M.a.t.t.

S pribúdajúcimi dielmi čoraz zábavnejší špiónsky seriál, ktorý má síce od reality ďaleko ale zároveň je oveľa realistickejší ako všetky bondovky. V žiadnom prípade totiž nepodceňuje svojho diváka a banálne zápletky rieši často čo najneobyčajnejšími ale pritom sviežimi a logickými postupmi miesto rádových prestreliek. Ťažko si predstaviť ideálnejšieho predstaviteľa hlavnej rolu ako je Jeffrey Donovan, ktorý rieši problémy s dokonalou eleganciou za pomoci svojho mozgu a najrozličnejších techník a nemá ťažkosti s poštvaním záporákov proti sebe. A to všetko v atraktívnom prostedí Miami, s patričným odľahčením a sarkastickým voiceoverom bývalého špióna. Škoda azda len toho, že čím ďalej tým zaujímavejšie sa zauzľujúca ústredná zápletka je občas brzdená nesúvisiacimi stand-alone prípadmi ale tento nedostatok scenáristi často kompenzujú viacerými tromfmi a vynikajúci casting vrátane šarmantnej Gabrielle Anwar a Bruca Campbella robí tiež svoje. Menšia srdcová záležitosť.

S opakovanými zhliadnutiami čoraz dokonalejšia záležitosť a jediný diel prequelovej trilógie, ktorý sa nielenže tej starej vyrovná ale v mnohom ju aj predčí. Preč je detinskosť Phantom Menace a nevyvážené tempo Attack of the Clones, Revenge of the Sith zručne kombinuje prvky a atmosféru epizód IV-VI s dychberúcimi trikovými zábermi nového milénia. Nielenže sa konečne dá hovoriť o skutočných hereckých výkonoch (Ewan McGregor ale hlavne Ian McDiarmid predvádzajúci životný výkon) ale aj Lucasova réžia postúpila o riadny krok vpred a s osudovou Williamsovou hudbou, čoraz viac zapojujúcou staré motívy, pomáha dotvárať pravdepodobne najtemnejší, najepickejší a najdojímavejší diel celej série, ktorý je silou svojho vyústenia zrovnateľný s pôsobivosťou antických tragédií. Áno, doba sa nenávratne zmenila a celá nová trilógia je vyznením predsa len odlišná. Stále sú to však tie Star Wars, ktoré milujú milióny fanúšikov po celom svete a zároveň jedinečné blockbustery, ktorý môže zaujať aj divákov nepoznačených ich kultom, čo pri Pomste Sithov platí dvojnásobne. Aj napriek pár slabším miestam, ktoré prebíja bezchybnosť celku.

Ťažko považovať Svetovú Inváziu za sklamanie, keďže ponúkla viacmenej to, čo sa od nej čakať dalo a nič naviac. Nevadí mi mnohými kritizovaná kamera, nemám problém s pátosom, ktorý mi na daný žáner príde adekvátny a ani nemám pocit jeho prebytku. Horšie je už s nevýraznými postavami, rovnako nevýraznými mimozemštanmi a s akciou, ktorej je viac než dosť, ale akokoľvek zručne je natočená, od začiatku do konca sa topí v scénach, z ktorých ani jedna nedokáže utkvieť v pamäti. Liebesman je nepochybne talentovaný ale na tých najlepších v tomto obore zatiaľ skrátka nemá. 50%

Klasické krimiseriály to majú ťažké, s pribúdajúcimi dielmi sa často dostavuje stereotyp spôsobený prevažnou epizodičnosťou a ani kvalitne spracované zápletky už nemusia stačiť. Rovnako ťažké to majú aj spin-offy, u ktorých nebýva zvykom aby pravidelne kvalitatívne porážali svoj predobraz. NCIS sa to podarilo a aj postupom času má divákovi stále čo ponúknuť. Môže za to hlavne celková odľahčenosť a vynikajúca tímová chémia - nie jedinečná v tomto žánri ale stále príjemne osviežujúca. A aj keď sa raz za čas pritrafia aj menej vydarené diely, NCIS je stále istotou, ktorá nikdy vyložene nesklame.

Medzi web-serialmi jasná špička disponujúca presným castingom a s pribúdajúcim časom aj čoraz kvalitnejším spracovaním. The Guild je vlastne dôkazom, že s dobrým námetom a zápalom pre vec, môže aj on-line seriál triumfovať nad vysokorozpočtovými televíznymi projektami - za predpokladu, že vám sadnú atypické postavy. Viac tu

Niektoré klasiky starnú rýchlo. Prejazd Kassanda ako zástupca katastrofického žánru má naozaj hviezdne obsadenie ale to je naozaj jediné čo mu po tých rokoch ostalo spolu s dobrým nápadom a občasnou atmosférou spôsobenou istou nepredvídateľnosťou. Lenže toľko logických nezmyslov pokope sa vidí aj v súčasnej béčkovej produkcii a nevidím dôvod nad tým prižmurovať oči kvôli dátumu vzniku. Aj v tej dobe sa totiž točili inteligentnejšie filmy.

Fascinujúce audiovizuálne predstavenie, ktorému oproti pôvodnému Tronovi vyčítať celkovú sterilnosť fikčného sveta rovná sa absolútnemu nepochopeniu konceptu, nad ktorým len krútim hlavou. Rovnako ako o 28 rokov starší prvý diel je aj Legacy unikátnym zážitkom, aký nemá vo svete filmu obdobu. Samotný dej síce neprináša nič nové a inšpirácia viacerými klasikami je viac než evidentná ale originál na tom nebol nijak lepšie a na deji pritom výsledok až tak nestojí. Zásadným rozdielom okrem logického technologického pokroku je však aj to, že kým Legay vo mne dokázal aj zásluhou hudby príležitostne vyvolávať emócie, až príliš avantgardne znejúcemu Tronovi sa to za celý čas nepodarilo. Aj to je jeden z dôvodov, prečo v mojich očiach predčí jednotku a zásluhou skvelého Bridgesa a Olivie Wilde dokážem odpustiť aj Hedlundovu hláškarskú neschopnosť. Je mi naviac viac než sympatické, že v dobe remakov a rebootov dokáže niekto aj po tak dlhej dobe s klasickým pokračovaním. Za to oba palce nahor.

Predošlými dielami Clint Eastwood nasadil latku až príliš vysoko, ale o sklamaní sa hovoriť nedá. Narozdiel od ničivého tsunami v úvode síce film plynie do svojho záveru až príliš pozvoľna ale napriek tomu dokáže nastoliť pár zaujímavých úvah a zanechať v divákovi potrebné emócie. A aj keď sa mu dá vytknúť istá polopatičnosť, skutočne výrazný scenáristický a réžijný pokles som v ňom naozaj nebadal. Téma života po smrti aj v tomto podaní mi totiž príde pomerne atraktívna a zaujímavá.

Aj keď som sa pokúsil zbaviť prílišných očakávaní, nevyšlo to úplne. Celý plán úteku nie je vymyslený až tak zle, i keď logickým chybám a prehnaným náhodám sa vyhnuť nedokázal. Úplným problémom nie je ani to, že napriek sympatickej oldschoolovosti Next Three Days akoby nevie čím chce vlastne byť a ani na jeden zo svojich prvkov netlačí tak ako má. Ale čo je sklamaním, to je na Haggisa až nečakaná plochosť a čiernobielosť postáv, z ktorých pritom až na postavu Russela Crowa takmer žiadna nemá výraznejší priestor. Čím možno netrpia emócie ako celok ale trochu tým trpí ústredný vzťah, v ktorom Elizabeth Banks snáď ani nemá čo hrať a väčšinu času jej stačí tváriť sa nesympaticky. Tie napínavejšie a menej predvídateľné momenty síce naozaj fungujú ale hlavne spočiatku adrenalín chýba a záver kvôli slabšiemu putu s postavami pôsobí len do istej miery. Tento útek z väzenia mal skrátka určite naviac. 70%

Renesancia akčného žánru sa podľa očakávania nekoná a Simon West si tak môže v kolonke režírovaných filmov odškrtnúť ďalší zabudnuteľný počin. Priemernejšie to už totiž snaď ani nešlo. Ale čo Mechanica tiahne o stupienok vyššie je charizmatický Statham, nekompromisná akcia a prijateľná dĺžka. Ďaľšie plusy sa už každopádne nedostavili.