ScarPoul

Pokračovanie životnej cesty najslávnejšieho samuraja 17 storočia feudálnym Japonskom je plné nečakaných zvratov, klamstiev, intríg a hľadania. Toshiro Mifune zo zdvihnutým samurajským mečom, je pre mňa hrdina, ktorý dáva filmu silu, epickosť a nesmrteľnosť. Pre takého postavy sa Mifune narodil. Aj keď jeho vnútorné pochody nie sú detailne rozpracované – film sa sústreďuje hlavne na postavy, ktoré ho obklopujú, jeho protivníkov, alebo ľudí s jeho minulosti, a ich vplyvy na jeho rozvoj a na jeho dospievanie ako bojovníka ovládajúceho umenie meča, film tým netrpí. Akčné scény umocňuje často krát Japonská krajina so všetkými ryžovými jazierkami, vysokými borovicami a jednoduchými obydliami. Aj keď na filme badať, zhutnenie takmer tisíc stranovej knihy – čo sa prejavuje hlavne v strácaní sa, medzi rôznymi postavami, film je po dramaturgickej stránke zvládnutý na výbornú. Má skvelé tempo, výbornú hudbu a nezabudnuteľné výkony Japonských hercov, ktorý sa už v prvom diely stali nesmrteľnými. Neuveriteľne sa teším na tretí diel a knihu si objednávam.

Prvý diel výbornej japonskej epopeje – životopisu Mijamota Musaši, ktorý patrí medzi najznámejších samurajov, kaligrafov a maliarov Japonska v 17 storočí. Eidži Jošikawa napísal výborný a obrovský román, ktorý dopodrobna rozoberá životnú cestu tejto historickej postavy a práve podľa nej spravil Inagaki svoju filmovú trilógiu. Hneď dve pozitíva filmu – Toshiró Mifune a fakt, že je film farebný. Vďaka tomu rôznorodosť lokácií vynikne. Film sleduje prvý časť životných osudov tejto legendy. Mijamoto je vtedy známy ako Takezó a zloduch. Je bitkár, rodina sa od neho dištancuje a on je vďaka tomu emocionálne prázdny a jediné na čomu mu záleží je vojna a príležitosť stať sa samurajom. Máme možnosť sledovať jeho silnú morálku, keď ochráni priateľa a dcéru s matkou, ktorá ich na úteku prichýli, pred zemepánom. Všetky tieto dobré skutky ale vyjdú navnivoč, a jeho dobrota zostane bez odozvy. Zrazu sa zo všetkých strán hrnie nenávisť a nepochopenie a on ešte viacej prepadáva zúfalstvu. Zachráni ho mních a mladé dievča Ocú- pôvodne nastávajúca jeho priateľa, ktorý ju ale opustil. Zmení si meno a rozhodne sa cestovať po Japonsku a praktizovať to čo sa naučil v praxi. Výborne dramaticky vystavané dielo, ktoré je plné pôsobivého herectva, akčných scén a dobových kostýmov. Zaslúžení Oscar za najlepší cudzojazyční film a Mifune vo vrcholnej forme.

A týmto som uzavrel Barabášovú filmovú torbu. Aspoň doteraz. Pevne verím, že sa dočkám ešte mnoho jeho filmov, ktoré ma potešia, nabudia dobrodružstvom a pokorou a ukážu mi miesta a kultúry o ktorých som ani nevedel že existujú. V tieni Džingischána je road movie o 5-tici kamarátov, ktorý putujú naprieč obrovskou a ľudoprázdnou krajinou Mongolska. Historické fakty o živote tohto vládcu sa prelínajú s dobrodružstvami, tejto pätice, ak nerátame ich Mongolského McGyvera, ktorý je ich sprievodcom. Sledujeme krajinu, zvyky kočovných ľudí aj myšlienky meditatívneho charakteru, ktoré znejú v Barabášovej hlave a ktoré sa týkajú spojenia prírody a človeka. Teda v tom, čo ho vždy ako tvorcu fascinovalo. Film má strašne krásne plynutie a podobne ako jeho ďalšie filmy aj tento je veľmi krátky na to, aby ma ako človeka naplno uspokojil. Toto ale nepovažujem za chybu. Len sa chcem po zhliadnutí týchto filmov vybrať do toľkých miest, že sa bojím, že na to nebudem mať čas. Ďalší výborný filmový zážitok, ktorý postupuje stále vyššie na stupni dokumentárnych filmov – po vizuálnej a technickej stránke, ale pritom zostáva príbehovo a myšlienkovo svojským. Takým, aké sú len filmy Paľa Barabáša.

Súlad protikladov. Dobro a zlo, pohyb a statickosť, hlasné a tiché, život a smrť, hore a dole. Barabáša poznáme predovšetkým ako človeka, ktorý miluje hory, divokú prírodu a neúnavný boj medzi ňou a človekom. Tajomstvo podzemia je ďalší zo sekcie Slovenských dokumentárnych filmov, ktoré oslavujú a poeticky zobrazujú krásy Slovenska. Jeho kultúrne dedičstvo, zvyky, prírodu. Tajomstvo podzemia rozpráva o 12 jaskyniach, ktoré sú sprístupnené a o 6, ktoré sú pod ochranou UNESCO. Využitie jimmy jibu, umožňuje kamere plávať v podzemných kráľovstvách v sprievode MAOK-ovej hudby, ktorá znova dotvára a umocňuje emocionálnu a poetickú zložku filmu. Film, ktorý ako podobne ladené a predsa rozdielne Ticho nad oblakmi skôr privádza k otázkam a k myšlienkam, než ku komentovaniu toho čo vidíme. Vidíme reálne prostredie a scenérie, v tomto prípade umocnené otázkami meditatívneho charakteru, ktoré sú Gainšbergom hovorené do ticha, ale všetko ostatné je súlad obrazov, ktoré v nás majú vzbudiť pocit krásy a pokoja. A ako obvykle sa to Barabášovi podarilo aj v tomto prípade. Jednoducho mám chuť po zhliadnutí tohto filmu navštíviť Slovenské jaskyne.

Barabášov zárez na poli poetického módu v dokumentárnom filme. Meditatívne statické zábery na pohybujúce sa oblaky znášajúce sa nad nehybnými končiarmi Tatranských štítov, tvoria veľmi sugestívny a poetický film, ktorý ocenia hlavne tí, pre ktorých sú hory a horolezectvo vášňou. Tým nechcem povedať, že tí, čo nikdy na žiadnu horu nevyliezli a nemali možnosť vidieť krajinu z výšky a pocítiť ju na sebe, si tento film nemôžu užiť. Barabáš nám tu ukazuje všadeprítomnú krásu plynutia času v prírode, ktoré je pred mnohými uzatvorená, ktorú mnohý nepoznajú a ktorá je vo svojom jadre čarovná a nádherná. Tatry sú Barabášovou vášňou. Toto je ďalší z dokumentov, ktorý im vzdáva hold a ktorý sníma niečo tak všedné ako oblaky, spôsobom pri ktorom začnete rozmýšľať o sebe. Za čo film vďačí ako obvykle perfektnej MAOK- ovej hudbe. Pokojný, nedramatický, ale krásny pohľad na svet, o ktorom vieme tak strašne málo a ktorý nám pritom neustále dáva tak strašne veľa.

Slovenský Hoax, alebo čo dokážu dedinské reči. Dáždnik svätého Petra je veľmi príjemnou komédiu 50 rokov. Oproti ostatným komédiám, ako je napríklad Katka, je ukrátená o ideológiu a tým sa stáva znesiteľnejšou a menej trápnou. Vtipy vychádzajú hlavne vďaka dedinským typom, ktoré hrajú samých seba - podobnú podobu má aj Trošková trilógia Slunce, seno... Všetko je to obalené v mierne rozprávkovom háve, kde sú všetci ľudia dobrý a všetky nedorozumenia sú hneď vyriešené, bez toho aby niekto utrpel ujmu na zdraví. Aj keď je to priamočiare, veľmi dobre sa na to pozerá. Dvojica režisérov Pavlovič a Frigyes dokázali skomponovať dômyselnú dramatickú výstavbu deja, kde sú nám informácie aj zápletka podávaná postupne, vďaka hlavným hrdinom, ktorý ju rozvíjajú. Dej nespomaľuje, mení prostredia a za každou vážnou scénou nasleduje niekoľko vtipných. Vďaka farbe máme možnosť sledovať Tatry a malebné slovenské dedinky a prírodu, čo nám na jednu stranu pripomína časy dávno minulé aj to ako sa vtedy žilo - s týmito témami neskôr pracovali aj iný Slovenský režiséri ako napríklad Martin Ťapák, ktorý si tu strihol malú úlohu sluhu. Veľmi príjemne som sa bavil. A čo je dôležité, Dáždnik svätého Petra je dôkazom vyspelosti Slovenskej kinematografie tých časov a dôkazom schopnosti spolupracovať s inými krajinami. 80%

Nemá to ešte gradáciu prvej časti, ale rozhodne je na čo pozerať. Moderná verzia Sherlocka Holmesa je vybudovaná na dobre známych charakteroch a detektívnych príbehoch, ktoré sú aj dnes populárne. Je samozrejmé že postavu Sherlocka treba neustále obnovovať a táto verzia s 21 prvého storočia má nielenže kvantum vtipných pasáži, ale aj výbornú dramatickú stavbu príbehu a výborné obsadenie. Vravím k dokonalosti tomu chýba tá pol hodinka, ktorú Štúdia v ružovom , ako prvý diel série, obsahuje. Ale na to aby sa jeden vykašlal. Baví ma to a veľmi dobre sa na to pozerá.

Japonské animé sa v súčastnosti pýši neuveriteľným zástupom fanúšikov - nielen v Európe, ale aj v Amerike. Vlastne keď si to tak vezmem stal sa s toho taký celosvetový fanklub. Animatrix spojil jedných z najoriginalnejších tvorcov súčasného animé - hlavne mladšiu generáciu a ponúkol im zanechať svoj zárez v mytológií Matrixu. Výsledok? Vizuálna pastva pre oči a myšlienková pastva pre rozum. Konzistentnosť všetkých dielov a ich komplexnosť je to - čo tvorí s tohto diela kaleidoskop dobrodružstiev , nálad a emócií, ktoré uchvacujú a v značnej miere nám pomáhajú si všetko čo vidíme a o čom rozmýšľame, užívať. Keď som hodnotil samostatné diely, boli medzi nimi také, ktoré ma úplne ohromili, alebo také, ktorým podľa môjho názoru niečo chýbalo. Bola to ale veľmi malá vec, či už som ju bol schopný pomenovať, alebo nie. Aj napriek tomu si ale všetky časti držali svoj štandard, ktorý bol v tomto prípade nadštandartný. Ako celok to musím posudzovať, ako jednu veľkú poctu filmovému fenoménu, a ako ukážku autorského novátorstva a rukopisu, ktorým sa režiséri vystatujú a vďaka čomu dali vzniknúť tomuto neprekonateľnému- vo svojom žánrovom zameraní, zatiaľ neprekonateľnému - filmovému počinu. Som nad mieru spokojný.

Sebauvedomenie. To k čomu vedú všetky budhistické praktiky. Animatrix, podobne ako filmová trilógia rozvíja tento element v rôznych sagmentoch vďaka ktorý či už vedome, alebo z donútenia( ak sa to tak dá nazvať) rozmýšľame a hodnotíme svoj život, svoje sny, svoje vízie a svoje presvedčenie. Príbeh o dobrodružstve, o ktorom sníva hádam každý chlapec počas nudnej hodiny v škole. S fantastickým prepojením s filmovou trilógiou na záver. You are not alone.

Haruki Murakami napísal knihu O čom hovorím, keď hovorím o behaní. Počas sledovania tohto kraťasu som na tú knihu neustále myslel. Ten oslobudzujúci pocit, pocit slobody, ktorý človek má, keď sa úplne odovzdá ideálu a predstave. Tento príbeh má niekoľko vizuálnych podmanivých scén, ale myšlienka značne prekonala formu a v prípade Animatrixu značne prevyšovala ostatné príbehy - akokoľvek boli dobré. Zacítiť slobodu a túžba byť slobodný. Prevedené do dokonalosti.