tron

Na tom, že si dodnes dávam pozor, aby som počas zaspávania nespustil z postele ruku či nohu, majú zásluhu, okrem iných, aj dve ľakacie mašiny - Stephen King a Chucky. Vďaka zdravej minutáži (hodina dvadsať aj s titulkami) má vydarená DETSKÁ HRA 2 od začiatku ostré tempo, nemá hluché miesta a absencia mamy neprekáža, lebo ju zdatne nahradila rovina s nevlastnou, sympatickou, dospievajúcou ségrou (vtedajšia chvíľková hviezdička polokultovky Jump Street 21, Christine Elise). Jasné, je tu strata momentu prekvapenia, ale to je u sequelu samozrejmá vec a musím sa priznať, že dvojka sa mi v niektorých momentoch páči ešte o kúsok viac, ako milovaná jednotka (viac Chuckyho, viac nezabudnuteľných scén vrátane adrenalínového finále á la Terminátor...).

"Tak už mi veríš?" - "Áno. Ale kto to uverí mne?" Detská hra je pre mnohých divákov rovnaká nostalgická záležitosť, ako LEVIATHAN, ALIGÁTOR, PIRAŇA, VOSKOVÉ MÚZEUM a tony ďalších vecí z 80. rokov. Vďaka démonickému zlosynovi (s Dourifovou tvárou a následne Dourifovým hlasom), temnej atmosfére, premysleným vraždám (kladivko, woodoo), zaujímavému hereckému obsadeniu (schopný 7-ročný Alex Vincent to i bez mamy, policajta a priľahlých obetí sebavedomo ťahá naprieč celým filmom) a skvelým scénam (cupitanie okolo auta, baterky) to však zvláda i bez nostalgie. Oceňujem tiež v tej dobe módnu pochmúrnu atmosféru veľkomesta, v ktorom ste snáď ešte v menšom bezpečí, než na americkom hixploitation vidieku (Maniac Cop, Cobra atď.).

„Je to ako v starých príbehoch, ktoré sme počúvali, keď sme boli deti, pán Frodo. Boli temné a plné desivých vecí. Snáď sa ani nemohli skončiť dobre. No nedalo nám to a museli sme ich počuť až do konca. Teraz už viem, prečo sa nám páčili.“ Ťažko sa v súvislosti s Tolkienovou trilógiou baviť ako o dvojke. Je to jeden obrovský epos, rozdelený na tri monumentálne časti. Rozhodne a bez debaty aj v Dvoch vežiach (zdanlivo najzbytočnejšej časti série) nájdeme množstvo magických scén (stretnutie s Bielym čarodejníkom v úchvatnom Fangorskom pralese; obrovský finálny Pochod entov; Samov motivačný záverečný preslov). Takisto akčné scény sú špičkové (nad predsa len príliš počítačovou bitkou s vrrkmi dozaista víťazí polhodinová finálna masakra v Helmovom žľabe s extra zábavným Gimlim). Nechýbajú ani vtipné momentky („počítanie mŕtvych“) a skvelé, fantastické nové postavy (Bernard Hill, Brad Dourif, Karl Urban), ktoré príbeh o Frodovi a prsteni zasadzujú do širších súvislostí. Plno mrazivých scén, pri ktorých sa tají dych ("Pozri. Tvoj kráľ bojuje sám." - "Už nie sám." alebo "Gondor volá o pomoc." - "A Rohan odpovie.").

„Nech len prídu. Zistia, že v Morii ešte jeden trpaslík žije.“ Keď to šlo do kín, bol som tým ako posadnutý a to paradoxne napriek tomu, že knižky som čítal až potom. Keď nastala dlhé mesiace očakávaná hodina H a ja som vyrazil do kina, celé tri hodiny som sa v sále triasol ako kebyže mám zimnicu a s otvorenými ústami som hltal každú scénu, každú postavu. Tucet pasáží ma dostali do nemého úžasu a mohol som ich vidieť desaťkrát, dvadsaťkrát, tridsaťkrát (diabolské prenasledovanie v Morii alebo tragické finále s Boromirovým rohom, zúfalo sa nesúcim naprieč lesmi). K tomu dokonalá hudba a presný kasting, aký sa vidí len málokedy. S odstupom rokov to samozrejme jemne zostarlo, niektoré triky sú slabšie, niektoré veci horšie, občas to menej odsýpa atď. Ale stále je to film, aký tu dovtedy ešte nebol. V neposlednom rade nechýba silné (a nečakane nepatetické) posolstvo o láske, priateľstve, odvahe, zbabelosti a slabosti (ktoré k odvahe patria viac, než by sa mohlo zdať). Niečo takéto vidí filmový fanúšik trikrát za život. Kino Považan NMnV 2002

Žánrovo ťažko uchopiteľný film, ale chutil mi/bavil ma. Po úprimnom smiechu vám v nasledujúcej scéna na tvári zamrzne úsmev, aby ste hneď nato neverili vlastným ušiam a očiam. Nemusíte priamo nenávidieť armádu, aby ste si tento film (od chlapíka, ktorý objavil Heatha Ledgera) užili. Ak sa vám páčilo SALTON SEA a TRAJA KRÁLI, nemá to prečo nebyť za 80% (Phoenix zasa výborný).

„A ak necháme stranou možnosť, že nám tu v noci po streche behala škandinávska olympionička?“ Hoci by sa mohlo zdať, že M. Night Shyamalan na seba ŠIESTYM ZMYSLOM a VYVOLENÝM uplietol bič a aj od ZNAMENÍ takpovediac automaticky budete čakať ďalšiu šokujúcu pointu (napr. - je za všetkým v skutočnosti len šialený sused?), výsledok je vyzretý a po stránke rafinovaného scenára vďaka výborne vypointovaným retrospektívam možno ešte lepší! ZNAMENIA sú hravý film so strhujúcim tempom (finále s pohármi vody a baseballovou palicou Joaquina Phoenixa alias dobráckeho strýka Merrilla ma uchvacuje rovnako, ako finále POSLEDNÉHO MOHYKÁNA) a zmyslom pre humor, na ktorom majú podiel pôvabní herci, v čele s vierohodným Melom Gibsonom (kvalitné výkony však podávajú aj deti a Shyamalan osobne). Autor vŕši jednu nezabudnuteľnú scénu za druhou (pes, postava na streche, nôž) a výrazne mu pomáha hudba, kamera, výprava, strih a drobné (no o to účinnejšie) špeciálne efekty. Posledná scéna (zaobíduca sa bez slov) naznačí, že Shyamalan by dokázal nakrútiť kvalitný nemý film. Citlivé ZNAMENIA sa pre mnohých divákov môžu stať osobnou záležitosťou a nejde o to, či ste katolík alebo evanjelik. V niečo veríme všetci. Kino Považan 2002 (2x)

„V tom je krása oneskoreného poznania.“ Odporný film. Mimi Lederovú som mal rád v jej začiatkoch, ako režisérku výborného seriálu „Pohotovosť“ a jedného z prvých filmov štúdia DreamWorks, realisticky poňatého PEACEMAKERA (ktorý síce nebol "nič moc", ale v porovnaní s jej neskoršou tvorbou...). Avšak v DRVIVOM DOPADE bol jej „ľudský princíp“ viac na škodu, než na úžitok. POŠLI TO ĎALEJ zachádza ešte ďalej: hysterické scény plné nevierohodných emócií, hrozné herecké výkony (Spacey, Huntová, Jon Bon Jovi, Caviezel) a neznesiteľné tlačenie na pílu (úplne vo všetkom!). Len si predstavujem, aký rozdiel by medzi filmami bol, keby jednu verziu urobila Lederová a druhú Frank Darabont. Proste viete alebo neviete. Lederová nevie.

SPOILERY. Stroskotanec nie je film, akým sa zdá byť. K (desivému, v rovnakom roku sa čosi podobné odohralo aj v Nezvratnom osude) stroskotaniu dôjde až po polhodine, kedy už si myslíte, či nepozeráte sequel Veľkého. Z ostrova sa do civilizácie dostaneme prekvapivo už 30 minút pred záverečnými titulkami, Silvestriho hudbu takmer nepočujeme, očakávaná čarokrásna výprava á la Modrá lagúna a Príbehy z Južných morí je nahradená pochmúrnou oblohou, ľudoprázdnymi plážami a smutným šumom mora a usmievavého Piatka vystriedala lopta pomaľovaná ľudskou krvou. Toto je fakt realistické, všetko. Dôkazom toho, že sa bavíme s inteligentnými filmármi, nie sú len fascinujúce scény (zub, veľryba, obesenie), ale aj to, že sa nikdy nedozvieme, čo bolo v mcguffinskej krabici. Film mal v čase premiéry problém s tým, že ho každý porovnával s predchádzajúcou spoluprácou Zemeckis/Hanks a to samozrejme s Forrestom Gumpom, čo je blbosť nad mraky, tie dva filmy sú extrémne odlišné. Dnes zostal kus podmanivo strhujúceho filmu s krutým (ale i nádejným) koncom na križovatke, čo je prekvapivo dobrá a pritom megajednoduchá metafora. Hoc vtedajšie kritiky vraveli o tom, že je to dobré, ale nie je to Forrest Gump 2 (aké prekvapenie), faktom je, že diváci boli na Stroskotanca riadne zvedaví a pri masívnom rozpočte 90 miliónov ich na celom svete zarobil 429. Kino Považan NMnV 2001

„Vraj spisovateľka, to určite.“ HONBA ZA DIAMANTOM (1984) nevykráda INDIANU JONESA A DOBYVATEĽOV STRATENEJ ARCHY (1981). Michael Douglas, syn slávnejšieho Kirka a v tom čase skôr producent (oscarový PRELET NAD KUKUČÍM HNIEZDOM), než herec (vtedy bol ešte iba vychádzajúcou hviezdičkou vďaka V uliciach San Francisca), bol taký pobavený scenárom Diane Thomas (zomrela v roku 1985), že sa rozhodol príbeh ponúknuť najbližšiemu hollywoodskemu štúdiu. Ako sa však stalo veľakrát predtým a i potom (napr. STARMAN išiel do výroby až po triumfe konkurenčného E.T. – MIMOZEMŠŤANA), všade ho odmietali. Musel pricválať až Spielbergov archeológ (a jeho gigantická tržba), aby Thomasovej scenár kúpilo 20th Century Fox. Z americko-mexickej snímky, režírovanej Spielbergovým „žiakom“ Zemeckisom (dovtedy mal na konte len komédiu s Kurtom Russellom USED CARS/1980), sa vykľul hit. Dodnes ponúka vďačné motívy každej správnej filmovej „exotickej jazdy“ (konzumácia hadov, zdolávanie rozhojdaného sa mosta nad smrteľnou priepasťou, nehovoriac o krokodíloch a lietadlách stroskotaných v džungli). Najväčším kladom však nie je napínavý scenár a vtipné dialógy, ale elektrizujúce iskrenie medzi Douglasom a Kathleen Turner, ktorým to spolu tak seklo, že v tom neskôr pokračovali (HONBA ZA KLENOTOM NÍLU, VOJNA ROSEOVCOV). Kvôli príjemnej atmosfére a dobrým nápadom (drogová kolumbijská dedinka, pozostávajúca z milovníkov literatúry) a peknej tanečnej scénke by som možno pokukoval po 80%, ale vždy ma to nudilo.

Vzhľadom na účasť Martina Lawrencea kultivovaný sitkomový humor (až na ten "vulgárny slang z ulice"). S dlháňom Timom "Andym" Robbinsom mu to pristane, ale ešte viac boduje zmagorená dvojka John C. McGinley a Giancarlo Esposito. Svet rúcajúca komédia vyzerá inak, ale v záplave ostatných "ľahkých" filmov to nie je najhoršie. Prijateľná buddy road movie s jedným takmer excelentným tanečným číslom (režisér Steve Oedekerk osobne).