Biopler

Dielo je rozpoltené na dve nezávislé časti. Prvá reprezentuje formálnu exhibíciu, druhá tradičný výkladový prístup k umeniu.

Film sa venuje náboženskému umeniu a je prvým signálom pre postupné uvoľnovanie myšlienkovej atmosféry na Slovensku. Režisérova námaha sa sústredí na obhajobu dovtedy tabuizovaného námetu.

Herci hovoria silným bronxským prízvukom, svoje repliky často opakujú a vôbec sa nepokúšajú o stvárnenie priaznivých postáv.

Na to, aby snímka mala jasné prvky realizmu si až na De Nira vybral Scorsese neznámych hercov a nehercov. Úspech diela naštartoval kariéru Pescimu.

Scorsese použitím titulkov pre identifikáciu boxerského zápasu vytvára spoločenský i historický kontext a zároveň lepí snímke kvázi dokumentárnu črtu.

Väčšina scén v ringu je natáčaná využitím Steadicamu. Detailné zábery zdôrazňujú výrazy tváre. Použitie protisvetla či reflektorov ozvláštňuje scénu tým, že z boxerov letia kvapky potu či krvi, keď ich zasiahne úder. Rapidmontáž a bodavé praskanie umocňujú fyzickú silu rán. Špeciálny make-up vytvára efekt krvi hrozivo sršiacej z boxerovho obličaja.

Násilie voči ženám vo filme vytvára ostrý kontrapunkt k zápasom v ringu. Počas prvej scény v klube Copacabana sú ženy terčom zneužívania. Jake (Robert De Niro) obviní Vickie (Cathy Moriarty) z flirtovania s inými mužmi. Uráža boxera i mafiána, že sú ako ženské. Neskôr starý Jake ako komik adresuje nevkusné poznámky k ženám v publiku. Scorsese týmito udalosťami naznačuje, že život v USA je plný mužskej agresivity.

Ben Burtt poznamenal, že počas naháňačky v džungli bola zámerne pozmenená výška zvuku úderu do lebky, aby zvuk rovnomerne zaznel popri hudbe.

Michael Tolkin prehlásil o filme, že je to okultná, politická a napínavá komédia s emóciami, ktoré možno navnímať, keď sa skrížia filmy Mandžuský kandidát a Duch.

Coutard spomína, že pri nakrúcaní snímky sa Godard vždy spýtal skriptky aký záber by mal nasledovať z hľadiska dodržania pravidiel kontinuálnej strihovej skladby. Ona mu odvetila, no on aj tak natočil niečo úplne iné.

Úvodný titulok venuje film spoločnosti Monogram Pictures, ktoré produkovalo v tej dobe béčkové filmy. Titulok naznačuje, že snímka je Hollywoodu zaviazaná, ale určite nie obmedzená jeho normami.

Robbins a Deakins vymysleli vizuálny vzorec na vyjadrenie rastúcej intimity medzi Helenou a Matthewom. Úvodné scény dávali dôraz na pletivo, na ktoré bolo vždy zaostrené, pričom Matthew sa zdal v záberoch vzdialený. V priebehu filmu boli použité objektívy s väčšou ohniskovou vzdialenosťou a zámerné pomalšie jazdy kamier, aby "bariéru" medzi pletivom a Matthewom minimalizovali. Posledný dialóg postáv pred popravou je realizovaný skrz sklo a v zábere sú obaja, nakoľko sa pri snímaní Heleny odráža Matthew v skle.

Pieseň "California Dreaming" od Mamas and Papas sa objavuje v oboch príbehoch vo vzťahu k ženským protagonistkám. Vyjadruje ich túžbu odletieť do slnečných miest. Spájajú ich aj obrazové motívy ako obuv, tmavé okuliare a zábery, v ktorých obe snívajú.

Film dvoch rozdielnych príbehov ponúka aj spoločné prvky. Obaja policajti prechádzajú rozpadom vzťahu. Obaja sa náhodne stretnú so ženou, ktorá ich priťahuje – v prvom príbehu hneď, v druhom pomalšie. V oboch príbehoch žena náhle odchádza.

Oba príbehy ponúkajú rozdielne časové schémy tvoriace kontrast. Prvý sa odohráva počas štyroch dní a je sprevádzaný deadlinami. Druhý má voľný časový rámec a žiadne deadliny, jeho príbeh sa uzatvára až cca po roku.

Dva príbehy v jednom filme sú v kontraste. Prvý sa odohráva na polostrove Kowloon, čiastočne v rámci chátrajúcej budovy Chungking Mansions. Druhý príbeh sa odohráva na ostrove Hongkong, na opačnej strane zálivu ako Kowloon, a to v blízkosti stánku Midnight Express. Distribučný názov filmu spája v jednej fráze lokality oboch príbehov.

Wong Kar-Wai prehlásil o snímke: „Policajný príbeh či gangsterka? Musíte si vybrať. Ja hovorím, že je to policajný príbeh i gangsterka. Máme tam gangstrov a aj policajtov. Ale vlastne to nie je ani policajný príbeh, ani gangsterka. Je to o ich životoch – a to je tak zhruba všetko.“

Film mal premiéru 10. júna 1958 v meste San Francisco v East & West Gallery ako súčasť recepcie počas prvej Connerovej umeleckej prehliadky.

Film sa dočkal remakeu v roku 2010 pod názvom A Movie by Jen Proctor od režisérky Jennifer Proctor. Dielo neprešlo zmenou, scény nasledovali po sebe presne v poradí ako v origináli. Režisérka spravila digitálny remaster s využitím videí v lepšej kvalite z YouTube a LiveLeak.

Film Everywhere at Once (1985) od Alana Berlinera použil rovnaký soundtrack ako poctu snímke.