ScarPoul

Pre mňa sa jedná o veľmi silný dokumentárny film. Nezmyselnosť vojny je tu prezentovaná dvojicou veteránov, ktorý prežili Vietnam ale hrôzy, ktoré tam zažili si nesú stále v sebe. Pri sledovaní ma napadlo, že je to vlastne neuveriteľne tragické, keď duša človeka zostane uväznená kdesi, kde uväznená byť nemá. Žiadna spása pre tých ľudí neexistuje. Žijú sami so svojími myšlienkami. Snažia sa pohnúť ďalej, ale nevedia presne kam. To celé je podfarbené neskutočnou intoleranciou voči ľudskému osudu. Krásne myšlienky a silný príbeh, ktorý využíva zábery s filmu I was a soldier a ktorý až lyrickým spôsobom prezentuje život dvojice a rodiny tretieho už mŕtveho člena, divákovi, aby mu naznačili nikdy nevypovedané. Pre mňa veľmi silný zážitok.

Tento film je typickým príkladom modernej ženy čeliacej nepriazny osudu či už spoločenského alebo politického. Ústredná hrdinka Lotus je voľnomyšlienkárka. Má rada Dostojevského, silné myšlienky a snaží sa do zaužívaných noriem vniesť kúsok so seba. Viacej osobitosti a vlastného presvedčenia. To sa samozrejme stretne z odmietaným a spoločnosť, ktorá by mala jednotlivca vyzdvihnúť mu ubližuje tým, že obmedzuje jeho život, emocionálne ho zdeptáva a v poslednom rade mu berie jeho presvedčenie. Jediná možnosť je prispôsobiť sa, alebo spraviť niečo podstatne radikálnejšie. Film je pomalý, a v mnohých prípadoch je to aj veľmi viditeľný konštrukt. Režisérka chce silou mocou prezentovať nejaké myšlienky, takže niektoré veci pôsobia umelo a neprirodzene. Inokedy ale zatlačí na správnu nôtu a ukáže nám niečo citlivé, alebo vtipné. Tieto momenty sú to, čo robí s tohto filmu pozerateľný príbeh s množstvom nuánsí. Posledná scéna, kde nič nekončí a všetko sa opakuje, dokým sa niečo nezmení je krásnou parafrázou na budhistické vnímanie sveta, aplikované na krutý svet modernej spoločnosti v Číne. Je to aktuálne a so sympatickou hrdinkou.

Uspokojivé vo všetkých smeroch. Nie je to dokonalosť, ale ani sa to na ňu nehrá. Neviem či je to náladou s akou som film pozeral, ale užíval som si ho. Hlavná štvorka bola perfektná. Tu nie je o čom. Vidno po kope takúto bandu je jednoducho po dlhom čase veľmi príjemné. Celý nápad s mimozenšťanmi je skvelo prezentovaný a pomáha tak postavám vytvoriť mnoho vtipných situácií. A aj keď sa nejedná o komédiou roka Schaffer je natoľko zručný z robenia svojich videoklipov pre Lonely Island, že atmosféru predmestia, orgií a aj sci- fi filmov z 50 rokov vystihol dokonale. Je to uletené a je to v mnohých smeroch značne jednoduché, ale na zúčastnených vidno, že sa zabávali. Plus Ayoade bol ako obvykle perfektný. Ja toho kučeravého černocha proste žerem. Dávam síce tri ale The Watch sa zaraďuje ako ďalší film do mojej pokladnice guilty pleasures.

Neúspech Mr. Sunshine je úplne logický. Perry je síce rovnako elegantný ako z filmov, alebo seriálov, ktoré ho preslávili, ale tu len ako keby opakoval stále tie isté variáce na tú istú tému. Hovorte si, čo chcete, najviac by mu sadla teraz nejaká dramatická postava. Nie ukecaný manažér, ktorého prerod v dobrotivého šéfa je príliš rýchly a nie úplne dotiahnutý. Na druhú stranu obsahuje Mr. Sunshine mnoho pamätných postavičiek. Je vidno, že cit pre tvorbu charakterov si Perry ako spoluautor udržal. Tým sa vytvorilo aspoň toľko priestoru, že nás postavy zaujímajú. Aj to, kam budú smerovať. Problém je s výplňou, ktorá je príliš prvoplánová a bez výraznejšieho obzvláštnenia. Mr. Sunshine je priemerný sitcom, akých sme videli milióny a ktorý nedokáže zachrániť ani Perryho kreácie a ani pekné dievčatá vo vedľajších úlohách.

Jedno drobné klamstvo vyústi do série nenávistných incidentov, ktoré postupne oslabujú hlavného hrdinu tohto filmu Lucasa v podaní brilantného Mads Mikkelsena. Naozaj sa jedná o herecký koncert všetkých zúčastnených. Od malého dievčatka, cez Lucasovho syna, jeho (ne)priateľov a jeho samotného. Vinterberg umne miesti humor s drámou. Začiatok je značne odľahčený. Plný sympatických momentov a postáv. Od štvrtiny sa film posunie do dramaticky vyhrotenejšej roviny, ktorá začne nahlodávať divákovu trpezlivosť a začne na diváka predávať pocity hlavného hrdinu. Hlavne bezmocnosť a smútok. Všetky postavičky majú v tomto premyslenom kaleidoskope osudov svoje miesto. Každý má svoju silnú scénu a rozhodne sa jedná po mnohých stránkach o jeden z najlepších filmov tohto roku. Emotívne zdcujúce a aj keď je koniec tak ako nám ho podáva režisér zbytočný, predsa len ako keby podtrhával hrôzu celého diania. Hrdina sa falošného obvinenia už nikdy nezbaví a sám si to dobre uvedomuje. Čo môže byť smutnejšie ako toto?

Nie je to zlé, ale necítiť v tom toho Bertolucciho, ktorého som tak zbožňoval za jeho Malého Budhu, Posledného cisára a Snílkov. Ja a ty sa odohráva prevažne v jednej miestnosti, kde prebiehajú zdanlivo nedôležité dialógy medzi nevlastnými súradencami. Ona je feťáčka a on má radšej samotu a je čudák. Ich spoznávanie nie je podmienené výraznejšou scénou. Vo filme sa toho nedeje až tak veľa a čo sa týka nejakého dramatického zvratu, tiež by sme ho tam hľadali márne. Ale tých pár vecí, ktoré fungujú sú znamenité. Či už hra s kamerou, oblbovanie diváka, ktorý sa v priestore častokrát stratí, rovnako aj v čase - v miestnosti ako keby neplynul. A aj posledný prísľub a sila osudu tvoria peknú filmovú bodku. Ale stotožniť sa s postavami nestotožníme. Hudobná zložka je výborná - aj vďaka The Cure, alebo Arcade Fire a krásne predostiera chlapcov charakter. Ale aj keď sú všetky veci filmársky precízne vysvetlené aj natočené, chýba im emotívnejší presah. Niečo čo by sa diváka dotklo. Sklamanie na ktoré sa čakalo až príliš dlho.

Krásny film o strete dvoch rozdielnych kultúr. Pre mňa sa jednalo o najpríjemnejšie filmové prekvapenie tohto dňa. Sila nevypovedaného tu bola v priamom kontraste s tým vypovedaným. Herecké duo Tao Zhao a Rade Šerbedžija predviedli citlivý, smutnoveselý pohľad do dvojice charakterov, ktorým naozaj výborným spôsobom vdýchli život. Film má veľmi príjemný humor a zároveň je kritikou na spoločenské hodnoty a spôsob života, ktorý rozdelí dvojicu ľudí, ktorý sa navzájom potrebovali. More a básne sú potom len povestnou čerešničkou. Segre vytvoril komorný, ale pritom veselý film, ktorý je bohatý na myšlienky a detaily spôsobu života jednej sociálnej vrstvy v opozite k tej druhej a ktorý má veľkú šancu po skončení zanechať ten najkrajší pocit. Pre mňa sa tak rozhodne stalo. Pobavil ma, dojal ma a túžim si ho pozrieť znova.

Myslím si, že mnohý s tých čo poznajú Bressona si ho nemôžu vynachváliť. Rozhodne sa jedna o autorského a veľmi osobitého režiséra a jeho film A čo ďalej Baltazár rozprávajúci o mladom dievčati Márií a somárikovi Baltazárovi, je naozaj spravený podľa obmedzení, ktoré si on ako režisér určil. Lenže celý ten pesimistický pohľad aj keď remeselne pútavý a plný symbolov, je pre mňa v takej miere neuveriteľne samoúčelný. Jednoducho som tomu neveril. Utrpenie aj bolesť sú samozrejme súčasťou života, ale zlé rozhodnutia postáv a samá smola lepiaca sa im napäty slúži len k tomu aby sa človek cítil depresívne a znechutene. Je to samozrejme účel filmu, ale predostrený až príliš okato. Možno som ho pozeral v zlom čase, ale celý ten morálny úpadok zvláda napríklad taký Buňuel o stupnicu lepšie. Somárika mi samozrejme bolo ľúto a kvôli jedinému sa ten film oplatí vidieť. Inak je to presne jeden s tých filmov, ktoré ma nemôžu nadchnúť takmer ničím.

Konečne príbeh, ktorý sympatickým spôsobom rozvíja hlavnú dejovú líniu a posúva ju na inú úroveň. Vzťahy medzi postavami sa utužujú a stále to má niekoľko podarených scén. Zo všetkých kraťasov asi najzdarilejší pokus. Už sa neviem dočkať ďalšieho filmu.

Znova je tu striedanie 2D a 3D animácie akurát že tentokrát je celý príbeh pozliepaný z filmových scén a snaha o subjektivizovanie diváka skrz priame rozprávanie postáv do kamery je ťah, ktorý zaberie skôr na tých menších ako na skutočných fanúšikov série. Ukážky drakov mali byť zaujímavé, ale viac menej boli všetky odfláknuté. Jeden s tých filmov, ktorý sa nesnaží doplniť príbeh, len sa snaží o jednoduchší prístup, ktorý sa mu nedarí naplniť.