ScarPoul

Tom Cruise sa po príšernom Rock of Ages znova objavil v polohe v ktorej ho milujem najviac. Chlapík, ktorý vie toho viac ako ostatný, má svoje osvedčené metódy a nebojí sa zlomiť nejakému zlosynovi končatinu a ani povedať trefnú a často krát vtipnú hlášku. Film sa nesie v duchu konšpiračných zločinov za ktorými sa skrýva viac ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Jack Reacher je výborne natočený aj obsadený triller ktorý neprekračuje hranice žánru ani sa nesnaží z filmu spraviť niečo iné. Je to čistokrvná žánrovka v ktorej aj napriek drobným nelogickostiam funguje tempo, dramatizácia aj vzťahy medzi postavami. To robí s Jacka Reachera výbornú chuťovku. Herzog ako zloduch, Pike ako Fame Fatalle, Duvall ako ten starý dedko, ktorý príde na konci aby nakopal niekoľko zadkov a samozrejme Cruise, ktorý znova dokazuje, že si vyberať vie a že vie svojím postavám vdýchnuť život. Pevne verím, že sa ešte dočkáme ďalšieho pokračovania. Lee Child napísal niekoľko príbehov o tomto prazvláštnom dobráckom hrdinovi a ja pevne dúfam, že pokračovanie na seba nebude dlho čakať. Tento druh filmov totiž zbožňujem.

Frankenweenie nie je dokonalým animákom, ale po dlhom čase je to Burtonov film, ktorý má dušu a nie je len hlúpou exibíciou bizarného sveta skrze efekty a hviezdne mená. Krásne vybudovaná atmosféra mestečka New Hampton umožňuje Burtonovi vytvoriť skupinku pochybných a bizarných detských hrdinov, s ktorých každý nesie svoju silnú charakterovú črtu. Zároveň film funguje ako pocta pôvodnému filmu, ktorého zápletka je tento krát obohatená o niekoľko dejových odbočiek. Dĺžka je dostačujúca a okrem samotnej pararely k Frankensteinovi je film aj fungujúcou paródiou na Jurský park, Godzillu, Netvora z morskej lagúny, Fantóma opery(trojzubý chlapec s neviditeľnou rybkou) a iné znamenité staré hororové filmy s monštrami. Bavil som sa a aj keď sa nejedná o high light či už Burtonovej tvorby, alebo stop motion animácie. Frankenweenie je príjemný a bizarný hodnotový rodiný film, ktorý dokazuje že Burton má ešte stále čo povedať, aj keď sa nejedná o nič nové.

Videne vo vlaku s Jaipuru do Mombaja. Vedla mna sedel stary pan ktory nevedel ani slovo po anglicky ale na konci zhodnotil ze sa mu film pacil a ja som mu napisal jeho nazov na kusok papierika. Lean je pre mna epicky reziser. Elegantne a sofistikovane rozprava o ludskych pocitoch, ma cit pre tvorbu charakterov a aj napriek dlzke sa nejedna o nudne filmy. To ze si casto krat odnesu aj nejakeho toho oscara je len jeden z mnohych aspektov ktore jeho filmy obklopuju. Banerjee v ulohe doktora Aziza ma asi ten najuhrancivejsi pohlad vobes a spolu s postavou Fieldinga je hybatelom deja rozpravajucom o rozdieloch, predsudkoch a ako to uz pri podobne ladenych filmoch byva aj o uprimnom priatelstve. Guinessova postava krasne mystifikovana a aj ked film postrada ku koncu nejaky dramatickejsi aspekt. Vyvrcholenie ak chcete, jedna sa o skvelu ukazku filmarciny. Taketo filmy sa dnes uz bohuzial nerobia.

Dokonca by som uvítal pár minút naviac. Skvelý nápad. A aj keď sa tam nachádza niekoľko samoúčelných vtipov ako celok sa jedná o rozhodne najzábavnejší kraťas aký som za poslednú dobu videl.

Po prečítaní Hesseho románu som si tento film vyhľadal dúfajúc že bude mať na mňa rovnako silný katarzný účinok ako knižná predloha. Rooksov Siddhartha ale nie je ani filmovou básňou ani regulérnym príbehom. Je to séria scénok zo života Siddharthu, prezentovaných už v knihe, ale neschopných si udržať vo filmovej podobe komplexnosť a náväznosť. Epizodickosť, ktorej je odobratá možnosť stotožnenia sa s kýmkoľvek je kameňom úrazu celého filmu. Ten prezentuje krásne a večné myšlienky v pekných lokáciach a za sprievodu krásnej hudby, ale presah tak potrebný pre inšpiráciu sa tu nenachádza. Hlavný predstavitelia ani nehrajú len recitujú veci s knihy a chýba tam akákoľvek citovosť a emotívnejší presah. Ale aj napriek tomu je Siddhartha pekne natočený a myšlienkovo veľmi bohatý. Významovo a hodnotovo sa ku knihe ale nedokáže priblížiť.

Pre mňa sa jedná asi o najsilnejší filmový zážitok za posledné obdobie. Na film som išiel dva krát za sebou a každý krát vo mne doznieval. Zanechal mi množstvo rôznorodých pocitov. Niektoré boli veselé, iné boli smutné, ale za každý z nich som bol ako divák vďačný. O filme môžem hovoriť len v superlatívoch. Či už sa jednalo o hudbu, herecké výkony, fantastické masky a výborný strih, ktorý prekrásne spájal 6 žánrovo rozdielnych príbehov do jedného komplexného celku. Najviac si ale vážim silný katarzný moment na konci, hĺbku jednotlivých príbehov, ktoré možno pôsobia jednoducho, ale v ich podstate sa toho skrýva omnoho viacej. Nie je to duchovný film v pravom zmysle slova. Je to film, ktorý hovorí o pravdivej pravde a robí to po svojom. Hovorí o ľudskom dobre, ktoré čelí tomu najhoršiemu zlu a pritom neskĺzava do samoúčelnosti, prehnaného násilia, alebo dementnosti. Všetky zložky filmu sú výborne zosúladené a tým pádom po všetkých smeroch funkčné. Film, ktorého každé ďalšie pozretie odkryje tie pravdy, ktoré boli divákovi na prvýkrát skryté.

Pre mňa obrovský fail čo sa týka nevyužitého potenciálu a jasný dôkaz toho, že dobrý soundtrack film nezachráni. A soundtrack je vlastne to jediné, vďaka čomu je film stráviteľný. Shankman si ma ako tvorca získal cukrovým Hairspray. Preto, keď som sa dozvedel, že sa vrhol na ďalší muzikál a tentokrát rockový bol som neuveriteľne nadšený. Lenže okrem príšernej ústrednej dvojice je tu ešte Tom Cruise v najhoršej úlohe vôbec. Tak neznesiteľný a plytký prejav by som od neho nikdy nečakal, ale čo ma úplne odrovnalo bola dvojica Baldwin a Brand, ktorých homosexuálne výstupy boli neznesiteľné. Celé to moralizovanie, to hranie sa na drsnú rozprávku so skvelou hudbou, jednoducho nemôže fungovať, ak jediné čo nám príbeh ponúka sú archetypy postáv, vyvíjajúce sa podľa očakávaní a bez akéhokoľvek prekvapivého prvku. Pozerať sa dve hodiny na niečo čo sa vás ani nesnaží prekvapiť, je naozaj utrpenie. Pre mňa sklamanie roka.

Príjemná komédia so sympatickými hercami, ktorá sa ale drží tradičných klišé romantických komédií. Nie je to novátorské až na prostredie kláštora, ale ani to nie je využité natoľko aby to bola originálna komédia. Každopádne som sa nenudil. Čo je veľké pozitívum. Je to bez hlúpych miest, má to veľmi pekne vykreslené charaktery a niekoľko naozaj podarených momentov. Tá snaha na konci zahrať na citlivú strunu režisérovi nevyšla tak ako si asi predstavoval, ale to vôbec nevadí. Ako vravím je to zábavné a príjemné a na akýkoľvek večer sa jedná o príjemnú jednohubku.

Sudca Dredd je filmom, ktorý vznikol v období kedy sa začal komiksový žáner predierať aj do filmu. Iste rok 1995 nebol v ničom prevratný. Do vtedy vznikol Superman, Tri diely Batmana, Punisher. Sudca Dredd je plnohodnotným béčkovým filmom. Má úžasnú výpravu, ktorá v sebe miesi to najlepšie s Blade Runnera, Úteku z New Yorku a myslím si, že sa stal aj jednou z inšpirácií k Piatemu Elementu. Máme tu typického ukecaného a uvreštaného poskoka Roba Schneidera, ktorý sa tu predstavuje v úlohách, ktoré mu sedeli najviac - ešte predtým ako spojil svoje sily so Sandlerom a vybral sa cestou stupídných komédií. Máme tu prehrávajúceho Stalloneho, ktorý hláškuje ako zmyslov zbavený a nebyť tej pútavosti a toho, že sa to neberie príliš vážne, bol by to asi najhorší herecký výkon v celej jeho kariére. Film má skvelé tempo, na svoju dobu veľmi pútavé akčné scény a kopec sympatických postáv, ktoré akoby len zabudli hrať. Jedna z mojich výtiek putuje priamo k hlavnému zloduchovi, ktorý nato, že mal byť opakom Dredda, bol veľmi neprekvapivý. Inak je to jedno z mojich osobných gulity pleasure.

Kim ki Duk je späť. Návrat k jeho pôvodným témam prezentujúcich násilie a človeka, ktorý sa v ňom stráca, je tu podaný staronovým spôsobom. Jednak tu máme typické prekračovanie hraníc. Syn znásilný matku, ona mu vyhoní a pritom sa navzájom emocionálne zdierajú. Lenže od určitého momentu sa s toho stane film o pomste. A tá je dotiahnutá do úplnej dokonalosti. Film využíva typickú škálu Kim Ki Dukových postavičiek. Smiešne, smutné, stratené a aj keď sú to často krát úplný hajzli, jeho hlavné postavy sú vždy sympaťáci. Pieta sa pohráva z divákom a v mnohom ho uspokojuje. Je to ako obvykle niečo nové, niečo pestré, niečo na čo sa nám na prvý pohľad javí ako úplná nechutnosť, ale nevieme od toho odtrhnúť oči. V tomto smere Kim Ki Duk prekonal sám seba. Tento film dokazuje, že je to stále silný a osobitý tvorca, ktorého príbehy majú aj napriek mnohým temným miestam v sebe neuveriteľne veľa pozitívneho.