ScarPoul

Tento príbeh sa odohráva v piatich dňoch, kedy do života hlavnej hrdinky Kataríny Blumovej prídu spolu s láskou aj komplikácie. Film režiséra Volkera Schlondorffa a jeho manželky Margarethe von Trotta je sondou do života utiahnutej, ale v kolektíve obľúbenej Kataríny od ktorej by nikdy nikto neočakával niečo čo by sa vymykalo normálu. Až dokým nespozná mladíka do ktorého sa zamiluje a vďaka ktorému si na ňu novinári vymyslia kopec klamstiev, ktoré zasiahnu do jej života začnú jej nahlodávať myseľ. Nemorálnosť tohto činu je tu prezentovaná niekoľkými postavami a tým je jej dopad na hlavnú hrdinku omnoho horší. Dramatická výstavba celého deja prechádza rôznymi rovinami, kedy sa pravda a nepravda zamieňajú a striedajú, ale jadro príbehu a to zničená česť hlavnej hrdinky o ktorej pojednáva aj samotný názov celého filmu je výrazne podmienená či už detailmi na hrdinkinu tvár, alebo na stiesnený priestor v ktorom sa často krát nachádza. Ako keby s tej situácie nebolo úniku. V emotívnej rovine je film funkčný, rovnako aj v psychologickej výstavbe.

A vlastne prečo nie? To že herci prehrávajú mi zase až tak nevadí, pretože sú verný svojím charakterom a to sa počíta. Nevadí mi dokonca ani nelogickosť nejakých dialógov, ktoré fungujú len ak ich akceptujeme ako prípravu na ďalšiu akčnú scénu, podporenú ďalším dejovým zvratom. Dokonca mi príde aj úplne normálne ak si 5 krát počas filmu všetci svorne zatancujú a zaspievajú. Don je moje prvé zoznámenie sa s Bollywoodskym filmom a aj napriek vražednej dĺžke som sa nenudil. A to je asi najväčšie plus celého filmu. Je to zábavné, neustále sa to presúva medzi komédiou, drámou a akčným filmom, je to výborne natočené a plné sympatických hercov - Priyanka, Shahrukh a Kareena. Film má našlapané tempo, výborné lokácie Malajsie a chytľavé melódie. Možno nie dokonalé, ani hodné nejakého artového uznania, alebo inteligentnej zábavý, ale ako brain off oddychovka, je to film ktorý spĺňa účel a nenudí.

Film je naladený až na príliš temnú nôtu, než aby vyslovene vzbudzoval pozitívne pocity. Hrdinovia akosi prežívajú vo svojich životoch, utiekajú sa ku drogám, k alkoholu a k sexu a rozprávajú o neschopnosti nájsť svoju vlastnú identitu. Plus hlavný hrdina Charlie si nesie zo sebou aj rany z minulosti. Problémom filmu je nevyváženosť. Je tam toľko situácií, ktoré zaváňajú bezútešnosťou a smútkom, že finálne rozuzlenie mi prišlo.. smiešne. A to asi nemalo. Pritom hlavná trojica wallflowerov sú sympoši a dobre sa na nich pozerá. Možno, že som nebol naladený na podobnú vlnu ako väčšina čo videla tento film, ale podľa mňa treba vo filme nejakú hĺbku a náznak niečoho pamätnejšieho. Pretože každé dospievanie má svoje úskalia. To sa tu bohužiaľ objaví až v poslednom monológu. Emma Watson je vo svojej úlohe veľmi diskutabilná aj keď v tých svojich outfitoch určite poteší nejedno oko. Film to nie je zlý, ale nesie sa na vlne žánrovo podobných snímkov a bude vládnuť na rebríčku len do chvíle kým ho nevyšachuje iný s ďalšou začínajúcou hviezdou a s ďalším pekným názvom.

Chcelo to čas ale do Stredozeme sme sa vrátili. Osobne mám Hobita omnoho radšej ako trilógiu pána Prsteňov a to kvôli kapitole Hádanky v tme. Tá je inak obrovským highlightom celého filmu. A film v sebe nesie mnoho pozitív. Síce to nie je pán prsteňov, ale po skoro desiatich rokoch sa predsa len vo filmovom priemysle stalo až príliš veľa vecí, než aby dokázal Hobit zaujať, keď vezmeme v úvahu, že v mnohom len opakuje motívy, ktoré sú nám ako fanúšikovi známe. Film sa nesie v pomalom tempe čo mi zase až tak nevadilo, keby koniec nedupol na plyn a tým sa do celej nálady akosi nehodil. Inak epickosť aj monumentálnosť zostala. Je vidno, že ak sa Jackson pre niečo narodil, tak to nebol King Kong, ale príbehy zo Stredozeme, preto som aj rád, že sa dočkáme nejakých tých dvoch pokračovaní. Ale čo mna osobne najviac potešilo bol výkon Martina Freemana, ktorý v mnohom prevyšoval aj samotného McKellena a Weavinga a stal sa jednak ťahúňom celého filmu aj najsympatickejším Hobitom vôbec. Dokonalé to nebude, ale utieklo to ako voda a bolo to príjemné obhliadnutie sa naspäť k príbehu, ktorý miluje toľko ľudí, mňa nevynímajúc.

Jeden s tých filmov, ktoré nenadchnú ale ani neurazia. Natočený v dobe kedy sa o Robovi Cohenovi ešte dalo hovoriť ako o režisérovi s veľkým potenciálom. Film je tiež prvou výraznejšou úlohou Vina Diesela. Aj keď sa v autách vôbec nevyznám a aj keď podobné príbehy nevyhľadávam, musím priznať, že som sa pri tomto filme nudil podstatne menej ako som očakával. Aj keď je pravda, že Walker nemôže čo sa týka nejakej charizmy konkurovať Dieselovi, je mu obstojným partnerom aj napriek tomu, že séria nestojí na hláškovaní medzi parťákmi. Dievčatá sú tu pekné a aj keď vo filme absentuje nejaká výraznejšia akčná scéna, jedná sa o príjemnú brain off blbinku, ktorá poteší viacej tých čo majú auto ako tých čo jazdia na bicykli.

Tento film som pretrpel rovnako ako Kim ki- dukové Wild Animals. Znova pekný nápad aj atraktívne prostredie vykričanej uličky, kde sa to miesi gangstrami a prostitútkami. Príbeh je plný rôznorodých postáv, ktoré sú bohužiaľ veľmi plytké aby sa s akoukoľvek z nich mohol divák stotožniť. Každá scéna je podriadená či už nejakej erotickej alebo násilnej scéne a tieto dva aspekty sa tam striedajú podstatne častejšie ako scény z náznakom poetiky. Kim ako keby nenechával doznieť niektoré scény. Nemáme tu toľko pohľadov ako v jeho predchádzajúcich, alebo neskorších filmov, pohľadov, ktoré vyjadrujú emócie podstatne ľahšie ako slová, čo bola Kimova veľká výsada. Tu sa to bohužiaľ nedeje. Pôsobí to na mňa dokonca veľmi neuveriteľne a iracionálne pri čom pri jeho iných filmoch som naplnenie jeho vízie rešpektoval. Bad Guy sa vracia na lokácie jeho filmu Birdcage Inn ale postráda jeho hĺbku aj smútok. A tých niekoľko dobrých nápadov nedokáže pozdvihnúť film do inej roviny v akej sa nachádza. Pre mňa asi najmenej fungujúci film z celej Kim ki- Dukovej tvorby.

Neexistuje veľa kníh, ktoré by ma dokázali uchvátiť a ku ktorým by som sa tak často vracal ako je to v prípade Martelovho Life of Pi. Anga Leeho považujem za jedného z najlepších súčasných režisérov a preto som sa na tento film tešil od prvého oznámenia, že sa bude točiť. A výsledná podoba je uchvacujúca. Mám rád filmy, kde je hraničná situácia a nebezpečenstvo na každom rohu, ale hlavný hrdina(úplne obyčajný chlapík) na základe svojho cítenia a svojho presvedčenia zdoláva prekážky až do šťastného konca. Filmu môžte vytknút sentiment, môžte mu vytknúť určité klišé obsiahnuté v dialógov, ale nemôžete mu uprieť pútavosť, hravosť a vizuálnu podmanivosť. Na to, že film ťahá na svojich ramenách pomerne mladý chalan, film nespadá do trápnosti ani samoúčelnosti. Jediné čo mi tam azda chýbalo boli aspoň nejaké fragmenty s druhého alternatívy príbehu, ktoré by nám ako divákovi boli aj ukázané. Je pravda, že podobné filmy zaváňajú určitou dávkou sentimentu, ale je to tá najkrajšia podoba sentimentu akú si viem predstaviť. Taká čo nám znova rozpráva staré známe životné pravdy, spôsobom, ktorý nás chytí za srdce a Ang Lee je v tomto majster. Nádherný film s nádherným soundtrackom.

Tom Cruise sa po príšernom Rock of Ages znova objavil v polohe v ktorej ho milujem najviac. Chlapík, ktorý vie toho viac ako ostatný, má svoje osvedčené metódy a nebojí sa zlomiť nejakému zlosynovi končatinu a ani povedať trefnú a často krát vtipnú hlášku. Film sa nesie v duchu konšpiračných zločinov za ktorými sa skrýva viac ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Jack Reacher je výborne natočený aj obsadený triller ktorý neprekračuje hranice žánru ani sa nesnaží z filmu spraviť niečo iné. Je to čistokrvná žánrovka v ktorej aj napriek drobným nelogickostiam funguje tempo, dramatizácia aj vzťahy medzi postavami. To robí s Jacka Reachera výbornú chuťovku. Herzog ako zloduch, Pike ako Fame Fatalle, Duvall ako ten starý dedko, ktorý príde na konci aby nakopal niekoľko zadkov a samozrejme Cruise, ktorý znova dokazuje, že si vyberať vie a že vie svojím postavám vdýchnuť život. Pevne verím, že sa ešte dočkáme ďalšieho pokračovania. Lee Child napísal niekoľko príbehov o tomto prazvláštnom dobráckom hrdinovi a ja pevne dúfam, že pokračovanie na seba nebude dlho čakať. Tento druh filmov totiž zbožňujem.

Frankenweenie nie je dokonalým animákom, ale po dlhom čase je to Burtonov film, ktorý má dušu a nie je len hlúpou exibíciou bizarného sveta skrze efekty a hviezdne mená. Krásne vybudovaná atmosféra mestečka New Hampton umožňuje Burtonovi vytvoriť skupinku pochybných a bizarných detských hrdinov, s ktorých každý nesie svoju silnú charakterovú črtu. Zároveň film funguje ako pocta pôvodnému filmu, ktorého zápletka je tento krát obohatená o niekoľko dejových odbočiek. Dĺžka je dostačujúca a okrem samotnej pararely k Frankensteinovi je film aj fungujúcou paródiou na Jurský park, Godzillu, Netvora z morskej lagúny, Fantóma opery(trojzubý chlapec s neviditeľnou rybkou) a iné znamenité staré hororové filmy s monštrami. Bavil som sa a aj keď sa nejedná o high light či už Burtonovej tvorby, alebo stop motion animácie. Frankenweenie je príjemný a bizarný hodnotový rodiný film, ktorý dokazuje že Burton má ešte stále čo povedať, aj keď sa nejedná o nič nové.

Videne vo vlaku s Jaipuru do Mombaja. Vedla mna sedel stary pan ktory nevedel ani slovo po anglicky ale na konci zhodnotil ze sa mu film pacil a ja som mu napisal jeho nazov na kusok papierika. Lean je pre mna epicky reziser. Elegantne a sofistikovane rozprava o ludskych pocitoch, ma cit pre tvorbu charakterov a aj napriek dlzke sa nejedna o nudne filmy. To ze si casto krat odnesu aj nejakeho toho oscara je len jeden z mnohych aspektov ktore jeho filmy obklopuju. Banerjee v ulohe doktora Aziza ma asi ten najuhrancivejsi pohlad vobes a spolu s postavou Fieldinga je hybatelom deja rozpravajucom o rozdieloch, predsudkoch a ako to uz pri podobne ladenych filmoch byva aj o uprimnom priatelstve. Guinessova postava krasne mystifikovana a aj ked film postrada ku koncu nejaky dramatickejsi aspekt. Vyvrcholenie ak chcete, jedna sa o skvelu ukazku filmarciny. Taketo filmy sa dnes uz bohuzial nerobia.