ScarPoul

Huppertovej triptych v réžií Sang-soo Honga. Tri rôzne charaktery, tri rôzne závery. Pričom stále sa držíme v mantineloch režisérovho štýlu. Jednota miesta v troch rôznych príbehoch, ukazuje rovnaké charaktery v iných polohách. Zábavné, hravé a pútavé aj kvôli tej jazykovej bariére, ktorú sa to snaží preklenúť. Oproti predchádzajúcim režisérovým filmom je tento, práve kvôli tej strojenosti vznikajúcej z nehybnej kamery a dlhých záberov a bilingválnej bariéry medzi postavami, sviežim a zaujímavým zárezom do jeho filmografie. Rezonujúci, skvelo sa dopĺňajúci a zároveň až školsky prostý prejav ( ktorý by bol inde chybou) obohacujú toto dielo o iné nuansy a vytvárajú pre mňa jednu z najzaujímavejších vzťahových dekonštrukcií v rámci Hongovej tvorby.

Ten film skrátka nedáva zmysel. Nemá logiku, nemá vlastne nič, čoho by sa mohol človek chytiť. Dá sa to pozerať len ako prapodivná recesia, ktorou to asi aj má byť, ale to je asi tak všetko. Nie je to zábavné. Horor to nie je ani zďaleka. Napätie nulové a tá krv a vraždy vyzerajú ako zo študentského filmu, aké sa točia na stredných školách. Zápletka zaujímavá, ale absolútne nevyužitá. Jediné čo to ako tak zachraňuje je Cage, ktorý nepovie ani jedno slovo, možno z trucu, že tu musel hrať. To, že jeho postava si ide radšej zahrať pinball a napiť sa energického drinku, než, aby zachraňovala teenagerov, ktorých o miestnosť vedľa veľmi prapodivne zabíjajú oživnuté mechanické bábky, je pre mňa obrovskou záhadou. Neviem ani k čomu to prirovnať. Nie je to ani guilty pleasure. Je to len po všetkých stránkach nefunkčné, až z toho ide strach.

Milujem tú Cronenbergovú nejednoznačnosť v rozprávaní. Tých jeho hrdinov, čo sú hodený do prapodivného organického sveta deformácií a snažia sa v tom celom nájsť nejaký zmysel alebo únik. Postupne budovaná minimalistická atmosféra prvotriedne pracuje s prvkami telesnej deformácie. Tá sa objavuje od určitého momentu takmer všade a skrze ňu vieme cez absurdnosť typu: v jedle je schovaná zbraň z kostí, ktorú stačí obhrýzť a poskladať, dostať aj k myšlienke stierania realít. Funguje to viac, ako by sa na základe zápletky mohlo zdať. Takéto filmy sa dnes netočia. Vťahujúce, nepríjemné a neustále meniace uhoľ pohľadu. Postavy sú v určitom momente nejednoznačné a každá má svoj nepríjemný moment. A tak to mám rád. Pre mňa jeden z Cronenbergových vrcholov.