuneli a jednotlivé detaily naznačujú, že čas katastrofy sa nevyhnutne, mrazivo blíži. Určite tomu pomáha aj pochmúrna, tiesnivá jesenno-zimná výprava bez snehu, čo vtedy bolo v móde (Utečenec, Mlčanie jahniat, Sám doma 2); samozrejme sa ale väčšina deja odohráva interiéroch. Na trikovo-akčnej stránke je vidno, že sa písal rok 1996, kedy ešte CGI žiadnou samozrejmosťou nebolo a tak sú požiare, výbuchy a kaskadérske výkony skutočné. Postavy sú jedno veľké klišé, síce ich občas hrajú fakt dobrí herci, ale tí spravidla majú menší priestor. Okrem sympaťáka Slya a sympaťáka na druhú Stana Shawa (Vyprážané zelené paradajky, Hadie oči) najlepšie dopadol Viggo Mortensen ako pochabý dobrodruh, ktorý lepšie ako ostatní (snáď okrem Slya) vie, že smrť môže prísť (a väčšinou aj príde), keď to čakáte najmenej. Sly si do vedľajšej, treba dodať, že úplne zbytočnej, úlohy pretlačil syna Sagea, ktorý žiaľ veľa vody (v podstate doslova) nenamútil. Niektorým sekvenciám nemožno uprieť drajv (obrie ventilátory v tom období boli v móde: Votrelec 3, Tango a Cash) a treba priznať, že hoci postavy už neoriginálnejšie azda ani byť nemohli, tak postupne sa nám napriek tomu dostanú tak pod kožu, že im na konci držíme palce a mrzí nás, ak niektorá z nich položí svoj život. Sľubnú temnú atmosféru tomu dodáva nielen tiesnivá hudba Randyho Edelmana, ale tiež kamera Davida Eggbyho. Nedobrý pocit som mal i zo správania postáv. Jasné, pod tlakom sa skoro vždy objaví panika, hystéria a strach, ale pozerať sa na to desiatky minút je vyčerpávajúca, ba až nepríjemné + mi správanie profesionálov nepripadalo práve najprofesionálnejšie, čo tiež znižovalo celkovú nekvalitu scenára Leslieho bohéma pardon Bohema (Nočná mora z Elm Street 5, Dom 3, Rozpútané peklo).

STRÁŽCA MŔTVYCH je najlepší vo chvíľach, keď ukazuje pracovnú smenu nočného strážnika. Napríklad, keď Ewan McGregor sedí za stolom, jediným osvetleným miestom v budove, dá si z uší dole slúchadlá, započúva sa do ticha, fantázia mu pracuje na plné obrátky a čím je väčšie ticho, tým má väčší pocit, že v tme, kúsok za ním, niekto stojí, niekto s chorými myšlienkami a nožom. Atmosféra miesta, ktoré je desivé aj za denného svetla, je zvládnutá krásne. Bohužiaľ, scenár za veľa nestojí (napriek tomu, že na ňom - neoficiálne - pracoval Steven Soderbergh), nehovoriac o nezvládnutom konci a predsa len dosť zvláštnemu mixu úchylných scén a "obyčajného" trileru so serial killer a s atmosférickým hororom.

„Nemali sme príležitosť slušne sa spoznať.“ – „Nechcem ťa spoznať slušne, ani inak.“ Som uchvátený z toho, ako slávny komiks sfilmoval skvelý Ang Lee. Samozrejme chápem, čo koho štve (vrchol „svojského prístupu k obyčajnej komiksovej látke“ dosiahne kontroverzná snímka pravdepodobne v šialenom filozofickom finále, kedy sa, ehm, bijú dve entity), ale práve režisérov svojrázny, dráždivý a podľa mňa v dobrom provokatívny prístup ma úplne dostal. Okrem krásnych trikov a skvelej výpravy (púšť, les, veľkomesto) ma zaujali vynikajúce herecké výkony Nicka Nolteho (a jeho psov) a prísneho Sama Elliota, nádherne rozdelený obraz (myslím, že TAKTO ešte žiadny komiks doteraz nikde na svete nebol sfilmovaný), monštruózna akcia (hod tankom je ÚPLNE ŠIALENÝ), no jednoducho toto beriem všetkými desiatimi a jedným zmutovaným naviac. "Je to predsa syn svojho otca."

Hallmark na vrchole (viď. Gulliverove cesty s Tedom Dansonom): obrovská minutáž, veľkolepý kasting (okrem toho, ktorý hral mladého Merlina), plno akcie, obrovská (na tú dobu) výprava, plno trikov. Merlin nie je dokonalý. S odstupom desaťročí je paradoxne práve oná výpravnosť úsmevná (davová scéna vyzerá tak, že sa max. päť desiatok divne oblečených chlapov rúti dole pokoseným kopcom a niektorí zjavne majú problém nepodľahnúť zemskej gravitácii). No stále je to môj obľúbený Hallmark. Samozrejme v čele so sympaťákom Neillom. Táto verzia sa prekvapivo netočí okolo Artuša, ale okolo doteraz v legendách skôr opomíjeného čarodejníka. Je to najmä príbeh lásky. Ponúka pozoruhodný spôsob porazenia zla. A tá atmosféra! Režisér vytvoril pozoruhodnú kombináciu realistickej  doby temna (špina, pach, pochmúrne počasie) a rozprávky (mágia, čary, sem-tam humor). Ako keby kedysi naozaj boli časy, kedy ľudia žili v zovretí prírody, výkyvy počasia pokladali za božské znamenia a v temných horách žili tajomné bytosti.

„Dave, na svete sú dva druhy nervákov. Výbušní a dusiví. Výbušných vídame v obchode, ako kričia na predavača kvôli kupónom so zľavou. Dusiví sú predavači, ktorí to celé roky znášajú, až raz zákazníka zastrelia priamo v obchode. Vy ste dusivý, Dave.“ Prekvapivo slabá komédia s dobrou zápletkou, ale hrozne domrveným scenárom. KURZ SEBAOVLÁDANIA je podpriemerná komédia, ktorá vyhodila von oknom všetky ambície (mala ich veľa) aj bombastické herecké obsadenie. Ani maniakálny Jack Nicholson nie je taký strhujúci, ako mohol byť, vie byť a mal byť. Hoci je zvyšok kastingu neobyčajne výživný, John Turturro, Luis Guzmán alebo nadržané pornoherečky dostávajú hriešne malý priestor, čo je veľká škoda, pretože z hŕstky ich spoločných scén dýcha parádna improvizácia. Vďaka niekoľkým vydarenejším nápadom (hystéria v lietadle, Woody Harrelson, plešatý mních John C. Reilly, slepec na súde, obhajca) a dialógom („Móda pre mačky je dnes už samozrejmosťou, ale čo pre TUČNÉ mačky?“) však film stojí za jedno dve pozretie.

Vizuálne rajcovnú PASCU som videl pred MATRIXOM 2 - 3 a na jej konci som si s uspokojením pomyslel, že už sa o Wachowskích nemusím báť, že sa dokážu zorientovať aj v inom žánre, než len sci-fi. Prvá polovica je neznesiteľne eroticky dusná a minimálne jedna scéna je neuveriteľná; neviem, ako do niečoho takého režiséri relatívne slávne/známe herečky nahovorili.

„Kam ideš?“ – „Učesať sa.“ Z tohto som bol svojho času sklamaný, myslel som si ale, že po pár rokoch vychladnem, lebo som medzitým videl kopu fakt zlých akčných filmov. Ale nie, stále je to nevydarená, miestami dokonca až trápna kávovina vysokého oktánového stupňa, pojednávajúca o parahasičoch (!!!). V roku 1998 si kameraman Dean Semler povedal, že skúsi réžiu... a okrem tohto béčka natočil aj béčkarsko-céčkarskú seagalovku Patriot. Jedno horšie ako druhé a tak nečudo, že následne sa vrátil ku kameramanskej činnosti a s režírovaním (vďakabohu) skončil.  Ťažko povedať, čo tu robí Scott Glenn z Mlčania jahniat (asi mu bolo ľúto za požiarmi a tak si v podstate od slova do slova zopakoval rolu z Howardovho Ohňa?). Zlátanú béčkarskosť projektu podtrhuje vrcholne nesympatický William Forsythe ako titulný zlosyn, chvíľková hviezdička Howie Long (pravá ruka Johna Travoltu z Operácie Zlomený šíp) v titulnej úlohe, prehnané akčné scény (motorka vs. auto v lese), otrasné herecké výkony (Barry Pepper s najbrutálnejším účesom od dôb Christopera Walkena, rok pred Vikingami sa v ďalšom prepadáku objavujúci  ex-Čech Vladimír Kulich) a neprehľadný strih (hrdina je uväznený v horiacej chate, STRIH, hrdina skáče na motorke zo strechy rovno do lesa). Snímka je bizarne výnimočná najmä tým, že sa v podstate všetky záporné postavy zlikvidujú navzájom medzi sebou (!), s výnimkou ústredného gaunera (ktorý skončí zvlášť nechutne).