M.a.t.t.

Príjemná pocta klasike a ak rátam aj Alien vs Predator, po dlhšej dobe prírastok do série, za ktorý si všetci zúčastnení zaslúžia aspoň akú-takú pochvalu. Slabšie miesta sú prítomné a mrzia aj výpadky tempa, hlavne v polovici filmu ale aspoň je celý čas cítiť, že tvorcovia obdivujú originál. Či už ide o uvedomelé pohrávanie sa s motívmi prvého dielu s dôrazom na typologickú rôznorodosť postáv, nenápadné odkazy vrátane hudobného podfarbenia a záverečného songu, a poteší aj nenásilné a prirodzené rozšírenie predátorskej mytológie. Nimrod Antal sa každopádne neukázal ako zlá voľba a Brodymu som netypickú rolu bez problémov veril. Snáď táto séria nepovedala posledné slovo, potenciál ktorý skrýva môže neskôr vyústiť ešte v niečo zaujímvejšie. 70%

Síce som tušil, o čom približne Stalker pojednáva, ale po jeho zhliadnutí mi vôbec nebolo jasné, čo som vlastne videl. Vedel som len, že silu na ďaľšie zhliadnutie nájdem len tažko. Snáď najneobyčajnejší filmový zážitok môjho života, ktorý ma ako celok úplne nenadchol, ale niečo vo mne určite zanechal. Minimálne vizuálna sila obrazov je v tomto prípade neodškriepiteľná, s odstupom času a s pomocou ďalších zdrojov nachádzam v tomto diele aj viac a viac pozoruhodných myšlienok. Výsledné hodnotenie sa vo mne bije, varianta ktorú volím súvisí s faktom, že Zóna sa svojou magičnostou dokáže zavŕtať pod kožu.

"If you've got any last words, say them now!" Tretí diel trilógie je pre mňa nakoniec príjemným prekvapením. Vizuálne a hudobne znova špičkové, čakal som však, že budem mať so silnou epizodičnosťou, v ktorej je príbeh prevažne na pozadí väčší problém. Nečakane ju ale vyvažuje príjemný a inteligentný humor, road movie štýl v neošúchanom prostredí a v neposlednom rade a to už očakávane, i postavy. Nech mohol byť El Cazador scenáristicky akokoľvek prepracovanejší a osudovejší, tak krásne spracované puto medzi ústrednou dvojkou, aké mali Nadie a Ellis, neponúkol ani Madlax, ani Noir. A ak samotný záver na niečo poukázal, tak že išlo hlavne oň a nie úplne využitý potenciál vedľajších charakterov tým pádom až tak nevadí. Špeciálne ak si zamilujete niekoho z hlavných (ehm, Nadie) a aj za ňu čisto subjektívnych 85%. Pre trilógiu ako celok mám každopádne tiež len slová chvály a ku Kōichimu Mashimovi odteraz prechovávam rešpekt.

Oproti predošlému pokusu badať isté zlepšenie po technickej stránke, ale stále ide len o poloamatérsky projekt, ktorý nikoho iného ako nekritického fanúšika snáď ani naplno uspokojiť nemôže. Slabšie "herecké" výkony ponechám stranou ale o príbehu sa zase nedá hovoriť, skôr o spleti neveľmi súdržných scén, ktoré brzdí aj snaha o akúsi poetiku. Čo jednako v kombinácii s drsným humorom pôsobí podivne a čo sa zároveň odzrkadľuje i v často neúmernej dĺžke čakania na vtipne vypointovaný moment. Tých je na 60 minút zúfalý nedostatok, niektoré ani réžijne totálne nefungujú a výsledok je naviac pomerne zle ozvučený. Pár svetlých momentov vrátane absurdného záverečného pointovania sa mi zdá proste stále málo.

Druhý diel voľnej Mashimovej trilógie "Girls with guns" mi priniesol ďaleko pútavejší zážitok ako jeho kultový predchodca. Preč je silná epizodičnosť a intimita Noiru situovaná do európskych lokácií, Madlax rozohráva ďaleko komplexnejší, na prvý pohľad o niečo akčnejší príbeh s vyšším množstvom charakterov, v ktorom nie je núdza ani o majstrovsky zakomponované príbehové zvraty. A disponuje aj triumfom v podobe mysterióznej línie, ktorá diváka na ceste za rozuzlením necháva tápať a poháňa jeho túžbu odhaliť skutočnú pravdu. Po vizuálnej stránke pritom ide o absolútnu špičku a to platí aj o soundtracku, ktorý možno nemá tak výraznú skladbu ako Canta per me ale postupom času sa chytľavými melódiami zarýva pod kožu viac a viac. Tak brilantný zážitok, nadobúdajúci v poslednej tretine poriadne tragické kontúry a predkladajúci trochu prekvapivé, no uspokojivé rozuzlenie, by si zaslúžil ešte emocionálnejšie vyšperkovanie celého snaženia sa ale ide skôr o jemný povzdych vyvolaný dokonalosťou zvyšku. Čo mi nebráni označiť Madlax za jedno z najlepších anime, aké som kedy videl.

Oveľa lepšie ako som čakal. Robinovi Hoodovi vlastne ako správnemu eposu nechýba naozaj nič, mierne výčitky adresujem len trochu zmrštenej histórii ale toto pre mňa samo o sebe v hodnotení kvality nie je rozhodujúce. Aj keď je totiž záverečná bitka silnou utópiou, Scottova verzia sa netvári ako historicky presný film. Chce byť len realistickejšou legendou o najslávnejšom anglickom zbojníkovi, čomu zodpovedá aj občasný náznak naivity či odľahčujúci humor. Ani zostrihávanie nie je až tak cítiť a Rusell Crowe sa do hlavnej roly hodí ďaleko viac ako to vyznievalo z trailerov. Jedinou skutočne zásadnou chybou filmu je vlastne jeho názov, pretože nová verzia je iba prequelom a s legendou takou ako ju poznáme, nemá spoločné takmer nič. Odpísať ju len kvôli tomu ale nie je úplne správne, iný pohľad na udalosti je podľa mňa vítaným kladom opodstatňujúci vznik tohoto filmu. Nehovoriac o tom, že Ridley Scott i na staré kolená dokáže vykúzliť pôsobivú atmosféru a nejednu opulentnú scénu, čím dokazuje, že do starého železa stále nepatrí. Našťastie.

V rámci Shyamalanovej tvorby sklamanie, adaptovať viacdielne anime bola úlohou, kvôli nesprávnemu uchopeniu príliš nezvládol. Last airbender okrem slabších dialógov prekvapivo dopláca na uponáhľanosť a povrchnosť, prameniace zo neschopnosti vypustiť menej podstatné línie a zapracovať viac na samotných charakteroch. To u majstra psychológie, čo ukázal v nejednom filme, mrzí najviac. Filmová verzia seriálu je tak vďaka rade scén hlavne prehliadkou nevyužitého potenciálu, pričom viac si ju možno užije niekto, kto o existencii predlohy ani netušil. Radšej ako v naznačené pokračovanie dúfam v Shyamalanov návrat ku koreňom, ktorý mu určite bude sedieť viac. Názory o jednom z najhorších filmov za posledné roky sú každopádne prehnané, pre bežného diváka ide o neškodné fantasy, ktoré si túto nálepku vyslúžilo len kvôli upadajúcemu menu režiséra. Z mojej strany ostáva len konštatovanie, že ide o jeho najhorší počin, ktorý zachraňuje od horšieho hodnotenia hlavne presný casting, tučný rozpočet, prejavujúci sa na každom kroku a neopakovateľná atmosféra vynikajúca hlavne v akčnejšom závere. Ale to je málo. Roztrasených 50%

Stallone ako režisér nie je od Stalloneho ako herca o nič horší. Ak mi je pri ňom niečo sympatické, tak že presne vie, čomu rozumie najlepšie a nesnaží sa točiť na čo nemá. Preto netreba od Expendables čakať zázraky na poli príbehu ci charakterov, ale nekompromisný akčný nášup plný nostalgického spomínania na 80te roky. A hoci nepatrím k zarytým fanúšikom tohoto obdobia, túto poctu plnú bývalých i súčasných akčných hviezd som si dokázal vychutnať. Aj napriek tomu, že na tímovej chémii nie je kladený až taký dôraz ako by mohol. Ale ani toto, ani fakt, že 80tky úplne takto nevyzerali, čo je najviac badať na modernejšie snímanej hoci zároveň príjemne staromilskej akcii, mi nedokázali dojem výraznejšie skaziť. Aj keď som očakával viac, váhanie ohľadom pokračovania nie je vôbec nutné, verím, že táto téma má potenciál ísť ešte nahor.

Možno nie najkomplexnejší či najzábavnejší Kevin Smith ale bezpochyby najdospelejší a zároveň najoriginálnejší. A pre jednu z najoriginálnejších romantických komédií , aké som kedy videl a so záverom, ktorý ma napriek atypickej katarzii zasiahol, nemôžem navzdory menším nedostatkom, utrúsiť žiadnu kritiku na ktorej by naozaj záležalo.

Nápad postaviť film na krátkometrážnych skečoch parodujúcich MacGyvera a všemožné akčné filmy by v prvom rade ako soľ potreboval lepšieho scenáristu. Že MacGruber nie je až tak vtipný ako by chcel byť, je ďaleko menšia tragédia ako kŕčovitý humor zaberajúci viac ako polovicu (našťastie krátkej) minutáže. O niečo vyššie to vyťahujú jedine príjemní herci, výnimkou je Will Forte v hlavnej roli, ktorý je ale i napriek celkovej otravnosti jeho charakteru relatívne uveriteľný a občas z jeho úst zaznie aj lepšia hláška. Ale stále je to len podivný idiot, na ktorom sa celý film postaviť nedá.