M.a.t.t.

Dinosauria klasika, ktorá ani po tých rokoch naštastie až tak nezostárla a vďačí za to aj na svoju dobu revolučným vizuálnym efektom. Dnes už pochopiteľne ide o štandard a divák v súčasnej ponuke nájde po tejto stránke oveľa vychytanejšie kúsky, Jurský park ale nie je iba o efektoch. Silný námet a predlohu Michaela Crichtona Steven Spielberg pretvoril do zábavnej dobrodružnej jazdy pre celú rodinu s typologicky výborne zvolenými hercami, napínavými akčnými scénami a fungujúcim humorom. A pridáva k tomu aj jednoduchú ale stále zaujímavú myšlienku. Jurský park je skrátka film, ktorý si aj po tak dlhom čase od uvedenia v kinách stále pozriem rád.

I keď schémou Timer pripomína klasickú romantickú komédiu, od pásovej mainstreamovej produkcie sa odlišuje hlavne neuveriteľne sviežim nápadom. Myšlienkovo ho pritom aj patrične využíva, čo v týchto prípadoch nebýva pravidlom. Pretože v rámci hlavnej línie, hľadania životnej istoty takmer tridsaťročnej Oony, scenár poskytuje aj viac pohľadov na to, ako vo fikčnom svete čoraz populárnejší prístroj na hľadanie spriaznenej duše, ovplyvňuje a napĺňa osudy a tým zároveň aj formuje ústrednú hrdinku. A po po pôsobivo realistickom závere vám možno naplno dôjde, že civilné herecké výkony a príjemne komorná atmosféra znamenajú niekedy viac ako hviezdy a opulentná výprava maskujúca dejovú prázdnotu. Veľmi milé prekvapenie na poli nezávislého filmu.

Dôstojná pocta originálu alebo zbytočný remake? Pravda je asi niekde uprostred, napriek totožným styčným bodom totiž nový Súboj Titanov spracováva túto tému inak, čo je fajn. Akurat by na to nemusel ísť až tak povrchne a to počnúc dejovou kostrou, charaktermi a ich motiváciami alebo dialógmi. V podstate sa na to pozerá dobre ale Leterrierov videkolipový štýl sa ku antike vo vybraných scenach hodí asi rovnako ako Djawadiho rockové rytmy. Pôvodný Súboj pritom nemám za nedotknuteľnú klasiku a uznávam, že v dnešnej môže pôsobiť naivne, nový je však pre zmenu typickou povrchnou hollywoodskou zábavou. Vyloženú kritiku si nezaslúži ale rovnako ako stále sympatický Worthington hrajúci posledné filmy tie isté polohy, nemá ani čím prekvapiť.

Najznesiteľnejšia paródia dua Friedberg/Seltzer? Možno, ale o skutočnej kvalite sa naisto hovoriť nedá. To by totiž niekto musel vymeniť toto neschopné režisérske a scenáristické duo, ktorých tradičný primitívny humor zabíja aj tie slušne vypointované narážky. Len úmysel parodovať silne kontroverznú upírsku ságu sám o sebe nie je plus, a to by si mohli jej zarytí odporcovia uvedomiť. S lepším vkusom to totiž akosi neladí. 30%

Vynikajúco budovaná atmosféra v kontraste so slabšími trikami brzdiacimi Alexa Popova v rozkvete. Keby išlo o kino záležitosť, tak sa tomu asi vysmejem, ale ono je to vlastne fanúšikovská pocta, ktorú brzdil zjavný nedostatok financií. S oboma silne prižmúrenými očami teda fajn.

Lepší priemer. Časové paradoxy sú síce zaujímavé ale nijak zvlášť geniálne vystavané a i keď sa z nich scenár snaží všemožne si uťahovať, nezriedka postráda skutočne kvalitne vypointovaný humor. Dôsledkom toho sa to vlastne celé chvíľami tiahne a len spoločné scény Chrisa O'Dowda a Anny Faris to nemôžu dvihnúť nahor. A to mi vadí viac ako niektorým údajne premrštený záver. Ten je podľa mňa v poriadku.

Nepriznaná adaptácia Vietcongu. Uwe Boll sa film od filmu réžijne zlepšuje a po tejto stránke je Tunnel Rats jeho najlepší počin. Mám s nim však jeden zásadný problém - akonáhle sa Boll snaží hrať na vážnu notu, nie je vôbec zábavný. Miesto klaustrofobického vojnového zážitku servíruje druhoradý vojnový horor, kde je úplne jedno, ktorá postava umrie skôr, nakoľko sú všetky rovnako ploché. Ani akcia nevybočuje z priemeru a scény v tuneloch iritujú tým, že v nich väčšinou nie je nič vidieť. Občasný náznak atmosféry a kopírovanie réžijného štýlu skúsenejšich tvorcov k dobrému výsledku naozaj nestačí.

Kto čakal výlučne dychberúce akčné scény v atraktívnom prostredí a naturalistické zobrazenie vojny, ten bol pochopiteľne sklamaný. Nie že by tieto aspekty Pacific nespĺňal vôbec, ale oproti prvotným očakávaniam staršou minisériou zmlsaného diváka kladie dôraz hlavne na postavy a ich psychológiu. Na tento fakt však tvorcovia upozorňovali vopred, nie každý však dokáže stráviť v zásade komornú ľudskú drámu, v ktorej hrá súkromie charakterov výraznejšiu rolu ako samotné boje na fronte. Dokážem to pochopiť, ale prečo kvôli tomu Pacific vyložene odsudzovať a nepriznať mu iné neodškriepiteľné kvality? A nemyslím len bombastickú výpravu, vynikajúcu hudbu a dôležitosti minisérie zodpovedajúce herecké výkony od prevažne menej známych ale skúsených hercov. Ako náhľad do myslí troch vojakov (založených na historických postavách) postupne ovplyvňovaných hrôzami vojny funguje aj v tých najmenších maličkostiach, čo potvrdí záverečným dielom Home poukazujúcim na život po ukončení ťažkých rokov v armáde. Návrat domov totiž nemusí pre každého znamenať aj koniec nočných môr. Možno to znie ako klišé ale logickejšie vyústenie po dieloch ako Okinawa určite nenájdete.

Vzhľadom na podmienky Raven nápadom a vizuálnym spracovaním na drahšie pokusy nestráca takmer nič. Ale tým, že má v 5 minútach problém s rytmom a vykazuje obdivuhodne slabú nápaditosť ma Ricardo de Montreuil o svojom talente nepresvedčil.

Pohľad na vojnu vo Vietname trochu inak, očami muža, ktorého nezlomná vôľa po živote prežila neľútostné podmienky zajateckého tábora a po úteku z neho ho neomylne viedla k vytúženej slobode. Príbehovo pritom nejde o nič prevratné ale o to viac vyniká neopakovateľný Herzogov štýl, v ktorom sa nájde aj priestor pre humor a hlavne herectvo všetkých zúčastnených. To čo Christian Bale obetoval tejto roli je totiž doslova úctyhodné a nepotrebuje výraznejší rozbor. Ale hlavne za to, že Herzog dokázal vytiahnut zo Steva Zahna najlepší výkon jeho kariéry zaokruhľujem hodnotenie nahor.