ScarPoul

Typický Ferrell. Roach po Austinovi Powersovi nedokáže prísť s ničím vtipným a režíruje len osvedčených komikov v úlohách, v ktorých pôsobia strašne strnulo. Aj keď sú niektoré vtipy naozaj výborné, celému filmu chýba tempo a nejaká previazanosť. Takto je to len séria vtipov postrkaných do zápletky, ktorá je príliš priamočiara aby dokázala prekvapiť svojim koncom. Nebyť ústredného dua, bolo by to o dve triedy horšie. Inak sa jedná o znesiteľnú jednohubku, ktorá nezostane dlho v pamäti, ale je natoľko svojská, že nepodráždi ani nenahnevá. Ale prial by som Ferrellovi konečne nejakú poriadnu úlohu. Snáď ten Anchorman.

Príbeh s Tokia sa nesie v rovnako pomalom duchu ako väčšina Ozuových diel. Čo sa týka formálneho spracovania aj myšlienky je film veľmi podobný Kurosawovmu Ikiru. Typické pre Ozua je využitie statickej kamery a mierne podhľady. V celom filme sa nevyskytuje ani jeden záber, ktorý by mal inú kompozíciu. Rovnako sa kamera ani raz nepohne. Celý film je zasadený prevažne do interiéru a stojí na hereckých výkonoch dvojice starých manželov a ich detí. Príbeh s Tokia je typickým príkladom veľmi populárneho japonského žánru Gondai- geku, ktorý sa zameriava na príbehy zo súčasnosti. Namiesto akcie film sprostredkúva udalosti skrze hovorené slovo. Dialógy sa vyznačujú uvoľnenosťou a keďže sa jedná o film z rodinného prostredia aj formálnosťou. Tento úctivý prejav je následne v priamom kontraste k udalostiam, alebo postojom, ktoré film prezentuje. Pohľady postáv odzrkadľujú ich myšlienky a my ako divák sa často krát dostávame do pozície, kedy nejaká postava na nás hovorí, čo je spôsobené častým využívaním subjektívnej kamery. Príbeh s Tokia je pomalým filmom o hodnotách a o neschopnosti poskytnúť nehu tam, kde treba, kým ešte nie je neskoro. Je to príbeh komorný, tichý, plný postáv pričom každá z postáv sleduje svoje vlastné ciele. Koniec je otvorený s príchuťou smútku a melanchólie, kedy dôležité veci odišli a ako keby nebolo nič na čo by sa mohla postava starého pána tešiť. Pripravuje sa na samotu, osamelosť a následne smrť. Príbeh s Tokia sa tým končí.

Tento príbeh je zasadený do Ríma a sleduje nočné dobrodružstvá maličkej a ukecanej Cabirie. Tá sa živý ako prostitútka a snaží sa nájsť pravú lásku. Len jej šťastie akosi nepraje. Cabiria stvárnená Felliniho manželkou Giuliettou Masini, je prostoduché, naivné dievča. Jej slepá túžba nájsť si manžela, ktorý ju bude ctiť a zostane pri nej sa stretáva z krutosťou reálneho sveta, kde každý túži len po peniazoch a sláve. Fellini tu znova vytvoril svoj typický kaleidoskop postavičiek , dotvárajúcich prostredie chudobnej štvrti aj rušného mesta. Udalosti, v ktorých figuruje Cabiria sú plné veselých momentov, ale pod nimi sa skrýva smútok a kritika jednak spoločenských, ale aj hodnotových pravidiel. Felliniho schopnosť vytvoriť pamätné postavy je tu znova veľmi výrazná. Či už sa jedná o herca, najlepšiu kamarátku Wandu, Cabiriu, alebo jej posledného nápadníka Oscara. Každý vnáša do svojej postavy špecifické prvky vďaka ktorým môže príbeh aj napriek svojej nepravdepodobnosti stavať a rozprávať nám o skutočných pocitov, morálnych hodnotách a snoch a aj o tom aký nepriaznivý je reálny svet voči snom jednotlivca, nech sú tie sny akokoľvek úprimné.

Tento príbeh sa odohráva v piatich dňoch, kedy do života hlavnej hrdinky Kataríny Blumovej prídu spolu s láskou aj komplikácie. Film režiséra Volkera Schlondorffa a jeho manželky Margarethe von Trotta je sondou do života utiahnutej, ale v kolektíve obľúbenej Kataríny od ktorej by nikdy nikto neočakával niečo čo by sa vymykalo normálu. Až dokým nespozná mladíka do ktorého sa zamiluje a vďaka ktorému si na ňu novinári vymyslia kopec klamstiev, ktoré zasiahnu do jej života začnú jej nahlodávať myseľ. Nemorálnosť tohto činu je tu prezentovaná niekoľkými postavami a tým je jej dopad na hlavnú hrdinku omnoho horší. Dramatická výstavba celého deja prechádza rôznymi rovinami, kedy sa pravda a nepravda zamieňajú a striedajú, ale jadro príbehu a to zničená česť hlavnej hrdinky o ktorej pojednáva aj samotný názov celého filmu je výrazne podmienená či už detailmi na hrdinkinu tvár, alebo na stiesnený priestor v ktorom sa často krát nachádza. Ako keby s tej situácie nebolo úniku. V emotívnej rovine je film funkčný, rovnako aj v psychologickej výstavbe.

A vlastne prečo nie? To že herci prehrávajú mi zase až tak nevadí, pretože sú verný svojím charakterom a to sa počíta. Nevadí mi dokonca ani nelogickosť nejakých dialógov, ktoré fungujú len ak ich akceptujeme ako prípravu na ďalšiu akčnú scénu, podporenú ďalším dejovým zvratom. Dokonca mi príde aj úplne normálne ak si 5 krát počas filmu všetci svorne zatancujú a zaspievajú. Don je moje prvé zoznámenie sa s Bollywoodskym filmom a aj napriek vražednej dĺžke som sa nenudil. A to je asi najväčšie plus celého filmu. Je to zábavné, neustále sa to presúva medzi komédiou, drámou a akčným filmom, je to výborne natočené a plné sympatických hercov - Priyanka, Shahrukh a Kareena. Film má našlapané tempo, výborné lokácie Malajsie a chytľavé melódie. Možno nie dokonalé, ani hodné nejakého artového uznania, alebo inteligentnej zábavý, ale ako brain off oddychovka, je to film ktorý spĺňa účel a nenudí.

Film je naladený až na príliš temnú nôtu, než aby vyslovene vzbudzoval pozitívne pocity. Hrdinovia akosi prežívajú vo svojich životoch, utiekajú sa ku drogám, k alkoholu a k sexu a rozprávajú o neschopnosti nájsť svoju vlastnú identitu. Plus hlavný hrdina Charlie si nesie zo sebou aj rany z minulosti. Problémom filmu je nevyváženosť. Je tam toľko situácií, ktoré zaváňajú bezútešnosťou a smútkom, že finálne rozuzlenie mi prišlo.. smiešne. A to asi nemalo. Pritom hlavná trojica wallflowerov sú sympoši a dobre sa na nich pozerá. Možno, že som nebol naladený na podobnú vlnu ako väčšina čo videla tento film, ale podľa mňa treba vo filme nejakú hĺbku a náznak niečoho pamätnejšieho. Pretože každé dospievanie má svoje úskalia. To sa tu bohužiaľ objaví až v poslednom monológu. Emma Watson je vo svojej úlohe veľmi diskutabilná aj keď v tých svojich outfitoch určite poteší nejedno oko. Film to nie je zlý, ale nesie sa na vlne žánrovo podobných snímkov a bude vládnuť na rebríčku len do chvíle kým ho nevyšachuje iný s ďalšou začínajúcou hviezdou a s ďalším pekným názvom.

Chcelo to čas ale do Stredozeme sme sa vrátili. Osobne mám Hobita omnoho radšej ako trilógiu pána Prsteňov a to kvôli kapitole Hádanky v tme. Tá je inak obrovským highlightom celého filmu. A film v sebe nesie mnoho pozitív. Síce to nie je pán prsteňov, ale po skoro desiatich rokoch sa predsa len vo filmovom priemysle stalo až príliš veľa vecí, než aby dokázal Hobit zaujať, keď vezmeme v úvahu, že v mnohom len opakuje motívy, ktoré sú nám ako fanúšikovi známe. Film sa nesie v pomalom tempe čo mi zase až tak nevadilo, keby koniec nedupol na plyn a tým sa do celej nálady akosi nehodil. Inak epickosť aj monumentálnosť zostala. Je vidno, že ak sa Jackson pre niečo narodil, tak to nebol King Kong, ale príbehy zo Stredozeme, preto som aj rád, že sa dočkáme nejakých tých dvoch pokračovaní. Ale čo mna osobne najviac potešilo bol výkon Martina Freemana, ktorý v mnohom prevyšoval aj samotného McKellena a Weavinga a stal sa jednak ťahúňom celého filmu aj najsympatickejším Hobitom vôbec. Dokonalé to nebude, ale utieklo to ako voda a bolo to príjemné obhliadnutie sa naspäť k príbehu, ktorý miluje toľko ľudí, mňa nevynímajúc.

Jeden s tých filmov, ktoré nenadchnú ale ani neurazia. Natočený v dobe kedy sa o Robovi Cohenovi ešte dalo hovoriť ako o režisérovi s veľkým potenciálom. Film je tiež prvou výraznejšou úlohou Vina Diesela. Aj keď sa v autách vôbec nevyznám a aj keď podobné príbehy nevyhľadávam, musím priznať, že som sa pri tomto filme nudil podstatne menej ako som očakával. Aj keď je pravda, že Walker nemôže čo sa týka nejakej charizmy konkurovať Dieselovi, je mu obstojným partnerom aj napriek tomu, že séria nestojí na hláškovaní medzi parťákmi. Dievčatá sú tu pekné a aj keď vo filme absentuje nejaká výraznejšia akčná scéna, jedná sa o príjemnú brain off blbinku, ktorá poteší viacej tých čo majú auto ako tých čo jazdia na bicykli.

Tento film som pretrpel rovnako ako Kim ki- dukové Wild Animals. Znova pekný nápad aj atraktívne prostredie vykričanej uličky, kde sa to miesi gangstrami a prostitútkami. Príbeh je plný rôznorodých postáv, ktoré sú bohužiaľ veľmi plytké aby sa s akoukoľvek z nich mohol divák stotožniť. Každá scéna je podriadená či už nejakej erotickej alebo násilnej scéne a tieto dva aspekty sa tam striedajú podstatne častejšie ako scény z náznakom poetiky. Kim ako keby nenechával doznieť niektoré scény. Nemáme tu toľko pohľadov ako v jeho predchádzajúcich, alebo neskorších filmov, pohľadov, ktoré vyjadrujú emócie podstatne ľahšie ako slová, čo bola Kimova veľká výsada. Tu sa to bohužiaľ nedeje. Pôsobí to na mňa dokonca veľmi neuveriteľne a iracionálne pri čom pri jeho iných filmoch som naplnenie jeho vízie rešpektoval. Bad Guy sa vracia na lokácie jeho filmu Birdcage Inn ale postráda jeho hĺbku aj smútok. A tých niekoľko dobrých nápadov nedokáže pozdvihnúť film do inej roviny v akej sa nachádza. Pre mňa asi najmenej fungujúci film z celej Kim ki- Dukovej tvorby.

Neexistuje veľa kníh, ktoré by ma dokázali uchvátiť a ku ktorým by som sa tak často vracal ako je to v prípade Martelovho Life of Pi. Anga Leeho považujem za jedného z najlepších súčasných režisérov a preto som sa na tento film tešil od prvého oznámenia, že sa bude točiť. A výsledná podoba je uchvacujúca. Mám rád filmy, kde je hraničná situácia a nebezpečenstvo na každom rohu, ale hlavný hrdina(úplne obyčajný chlapík) na základe svojho cítenia a svojho presvedčenia zdoláva prekážky až do šťastného konca. Filmu môžte vytknút sentiment, môžte mu vytknúť určité klišé obsiahnuté v dialógov, ale nemôžete mu uprieť pútavosť, hravosť a vizuálnu podmanivosť. Na to, že film ťahá na svojich ramenách pomerne mladý chalan, film nespadá do trápnosti ani samoúčelnosti. Jediné čo mi tam azda chýbalo boli aspoň nejaké fragmenty s druhého alternatívy príbehu, ktoré by nám ako divákovi boli aj ukázané. Je pravda, že podobné filmy zaváňajú určitou dávkou sentimentu, ale je to tá najkrajšia podoba sentimentu akú si viem predstaviť. Taká čo nám znova rozpráva staré známe životné pravdy, spôsobom, ktorý nás chytí za srdce a Ang Lee je v tomto majster. Nádherný film s nádherným soundtrackom.