M.a.t.t.

Jednoduché a geniálne zároveň. Kto nikdy nevlastnil mačku však nemôže naplno doceniť :-)

Ani v animovanej podobne sa smithovský humor nestratil. Zhliadnuté bezprostredne po prvých Clerks, takže som si všadeprítomné narážky vychutnal ešte viac. Nepríliš vábna animácia pritom vôbec neprekáža, Smitha neznalým divákom však táto drsnejšia zábava pochuti byť nemusí.

Noir je v jednotlivých komponentoch pomerne kvalitné a zaujímavé anime ale nemôžem sa zbaviť dojmu, že ide o jemne preceňované dielo. Hlavnými plusmi sú námet, sympatické postavy, európske lokácie a hudba. Menším záporom je hlavná zápletka, ktorá nie je až natoľko komplikovaná a v zásade je aj ľahko predvídateľná takže na ploche 26 dielov pôsobí trochu rozťahane. Epizodičnosť takmer polovice seriálu pritom nevadí, pokiaľ sú jednotlivé príbehy dostatočne pútavé ale to nie je vždy pravidlom. Neodškriepiteľným záporom je ale jednoznačne akcia. Niekomu možno stačí pohľad na dievčatá so zbraňami lenže až na výnimky statické a málo vzrušivé akčné scény naviac s absenciou krvi, pôsobivosť čerpajú hlavne z hudby. Noir pritom vôbec nie je zlý. Záverečné diely, v ktorých predošlé výčitky razom odpadajú a dostavuje sa aj patričná emocionálna sila, celkový dojem výrazne vylepšujú. 70% so zaokrúhlením nahor za skvelo vygradovaný záver, brilantné finále a fantastický soundtrack.

Možno za to môže aj moja slabosť pre Angelinu ale v zásade som sa bavil výborne. Odmietam však veriť, že Kurt Wimmer svoj scenár myslel vážne, pretože to, s akou samozrejmosťou od začiatku servíruje jeden absurdný moment za druhým a hlavne ku koncu čoraz prepálenejšie zvraty, prekonáva všetko z jeho doterajšej tvorby. Ale zase to má vďaka svižnej Noycovej réžii, Howardovej hudbe a uveriteľnej Angeline slušný drajv. Prirovnanie k ženskej 24 i tak nepovažujem za úplne štastné. Tá je totiž (hlavne scenáristicky) kvalitatívne vyššie.

Viktoriánska éra je nenávratne preč ale aj preradenie do súčasnosti má v prípade Sherlocka Holmesa svoje čaro. Hlavne ak sa toho chytí niekto, kto presne vie čo robí a touto zmenou dokáže dať najslávnejšiemu detektívovi nový impulz. Výborné herecké výkony a inteligentný scenár dokonale ťažiaci zo súčasných reálií dávajú v pohode zabudnúť na občasnú televíznosť, pričom špičkovanie medzi Holmesom a Watsonom je snáď ešte zábavnejšie ako za starých čias. Jediné čo môj dojem predsa len jemne zráža je mierna nevyrovnanosť dielov a súčasne ich dĺžka, ktorá mi v tomto prípade príde až príliš dlhá. Odhliadnuc od toho veľmi milé serialové prekvapenie, ktoré sa však bohužiaľ s pribúdajúcimi dielmi zbytočne zamotáva a posúva smerom až k čoraz väčšej neuveriteľnosti.

Od filmu podľa videohry, v ktorej sa charaktery mlátia v rôznych arénach naozaj nečakám premyslený príbeh ale kvalitné súboje v perfektnom audiovizuálnom spracovaní a aspoň elementárnu logiku. Súboje síce Tekken má relatívne slušné ale nezaberajú až toľko času a nie sú ani natoľko úchvatné. Čo samozrejme súvisí s tým, že ide o videofilm ale hlavným problémom je Dwight H. Little, ktorý hlavne v nebojových pasážach beztak primitívny príbeh nepodáva až tak zábavne. Systém turnaja mi tiež akosi unikal a záver akoby niekto splácal narýchlo. Viem, že malo ísť hlavne o choreografiu bitiek ale aj ten zvyšok sa dal natočiť aspoň s čiastočnou eleganciou prvého Mortal Kombatu.

David Slade sa vytiahol a tretí Twilight je podľa očakávania réžijne najlepšie zvládnutým z celej série. Talentovaný rodák z Veľkej Británie pracuje lepšie s hercami, flashbacky v jeho podaní majú šmrnc a akcia dokáže konečne potešiť svojou pôsobivosťou. Občas pridá aj vtip na odľahčenie, a to aj na úkor samotnej ságy ale zbaviť sa neduhov predlohy (nie až tak vierohodne písané postavy, banálne dialógy tváriace sa ako filozofické rozpravy o živote) nemohol úplne ani on, o to viac, že sa rozhodol poňať to celé dospelejšie. Aj tak zatiaľ najlepší diel, hoci po ňom musí byť jasné každému, že žiadne zázraky sa zo slabšieho jadra spraviť nedajú.

Nataliho štýl mám rád, ale tento podivný hybrid mu nevyšiel. Akoľvek sympatická je mi snaha dostať z béčkovej zápletky niečo viac, pár dobrých scén ešte fungujúcu atmosféru nevytvorí. Naviac ak miesto znepokojenia a hlbšieho zamyslenia výsledok občas vyvoláva skôr neveriaci údiv a nechcený úškrn, niekde asi bude problém.

Najosobitejší a najemocionálnejší Nolanov film. Jeho tradičné trademarky samozrejme ostávajú ale i tak ide o zážitok aký jeho zvyšná tvorba zatiaľ neponúkla a nejde len o princíp snov vo sne. Navonok jednoduchý ale spôsobom podania komplikovaný príbeh sme videli už v Memente, to sa ale ani zďaleka nepribližuje mnohovrstevnatosti Inception, ktoré sa blížiacim sa finišom pretvára na čoraz komplexnejšie a interpretačne otvorenejšie dielo. A v jadre pritom stále ide o napínavý hollywoodsky thriller, ktorý si vystačí aj s minimom opulentných scén a viditeľných trikov, na to aby to celé dokázal predať aj vďaka DiCapriovi a Hansovi Zimmerovi formou blockbusteru. Vyčítať samoúčelnú prekombinovanosť a nedostatočne využitý snový potenciál môže v tomto prípade ozaj len niekto, kto plne neporozumel prvotnej idee.

Tretia časť dinosaurej ságy chce iba baviť, práve je to paradoxne jej najväčšou slabinou a naplno odhaľuje vyčerpanosť látky. Už beztak zbytočnú zápletku má zachraňovať návrat Alana Granta, lietajúce pterodaktyly a tentokrát už naozaj prehnane inteligentné raptory, ktoré budia skôr rozpaky. Akčné scény nepostrádajú patričný švih, lenže Spielbergova pôsobivosť im chýba. Aj sebaparodujúceho humoru je tu až príliš a spolu s neustálym reťazením prevažne neosobitej akcie v o dosť kratšej minutáži to nevyvoláva práve najlepší dojem. Záverečná scená sa síce snaží nostalgicky zviezť na jednotke, ale dojmy zachraňuje už len čiastočne.