Denníček (14)
Než proletári spojili na 3x.
,,To je divoká ruža?" ,,Áno, bude kvitnúť na jar, v apríli. Môj otec nevravel apríl, on vravel germinal."
Zolov slávny román vstúpil do môjho povedomia ešte v čase, ktorý by som chcel tak rád vrátiť späť a patrí k mojim vysnívaným túžbam. O tom možno niekedy inokedy... Ako som uviedol v komentári na filmovú verziu z roku 1993, podarilo sa mi túto snímku vidieť až na druhý krát, za čo vďačím skorej repríze. Po jej zhliadnutí som ňou ostal natoľko zasiahnutý, že po knižnej predlohe som musel siahnuť hneď, ako mi to bude umožnené. To sa stalo 29. apríla 2015, kedy sa mi v záverečný deň Bratislavskej burzy kníh podarilo v jednej zo škatúľ zostatkového tovaru na líci zošednutej, už od pohľadu starej knihy objaviť červeným písmom vytlačené slová: ÉMILE ZOLA - GERMINAL. Túto publikáciu, ktorá bola v roku svojho vydania 1950 v počte 7 500 exemplárov dostupná čitateľovi za 139 Kčs (!), som si odniesol domov za symbolických 50 centov. Čítanie mohlo začať...
Zola patrí v literatúre medzi najväčších predstaviteľov naturalizmu a v románe je to cítiť v každej jednej kapitole, prakticky skoro na každej stránke. Na vyše 480 stranách venoval autor prvých viac než sto strán opisu jedného dňa nielen ťažkej (a slabo platenej) v baníckej kolónie, ale aj priam neuveriteľne biednych pomerov rodiny Maheudovcov, ktorej členovia patria medzi hlavných hrdinov rozprávania. Naturalizmus diela je, aj po vyše 140 rokoch od jeho vydania (prvé vydanie bolo v r. 1885), úžasný a pri opise hladu, špiny, chorôb z povolania a ich predispozcií si iba ťažko predstaviť, ako muselo pôsobiť na vtedajších čitateľov. Po prečítaní knihy a po zhliadnutí koprodukčnej verzie z roku 1963 môžem porovnať rozdiely oboch filmových verzií oproti ich predlohe, to, v čom sa líšia i kde sú ich spoločné atribúty nemenné. (.......................)
Než sa proletári spojili...
V rámci májových dní pridávam do Denníčka epilóg z filmovej adaptácie románu Émila Zolu Germinal.
,,Jeho rozum dozrával, vybouřil se ze svého záští. Ano, Maheudeová to dobře říkala při svém zdravém rozumu: To by byla velká věc, vklidu se spojit, poznat se, zeskupit se v odborech a až to zákony umožní, pak jednoho rána, až by jeden cítil blízkost druhého, až by byli milióny pracujúcich proti několika tisícům povalečů, uchopit moc a být pánem. Dubnové slunce už zářilo na nebi v plné slávě, zahřívalo obtěžkanou zem. Z jejího životodárného lůna tryskal život, pupeny se rozvíjely v zelené listí, pole se chvěla pod tlakem trav. Překypující míza jako by šuměla, klíčeni znělo jako tiché polibky. A dál a dál, čím dál zřetelněji, jako kdyby se blížili k povrchu, kamarádi kopali. Za toho mladistvého jitra, v ohni slunečních paprsků byla celá krajina těhotná tímto zvukem. To rostli muži, Černá armáda mstitelů pomalu klíčící v brázdách, budoucí úroda příštího století, které jednou vyrazí na povrch a rozmetá svět."
Veľké filmové večery na českej Dvojke
Na začiatku roka 2012 uviedol druhý program České televize unikátny filmový cyklus Velikáni filmu, ktorý každý pondelok a piatok večer predstavil tvorbu popredných filmových režisérov z celého sveta. Prinášam jeho kompletný filmový prehľad za minulý rok.
vysvetlivky: * = videl som už predtým / ° = videl som v čase vysielania / + = videl som prvý krát
Január
2. 1. 2012 — Cabirine noci
6. 1. 2012 — Sladký život
9. 1. 2012 — Údolí včel
13. 1. 2012 — Adelheid
16. 1. 2012 — Okno do dvora +
20. 1. 2012 — Vertigo *
23. 1. 2012 — Pohrdání
27. 1. 2012 — Alphaville
30. 1. 2012 — Zkrocení zlé ženy *
Február
3. 2. 2012 — Romeo a Julie *
6. 2. 2012 — Kráska dne
10. 2. 2012 — Nenápadný půvab buržoazie
13. 2. 2012 — Přelet nad kukaččím hnízdem *
17. 2. 2012 — Amadeus *
20. 2. 2012 — Carmen
24. 2. 2012 — Já, Don Giovanni
27. 2. 2012 — Alice ve městech
Marec
2. 3. 2012 — Chybný pohyb
5. 3. 2012 — Spartakus *
9. 3. 2012 — 2001: Vesmírná odysea +
12. 3. 2012 — Posel
16. 3. 2012 — Pan Klein
19. 3. 2012 — Absolvent *
23. 3. 2012 — Barvy moci
26. 3. 2012 — Hráč
30. 3. 2012 — Prostřihy
Apríl
2. 4. 2012 — Třetí muž +
6. 4. 2012 — Oliver!
9. 4. 2012 — Blízke stretnutia tretieho druhu *
13. 4. 2012 — Ríša slnka +
16. 4. 2012 — Bestie musí zemřít
20. 4. 2012 — Bellamy
23. 4. 2012 — Poslední eskorta
27. 4. 2012 — Byl jsem při tom
30. 4. 2012 — Pahorek +
Máj
4. 5. 2012 — Serpico +
7. 5. 2012 — Ples upírů
11. 5. 2012 — Pianista *
14. 5. 2012 — Vysoké podpatky
18. 5. 2012 — Rozervaná objetí
21. 5. 2012 — Muž, který chtěl být králem *°
25. 5. 2012 — Čest rodiny Prizziů *
28. 5. 2012 — Most přes řeku Kwai *
Jún
1. 6. 2012 — Doktor Živago *
4. 6. 2012 — Loni v Marienbadu
8. 6. 2012 — Stavisky
11. 6. 2012 — Rocco a jeho bratři
15. 6. 2012 — Smrt v Benátkách
18. 6. 2012 — Persona *
22. 6. 2012 — Šepoty a výkřiky *
25. 6. 2012 — Big Lebowski *
29. 6. 2012 — Muž, který nebyl
Júl
2. 7. 2012 — Sloní muž *°
6. 7. 2012 — Zběsilost v srdci
9. 7. 2012 — 451° Fahrenheita +
13. 7. 2012 — Americká noc
16. 7. 2012 — Arizona Dream
20. 7. 2012 — Závěť
23. 7. 2012 — Zatóiči *
27. 7. 2012 — Takeshis'
August
13. 8. 2012 — Dracula *°
17. 8. 2012 — Apokalypsa *
20. 8. 2012 — Moje borůvkové noci
24. 8. 2012 — Na východě ďábel, na západě jed
27. 8. 2012 — Horalka
31. 8. 2012 — Poslední soud
September
3. 9. 2012 — Oblomov
7. 9. 2012 — Oči černé
10. 9. 2012 — Gallipoli *
14. 9. 2012 — Rok nebezpečného života +
17. 9. 2012 — Ledová bouře +
21. 9. 2012 — Zažít Woodstock
24. 9. 2012 — Červená pustina
28. 9. 2012 — Zabriskie Point
Október
1. 10. 2012 — Ochranné zbarvení
5. 10. 2012 — Konstanta
8. 10. 2012 — Proces
12. 10. 2012 — Dotek zla
15. 10. 2012 — Cestující v dešti
19. 10. 2012 — Zakázané hry
22. 10. 2012 — Žízeň po životě *
26. 10. 2012 — Gigi
29. 10. 2012 — Jeremiah Johnson +
November
Sydney Pollack
2. 11. 2012 — Tři dny Kondora +
5. 11. 2012 — Chyťte zloděje *
9. 11. 2012 — Rozdvojená duše *
12. 11. 2012 — Rozmarné léto
16. 11. 2012 — Skřivánci na niti +
19. 11. 2012 — Tři barvy: Modrá
23. 11. 2012 — Tři barvy: Červená
26. 11. 2012 — Mefisto +
30. 11. 2012 — Plukovník Rédl +
December
3. 12. 2012 — Marsellaisa +
7. 12. 2012 — Velká iluze
10. 12. 2012 — Bláznivý Petříček
14. 12. 2012 — Socialismus
17. 12. 2012 — Nesmiřitelní *°
21. 12. 2012 — Madisonské mosty
3x Szabó + 3x Brandauer = 3x prehnane veľké očakávania
Meno azda najvýznamnejšieho maďarského režiséra Istvána Szabóa je mi už dlhodobo známe, aj keď som žiaden z jeho filmov nevidel dovtedy, pokiaľ ich do svojho vydareného cyklu Velikáni filmu nezaradila Česká televize. Pondelkové a piatkové večery na ČT 2 mi viacero razy počas celého roka ponúkli skutočné ťažiskové diela kinematografie, na zhliadnutie ktorých som sa dlhodobo tešil a inak tomu nemohli byť ani v tomto prípade, zvlášť keď vezmeme v úvahu, aká mimoriadna reklama bola už dlhší čas vopred spravená na oscarového Mefista proklamujúca ho takmer ako hit televíznej sezóny. Okrem Mefista a Plukovníka Redla bol (mimoriadne) do vysielania v stredu zaradený aj Hanussen, aby bola režisérova voľná trilógia kompletná. O to trpkejšie sa potom javí výsledok, že Szabóova tvorba je pre mňa bohužiaľ zatiaľ skôr sklamaním. Všetky tri filmy majú svoje klady aj zápory – vynikajúce Brandauerove výkony, vystihnutie atmosféry každého z období a často uchvacujúca kamera Lajosa Koltaia sú rozhodne tým, za čo sa nemusia hanbiť. Žiaľ v každom z nich, napriek nepopierateľnému značnému potencionálu rozprávaných príbehov absentuje hlbšie sa ponorenie do danej látky. Citová chladnosť bez patričného emocionálneho náboja, ktorá sa dostavuje len sporadicky (predovšetkým mrazivý záver Hannusenna) a učebnicová režisérova invencia sú najväčším kameňom úrazu.
Na fotografii István Szabó (vľavo), antikomunista Gyula Horn (v strede) a Klaus Maria Brandauer (vpravo) na odovzdávaní zlatých plešivcov v roku 1982.
5 rokov po tom
Zhodnotenie päťročnice na filmovej databáze alebo takmer všetko čo ste sa kedy chceli o curunirovi vedieť, ale báli ste sa opýtať.
39 rokov a jeden deň (nech mi je odpustené, že som ešte rok nepočkal) po intervencii vojsk Varšavskej zmluvy do Československej socialistickej republiky sa aj moja maličkosť rozhodla zaregistovať na tunajšej databáze. CSFD.cz som poznal už dlhší čas, dlho som však chodil na tieto stránky len pasívne. Až na odporúčania kamaráta, jedného z tunajších užívateľov, rozhodol som sa rozšíriť tunajšie rady, vtedy ako užívateľ č. 68 735. Pôvodne som chcel vystupovať pod nickom Vainamoinen, jedného z hlavných hrdinov fínskeho národneho eposu Kalevala, čo však nešlo, keďže jeho meno bolo o jedno písmeno dlhšie než povolovala vtedajšia norma. Zvolil som si teda pseudonym Sanito. Prihlasovacie údaje mi však k tomuto nicku nikdy neprišli na môj mail a tak som bol nútený, skúsiť šťastie do tretice (tento môj mŕtvy profil z 19. 8. 2007 tu môžete doteraz najsť). Zadarilo sa mi až pri nicku curunir, ktorý však bol trocha z núdze cnosťou, keďže som už chcel byť registrovaný a nič lepšie mi vtedy neprišlo na um. Dodám len, že Curunír je elfský meno pre Sarumana a nielen skalní fanúšikovia Tolkienovej trilógie iste vedia, o koho sa jedná. Niekoľko mesiacov potom som náhodou pri čítaní komentárov k Bergmanovej Persone objavil užívateľa rovnakého mena, vkusom podobného tomu môjmu. Dodnes má čestné miesto medzi mojimi obľúbenými.
Filmy mám rád už od malička. Ako dieťa som videl v TV množstvo zaujímavých filmov a seriálov s ktorých mi ostali už len príjemné nostalgické spomienky. Mrzí ma moja neobozretnosť, že som si mnohé z nich nezaznamenal aspoň na VHS, pretože sa jedná o zaujímavé zabudnuté raritné kúsky a pravdepodne ich už nikdy neuvidím. Za všetky môžem menovať napr. Kapitán James Cook, Krištof Kolumbus, Mojžiš zákonodarca, Tatárska princezná, Sandokan versus leopard zo Sarawaku alebo Koniec Džingischána. Niektoré tituly vysielané u nás (resp. na českých staniciach) pod názvami ako Hercules versus Samson ale Kráľovná pirátov som ani nenašiel v databáze, resp. si nie som istý, či nájdené filmy zodpovedajú práve týmto názvom.
CSFD mi v mnohom rozšírila moje filmové obzory a až časom som si uvedomoval rezervy, ktoré som v kinematografii mal. V súčasnosti, keď je môj čas čoraz vzácnejší, snažím sa filmy na pozretie starostlivo vyberať a čo ma vyslovene nezaujme, sledovať vôbec nemusím. Samozrejme nie vždy je to tak. Vo všeobecnosti sa zameriavam hlavne na historické a dobrodružné filmy, na ktoré mám slabosť už od detstva. Ďalej si rád pozriem trilery (hlavne americké zo 70.-80. rokov), kriminálky, prípadne niektoré detektívky, atmosferické Hammerovky alebo iné staršie béčka a istú ,,úchylku" mám v sledovaní výplachov spoločností Asylum či Si-fi, o ktorých si myslím, že sa pre nepochopenie širšej diváckej obce často neprávom dostávajú do čiernych čisel (Gargoyl, Megapiraňa, Megashark vs. Giant Octopus ...). Osobitú kapitolu môjho diváckeho záujmu tvoria hollywoodske veľkofilmy z 50. a 60. rokov, odpoveď na ne v podobe talianskych peplumov, diela trikového mága Raya Harryhausena a z toho plynúca obľuba špeciálnych efektov v starších filmov, nesúce v sebe fantastické, neopakovateľné kúzlo danej doby. Absolútne mimo mňa idú drvivá väčšina súčasných (nielen amerických) romatických komédií, sebeviac vtipnejších tínedžerských komédií, takmer všetky muzikály a japonské anime filmy.
Postupom času som napozeral slušnú riadku filmov, podľa ktorých sa menil, prípadne vylepšoval môj úsudok na ne až som ostával v údive, nad akými dielami som kedysi ostával v údive, ten údiv sa teraz stratil a zostal len prevažne vlažný dojem. Takýto osud postihol aj niektoré filmy z mojej TOP 10, za umiestnenie ktorých som si kedysi skalopevne stál. Lynchov Ganéša v Londýne ma svojho času zmoril silou svojej výpovede a ukrutnosťou príbehu bez akýhkoľvek príkras. Keď som ho počas tohto leta videl v cykle Velikáni filmu na ČT 2 pozeral som na jeho síce prehnane nerušivú, zato viditeľne skrytú vykalkulovanosť smerom k divákovi, len-len že z neho nerobiacu sentimentálny doják. Rovnako to bolo aj s najslávnejším upírom, ktorý ma kedysi fascinoval predovšetkým svojou fenomenálnou audiovizuálnou stránkou skršiacou množstvom nápadov a skrytých symbolov. Po čase sa zdá, že ostalo len to a všetko ostatné, vrátane slabšieho a miestami nechcene vtipného scenára, neprehrávajúcich hercov a réžieskončilo bohviekde. Pravda, možno sa pod všetkým podpísal aj dabing.
Komentáre k filmom som kedysi písal v omnoho húfnejších počtoch. Mnohé z nich ani nepovažujem za obzvlášť súce prezentácie, no zároveň mi ich je ľúto vymazať. Komentár teraz k filmu napíšem len ak sa mi zdá, že ním môžem niečo povedať a šetrím si ich skôr pre filmy s nižším počtom hodnotení, kde je reálne väčšia šanca, že si ho niekto prečíta. Píšem si ich predovšetkým pre seba. Ak by som sa chcel príliš pochváliť, podotkol by som, že jedna z miestych autorít, užívateľ Matty zaradil niekoľko desiatok mojich komentárov medzi tie zaujímavé (Meno ruže, Gran Torino, Apocalypto, Goyove prízraky, Zrodenie šampióna...), jedná sa však čisto o jeho subjetívny názor a vkus, takže ich skutočná kvalita a prínos sú otáznymi.
Čo sa týka biografií filmových tvorcov, už dlhšie sa ich písaniu nevenujem a sám ešte neviem, či sa k ním niekedy vrátim. Mal som to šťastie, že v dobe ich písania tu boli ešte mnohí (podľa môjho názoru) známi skôr starší herci, na životopisy ktorých sa pozabudlo. Z už neexistujúceho kultúrneho mesačníka Panoráma mám pomerne obsiahli materiál o herečke Marii Versini, obsahujúci aj interview s ňou, ktorý som však nemohol použiť, keďže jej biografia už bola napísaná. Rovnako to dopadlo aj s biografiou skladateľa Bernarda Herrmanna. Tá sem bola vložená asi týždeň predtým, ako som plánoval zverejniť tú moju. Nechcem tu kritizovať prácu iných, avšak mal som pripravený omnoho rozsiahlejší, podrobnejší a presnejší materiál. Jeho súčasná biografia obsahuje niektoré nepresné údaje, ktorých sa autor zrejme nedopatrením dopustil.
Štatistiky k tomuto dňu boli nasledovné: Deníček (9), Hodnotení (1800), Komentáre (786), Zaujímavosti (59), Biografie (14), Obsahy (70), Filmotéka (147), 38 bodov.
T H E E N D
Najcennejšie filmové zlato pre Christophera Plummera
,,Rád by som sa o túto cenu podelil aj so svojim hereckým partnerom s Ewanom McGregorom, keby som bol trochu slušne vychovaný. To však nie som.“
Christophera Plummera mám naozaj rád. Účinkoval v rade ambicióznych projektov, zahral si Sherlocka Holmesa, vojvodu z Wellingtonu, Atahualpu, Oidipa alebo Aristotela, vďaka svojmu podmanivému hlasu plnil často aj úlohy rozprávača či už v hraných alebo dokumentárnych filmoch. Podal množstvo skvelých výkonov a takmer vždy bol pre mňa z neznámych príčin ignorovaný v súvislosti s filmovými cenami. Keď som si svojho času (niekedy v roku 2009) pozeral jeho životopis, prekvapilo ma, že ani raz nebol ešte nominovaný na Oscara. Netrvalo dlho a zmenilo sa to, keď bol ako 81 ročný prvý krát navrhnutý na túto cenu v pôsobivej dráme o posledných dňoch Leva Nikolajeviča Tolstoja Posledná stanica, kde stvárnil práve slávneho ruského spisovateľa. Cenu za najlepšieho herca vo vedľajšej úlohe mu napokon vyfúkol jeho menovec, podľa priezviska obľubuje tanec , ktorý preslávil Viedeň. Rozsah Tolstého postavy bol inak pomerne značný a v istých smeroch ho je možné označiť za hlavného hrdinu filmu, prípadne spolu s Jamesom McAvoyom by sa dali nazvať dvomi hlavnými hrdinami.
Koncom minulého roka sa pri vyhlasovaní nominácií na Zlatý glóbus objavilo Plummerovo meno opäť (na túto cenu bol nominovaný aj v prípade Poslednej stanice), pričom sa hneď od začiatku považoval za jasného favorita. Bolo to inak skôr za ľahko nadpriemernú komédiu Začiatočníci, resp. Začiatky. A veru, keď som si prezrel doterajšie ocenenia filmu, takmer všetky smerovali práve jemu a drvivá väčšina z nich bola víťazná. Keď sa 15. januára tieto predpoklady na moje milé potešenie naozaj splnili, bol sa jasne presvedčený, že minimálne druhá nominácia na Oscara tohto hereckého veterána nemôže minúť. Nemýlil som sa – o 9 dní neskôr nechýbalo pri vyhlasovaní nominácií za najlepšieho herca vo vedľajšej úlohe ani Plummerovo meno. Omnoho väčší aplauz však zožala nečakaná nominácia pre ďalšiu legendu strieborného plátna (možno aj o čosi väčšiu než Plummer) Maxa von Sydowa. Chvíľku som nevedel komu mám viac držať palce, pretože oboch pánov si naozaj ctím a obdivujem ich.
Slávnostný ceremoniál vyhlasovania cien som si tak nemôhol nechať újsť a sledoval som ho hneď od začiatku, keďže presné poradie kategórií nie je známe. O 4:00 ráno to napokon prišlo. I keď aj tu bol Plummer považovaný za najväčšieho favorita, bol som v napätí, či akademici nakoniec aj tak neuprednostia o čosi ,,služobne staršieho" Sydowa, prípadne Kennetha Branagha, ktorého stvárnenie Sira Laurenca Oliviera v Mojom týždni s Marylin bolo mimoriadne presné. Napokon z úst minuloročnej laureátky Melissy Leo vyšlo: ,,And the winner is Christopher Plummer."
,,Si len o dva roky starší než ja, drahý. Kde si bol celý môj život?"
Plummer sa lišiacky poďakoval a ja som nemohol skryť dojatie z chvíle o ktorej som si ešte pred pár mesiacmi myslel, že sa jej nedočkám. Jeho výkon bol v mojej pamäti čerstvý, pretože Začiatky (1200. hodnotenie) som si pozrel tak povediac na poslednú chvíľu, len niekoľko hodín pred vyhlasovaním výsledkov. Uvažoval som, či dať tejto ,,smutnej komédii" 4*, alebo ju nasmerujem na priemernú strednú cestu. Nakoniec som ,,prihoršil" pretože som od filmu čakal predsa len viac. Pozeral som ho prirodzene hlavne kvôli Plummerovi, musím však skonštatovať, že je síce najlepší zo všetkých zúčastnených, nijako som však pritom nespínal ruky či obracal zrak do neba. S odstupom niekoľkých dní môžem povedať, že Plummer zahral homosexuála absolútne inak než nám túto ,,sortu ľudí" doteraz Hollywood predkladal a zrejme práve preto si získal aj najviac sympatií filmových kritikov. Jeho herecký prejav je pomerne skromný, veľmi civilný a prirodzený, zbavený akéhokoľvek preháňania hraničiaceho s afektom ako mohol kde-kto čakať. Problémom však i tak zostáva, že scény s ním sú len akýmisi čriepkami spomienok z minulosti, väčšinou netrvajúcich ani minútu a stále som čakal aspoň na jednu silnejšiu a dlhšiu scénu, kde by to všetko rozbalil. Nič také však Začiatky divákovi neponúknu. Ak by som mal teda rozhodnúť v či ma Plummer viacej herecky odzbrojil tu alebo v Poslednej stanici, priklonil by som sa viac k druhej možnostim, aj keď ako som už vyššie spomenul jeho prejav je natoľko nevídane slodobný a možno tým iný, zaujímavejší, možno do budúcna udávajúci nový trend. Ozdôbkou filmu je krásna Mélanie Laurent, ktorá mi veľmi zaimponovala v pasážach keď bola nemá a len písala, o to viac, keď som zistil, že je ľaváčka ako aj ja.
Neandertálci vs. severania
,,Pomenovanie wendol je veľmi staré, také staré ako národy severu, a znamená toľko ako ,,čierna hmla“. Podľa Severanov označuje hmlu, za ktorej prichádzajú pod pláštikom noci čierni zloduchovia, čo vraždia, zabíjajú a jedia ľudské mäso. Títo zloduchovia sú zarastení, odporní na dotyk a páchnu. Sú diví a prefíkaní. Nerozprávajú nijakým ľudským jazykom, a predsa sa spolu zhovárajú. Prichádzajú s nočnou hmlou, vo dne odchádzajú – a nikto sa ich neopováži prenasledovať.“
V období vianočnom nám už po x-té bol televíznou obrazovkou ponúknutý pomerne známy, no pritom finančne nedohodnotený dobrodružný snímok s vtedy hviezdiacim Španielom Antoniom Banderasom v úlohe arabského veľvyslanca, cestovateľa a nedobrovoľného dobrodruha Ahmada Ibn Fadlána, Ibn al-Abbása, Ibn Rašída, Ibn Hammáda, adaptáciu knihy Michaela Crichtona Netvori z hmiel, ktorej presný preklad by mal znieť Požierači mŕtvol (Eaters of the Dead) a ktorej filmová verzia nesie názov 13. bojovník (13th Warrior) u nás však univerzálnejšie preložená len ako Vikingovia. Amen. A ja som si ju opäť po x-té pozrel. Aj napriek svojej skôr rýdzej priemernosti ponúka film natoľko príjemné predstavenie, správne okorenené napätím, tajomnom a tiež prímesou hororových prvkov (ktoré sa pravda postupne vytrácajú), ktoré má vždy dokáže osloviť. A koniec koncov, vďaka stopáži nepresahujúcej 100 minút dobre odsýpa i keď by sa zároveň malo jedným dychom dodať, že kadečo v deji by si zaslúžilo viac priestoru.
Keďže sa v ostatnom období snažím prelúskavať knižné predlohy filmov, ktoré ma nejakým spôsobom zaujmú, nedalo mi teda aby som sa nezoznámil aj s týmto literárnym počinom, navyše už len pre jeho úžasny názov priťahujúci svojou tajomnosťou a skrytou neurčitosťou zároveň snáď každého čitateľa dychtiaceho po napínavom dobrodružstve. Meno Michaela Crichtona je aspoň trocha známe snáď každému, kto sa aspoň vlažne zaujíma či už to o literatúru alebo filmové umenie a minimálne Jurský park poznajú aj tí najväčší analfabeti, teda aspoň jeho filmovú verziu. Od Crichtona som zatiaľ nič iné nečítal a jeho ďalšie kúsky možno dostanú u mňa príležitosť až v časovo neurčenom období. Kniha nesie podnadpis Rukopis Ibn Fadlána o jeho zážitkoch medzi Severanmi v roku 922 nášho letopočtu a autor v nej miesi poznámky arabského cestovateľa so svojou vlastnou fikciou. Na začiatok uvádzam, že pre sčítaného čitateľa s istými jasnými kritériami a požiadavkami ohľadom povahy a kvality knihy predstavuje Crichtonov výtvor len čisto priemernú záležitosť. Ostatne Netvori z hmiel neboli nikdy jeho spisovateľským vrcholom. Aby však toto tvrdenie nebolo čisto kritické, kniha nepresahuje 140 strán, čo je istotne u kde koho vítané a okrem toho sa prečíta vlastne na jeden dych. U mňa osobne to boli 3 sedenia, avšak hneď na po prvé som prečítal vyše 100 strán. Jedná sa teda o čisto odpočinkovú záležitosť ako stvorenú na dlhé zimné večery.
Vikingovia mali mať pôvodne asi až o hodinu viac a tak som bol veľmi zvedavý, čo všetko sa z deja vystrihlo a ako budú prezentované niektoré vysvetlivky, ktoré boli načrtnuté buď minimálne alebo vôbec. Na moje prekvapenie je film z naozaj veľkej miere verný knihe a na lepšie prerozprávanie stačí, ak by bol dlhší o 20 minút, viac by snáď ani nebolo nutné. Opis krvilačných wendolov je tu omnoho lepšie podaný, než čo môže ponúknuť film, i keď špekulácie o tom, či sa jednalo o neanderálcov, prípadne dáku ich odnož si musí urobiť čitateľ sám, čo ma do istej miery sklamalo. Na druhej strane Crichton sa v knihe viacej venuje len trom postavám severanov, zato filmová verzia ich vykresľuje omnoho plastickejšie (netvrdím však, že dokonale) a každý z bojovníkov sa pokúša mať charakter, ktorý by ho odlíšil od tých ostatných. Okrem toho nemôžem spomenúť určitú nevyrovnanosť rozprávania, keď autor dokáže venovať Fadlánovmu zlaňovaniu útesu dve strany, no všetky boje s wendolmi sú opisané len niekoľkými vetami. Nuž a ani kniha si neodpustila niekoľko logických nedostatkov, poriadne neoodôvodnených ako vo filme, tak ani tu. Tých 13 bojovníkov rozhodne nie je 13 Schwarzeneggerov, dokonca hneď traja padnú už v prvom boji, tak naozaj netuším v čom spočíval ich prínos v záchrane Rothgarovho kráľovstva. Možno v tom bolo veľa tuhej medoviny... a možno...?
Knihu som začal čítať 2. 2. a dočital som ju 4. 2. 2012.
CRICHTON, Michael. Netvori z hmiel. Z anglického originálu ,,Eaters of the Dead" preložil Viktor Krupa. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1995, 152 s.
Pohľady zhora
Občas človek pri listovaní Plus 7 dní nájde aj čo to zaujímavého. 19 ročný ruský študent Marat Dupri svojími fotografiami možno nijako umelecky neohromí, zaujal ma však natoľko, že Denníček prestal mal len filmovú podobu.
Uvádzaná fotka sa mi páči najviac, ďalšie sa dajú pozrieť tu:
Kniha o rieke Kwai
,,...Nebola azda nevyhnutnosť ,,zachovať si tvár" v tejto vojne práve taká nástojčivá a živá pre Britov ako pre Japoncov? Možno usmerňovala pohnútky jedných - oni si to ani neuvedomovali - práve tak kruto a osoudovo, ako ovládala pohnútky druhých, a podistým všetkých národov. Zdanlivo protikladné činy dvoch nepriateľov boli možno len rozdielnymi, ale utišujúcimi prejavmi tej istej nehmotnej reality. Možno duch japonského plukovníka Saitu bol v podstate rovnaký ako duch jeho zajatca, plukovníka Nicholsona."
Myšlienka prečítať si slávny bestseller Pierra Boulla (1912-1994) Most cez rieku Kwai z roku 1952 ma začala naplno opantávať na Vianoce 2010, kedy som si po rokoch opäť pozrel jeho snáď ešte známejšiu filmovú verziu ozdobenú notoricky známou pískacou melódiou. Sám neviem prečo som sa dovtedy staval k tomuto oscarovému veľdielu Davida Leana tak zdržanlivo. Jedná sa o grandiózny zážitok, ktorého posledná polhodina vás doslova priková k sedačke.
Moje zaneprázdnenie spôsobilo, že ku knihe som sa dostal až teraz, no vychutnal som si ju o to viac. Jedná sa o dielo, ktoré čitateľ zvládne naozaj na jeden dych a to nielen pre jeho skromnú dĺžku niečo cez 150 strán. Pasáže medzi plukovníkmi Saitom a Nicholsonom sú vo filme takmer identické, o niečo inak je to s misiou Zložky 316 vedenej majorom Shearsom, ktorá je v knihe podaná o čosi statickejšie. Viac než len ,,trochu iný" je samotný záver doslova berúci dych. Rozhodne je omnoho lepší než vo filmovej verzii, kde predsa len je o určitého momentu (ak nie aj od začiatku) jasné ako všetko dopadne. Nedalo mi nezamyslieť sa nad prípadným remakom, čo možno najpresnejšie rešpektujúcim predlohu. Avšak je vôbec možné v súčasnom popkultúrnom svete super akčných, no bezduchých blockbasterov prísť s filmom dôjstojne zrovnateľným s Leanovým opusom? Zrejme nie...
Do knihy som sa pustil 27. 6. večer a dočítal ju na druhý deň doobeda. Keď som pozrel na hodinky ukazovali presne o 5 minút dvanásť.
BOULLE, Pierre. Most cez rieku Kwai. Z francúzskeho originálu ,,Le Pont de la rivière Kwaï" preložil inž. Štefan Horváth. Bratislava: Smena, 1964, cena viaz. Kčs 11,-
Nezabudnuteľná kliatba Olivera Reeda
Uplynula snáď už aj dekáda od vtedy, čo TV Prima v jedno sobotné doobedie vysielala klasický vlkodlačí horor, síce vzhľadom k roku výroby a pojatiu kľudne vhodný aj na taký ,,skorý" čas, no sálajúci tiež neobyčajnou atmosférou akú už nemožno napodobniť. A síce som z neho videl až posledných 5 či 10 minút, no aj tie sa mi dokonale vryli do pamäte. Dlho som netušil ako sa film volá, až pred časom pri prezeraní profilu jedného z mojich obľúbených hercov Olivera Reeda som si v jeho ranej filmografii všimol film so zaujímavým názvom The Curse of the Werewolf. Hneď ako som uvidel jeho krásny plagát mal som jasno - je to ten mnou dlho hladaný film.
Film sa mi podarilo stiahnuť až 24. apríla. Pozrel som si ho nasledujúci deň, na Veľkonočný pondelok večer, aby sa jeho atmosféra len zvýšila. Ale aj keď má film v popiske horor, aj divák neholdujúci tomuto žánru však krv v žilách určite tuhnúť nebude. Viac než dákou čírou hrôzou vynikajú filmy štúdia Hammer skôr svojou už spomínanou vynikajúcou atmosférou. Dielo hammerovského dvorného režiséra Terenca Fishera (od 26. apríla je v mojej TOP-ke) sa však predsa len nezaobišlo bez pár drobných lapsusov. Zo všetkého najviac zrejme zamrzí výraznejší zvrat vo finále. Síce na nádhernom filmovom plagáte môžeme vidieť ako vlkolak unáša mladú ženu a rovnako tak bez problémov nájdete na internete niekoľko takýchto fotiek, avšak k ničomu takému v skutočnosti nedôjde. Keď už pre nič iné, tento nepríliš vydarený záver sa dá odpustiť pre skvelú vlkolačiu masku, ktorá ani dnes nepôsôbí nijako lacno či smiešne. Dokonca premena, ktorú môžeme prvý raz vidieť až v závere (čo však nie je nič neobvyklé) je nakrútená neuveriteľne štýlovo aj napriek tomu, že je z nej jasne poznať už polstoročie od vzniku filmu.
Kliatba vlkolaka aj napriek zopár prehreškom, neodmysliteľne patriacim ku tvorbe štúdia, ponúka milé divácke spestrenie ako skalným fanúšikom lykantropického žánru, tak aj len obyčajným milovníkom starších, vďaka akejkoľvek absencii vysielania v TV dnes už pozabudnutých filmov, zato však o to vzácnejších.
Bridgesov trón
,,Sieť. Digitálna hranica. Chcel som vidieť zhluky informácií pri prechode počítačom. Ako asi vyzerajú? Ako lode? Ako motocykli? Sú vodiče podobné diaľniciam? Stále som sníval o svete, aký som nikdy nemal vidieť. Až potom jedného dňa..."
... som sa z čista jasna rozhodol, že idem nato. TRON (/3278. hodnotenie/ stále si pod tým predstavujem posed pre panovníka) ma vôbec nijako neohromil ako malého. Skrátka to pre mňa bola blbosť a tým to haslo. O moc viac som sa nezaujímal ani o jeho pokračovateľa (6391. hodnotenie), avšak akýže prozaický dôvod sa nakoniec vyklul z toho, aby som po ňom predsa len začal hádzať očkom. Bol to fascinujúci soundtrack od dua Daft Punk, o ktorom som sa prvý krát dozvedel v tunajšej diskusii. To bola moja vstupenka na film, avšak ako inteligentne uvažujúci divák som vedel, že zhliadnutie pôvodného filmu by malo byť pre mňa (viac či menej príjemnou) povinnosťou.
Aby si pridlho nechodil okolo horúcej kaše, napíšem to takto: Postoj z mladosti voči tomuto filmu u mňa pretrval do dneška. Čo však musím priznať, vizuálne efekty má film na svoju dobu priam prelomové a kľudne by obstáli aj u súčasného filmu a nemuselo by sa to ani príliš brať ako zámer. Takže k TRÓNovi (alebo TRÓNu?) asi toľko, nebudem a ani sa mi nechce viac sa k nemu vyjadrovať.
Znalosť ,,otcovskej" predlohy sa pre TRON: Legacy vcelku hodí. Síce aj tu išli niektoré veci mimo mňa, no aspoň vďaka akému-takému základu, ktorý som vďaka predchádzajúcemu filmu získal, to bolo znesiteľnejšie. Obsahovo sú si oba filmy značne podobné a čert to zober. Čo však nie, to je famózna vizuálna stránka a predovšetkým celý design digitálneho sveta. Nehorázne som sa pobavil pri scéne z party, kde za mixážnym pultom stoja práve Daft Punk. Inak, ktovie, či sa im podarilo vyviaznuť s neoškrenými helmami, keďže každý, kto to videl vie, čo potom nasledovalo. Ale to by zrejme nemohli zložiť hudbu pre ostatok filmu, nie? :-). Dedičstvo, ktoré tu po sebe Kevin Flynn zanechal je v mojich očiach vydarenejším filmom. Aj keď hudobne a vizuálne dokonalým a dejovo naopak rovnako plytkým ako jeho tata, predsa len o hviezdičku navyše si za svoj nadupaný (síce miestami ochabujúci) drive zaslúži. A zaujalo ma, ako sa z upoteného a na hrách závislého Bridgesa stal po rokoch ťažký intelektuál, holdujúci klasike svetovej literatúry a celkovo estetičnu.
,,...mobily, internetové zoznamky, Wi-fi..." ,,Čo je Wi-fi?" ,,Bezdrôtové pripojenie." ,,Digitálnych zariadení?" ,,Áno." ,,Hmmm... to ma napadlo v ´85."
A opäť sa mi raz Denníček zvrhol na porovnávanie filmového príbuzenstva. Ach jaj, musím sa polepšiť.
Romeo and Juliet & Romeo + Juliet
Možno išlo len o zhodu náhod, no v ten istý deň (streda, 13. 4. 2011) dve TV stanice zaradili do svojho vysielania dve verzie najslávnejšie príbehu lásky - najslávnejšieho diela najslávnejšieho dramatika všetkých čias. Ako je už pre trapácku TV JOJ typické, najpozerateľnejšie veci zaraďuje do svojho programu až v neskorých nočných či skorých ranných hodinách, v tomto prípade 30 minút po polnoci. Druhý program ČT si však poradil o poznanie lepšie a ,,svoj" film ponúkol divákom v primetime o 20:05 večer toho istého dňa. Jednalo sa o príbeh dvoch mladých milencov z Verony Rómea a Júlie, ktorí svojou tragickou láskou k sebe zahoreli len vďaka brku a umu Williama Shakespeara, narodeného v apríli (zrejme jediná spojitosť) 1564 in England...
Verziu Baza Luhrmanna z roku 1996 (TV Joj) som viac než kvôli Shakespearovi pozeral pre doplnenie si znalostí z ,,predtitanicovskej" DiCapriovej filmografie. ,,Novodobá" verzia funguje hlavne ako oboznámenie ,,dnešných mladých" so Shakespearovým nesmrteľným dielom. Úvodné titulky ku každej postave (okrem Rómea a Júlie - tých snáď spozná každý sám) veľmi dobre pomáhajú k rýchlej orientácii každému, kto okrem známeho úslovia ,,Ach, Rómeo, Rómeo, prečo si len Rómeo ...?" nič viac o tomto diele nevie. Pokiaľ ide o samotný film, režisér ho vie veľmi šikovne obohatiť o radu moderných prvkov (vtedy ešte cukríkový, stále vodou premočený Leo v typickom style polovice 90. rokov je nezabudnuteľný), pričom sa nemálo krát zdá, akoby viac než na obsahovú stránku, dbal na precízny a priam podmanivý vizuálny štýl, ktorý si všimli aj americký akademici keď film nominovali na Oscara v kategórii najlepšia výprava.
Z diela Franca Zeffirelliho (ČT 2) je potom vidieť priam zaslepený obdiv a úctu nielen k príbehu slávnych milencov, ale predovšetkým k autorovi. Obaja mladučkí hlavní predstavitelia predvádzajú mimoriadne výkony a Zeffirelli vie scény s nimi pretaviť na skutočné majstrovské okamihy, pôsobivé vo svojej jednoduchej, odzbrojujúcej čistote. Pri slávnej balkónovej scéne všetci nezamilovaní zatúžia po láske. Okrem toho vo verzii talianskeho režiséra z roku 1968 zakotvenej priamo do doby v ktorej Shakespeare hru napísal je jeho jazyk divákovi omnoho bližší než v novom Luhrmannovom pohľade, kde predsa len uprostred strieľania z pištolí, automobilových naháňačiek a hlučnej hudby divokých večierkov pôsobí reč postáv prinajmenšom netypicky.
Nechcel by som tu len jednoducho určiť, ktorá z verzií je lepšia, ako laikovi v oblasti Shakespearovej tvorby mi to ani neprislúcha. Dá sa povedať, že obe sú dielami svojej doby. Zeffirelli, okrem iného, vytlačil so súboja medzi Mercutiom (John McEnery) a Tibaltom (Michael York) snáď všetko, čo to len dalo, Luhrmann zase ,,vymenil" balkón za bazén. Zeffirelliho film je mnohými označovaný za najlepšieho Rómea a Júliu, čo dokladuje celá rada medzinárodných ocenení (2 Oscary, 3 Zlaté glóbusy, BAFTA...) a v zásade sa palec smerom hore zdvihnúť dá, Luhrmann tiež rozhodne nesklamal a nakrútil jednu z najlepších adaptácií klasických diel obalených v hábite súčasného sveta.
Veľké ticho po skončení filmu
Westerny nikdy príliš neboli mojou šálkou kávy, síce proti nim vlastne nič nemám, no na ich sledovanie potrebujem mať zväčša chuť a náladu. A z filmov, ktoré som v poslednej dobe videl, to boli práve oni, čo ma natoľko oslovili, že som o nich ešte aj niekoľko dní potom rozmýšľal. V tichosti, len ja a myšlienky...
Ako prvé to boli dva filmy majúce pritom rovnaký názov - True Grit. Nebyť toho, že Coenovský remake takmer rúbal Oscary, nepustil by som si ani originál. Oba filmy som videl hneď po sebe, čo som doteraz ešte nikdy neurobil a tak som ich mohol hneď za čerstva porovnať. Ťažko povedať, ktorý z nich je lepší. Kým Hathawayov film je skôr rýdzou klasikou žánru, ťažiacej predovšetkým zo skvelého Waynovho výkonu, u Coenovcov sa mi samozrejme okrem Bridgesa (podľa mňa lepší než Colin Firth), páčil trpký záver, ktorý pôvodnému filmu chýbal. ,,Nový" True Grit je celkovo pružnejší ako jeho predchodca, obsahuje síce zopár zbytočností (stretnutie sa so šamanom), no mnohému nadbytočnému sa tiež úspešne vyhol. Aj keď som dal obom snímkam rovnaké ohodnotenie, v budúcnosti to bude zrejme remake, ktorý svojimi hviezdičkami predčí originál.
Posledného menovaného - Veľké ticho, som vzhliadol skôr náhodne. Viac než pre rozšírenie si znalostí zo spaghetti žánru, som sa ho rozhodol sledovať kvôli Klausovi Kinskému, ktorého rozsiahlu hereckú dráhu mám zatiaľ zmapovanú len z minima. Zo začiatku to s filmom vyzeralo len priemerne, pretože dáky zvýšený stupeň originality ostal zrejme zahrabaný pod kopami snemu. Vlastne ma odrádzala aj jeho atmosféra - fúka, mrzne, sneží, chumelí sa a pozriem von oknom a tam krásny slnečný marcový deň, snáď prvý po zime, ktorá mi začínala už liezť na nervy. Istú dobu som mal chuť film vypnúť a dosť možno sa už k nemu vôbec nevrátiť. No urobil som dobre, že som tomuto nutkaniu odolal. V posledných 20 minútach sa všetko zaujímavo vyvŕbi a na záver som pozeral ako obarený. Síce sa mi počas sledovania vynárali rôzne variácie, ako by mohol skončiť, no s tým, čo si na mňa Corbucci prichystal som ani v najmenšom nerátal. Záver je ako sa povie ,,tuzexový", ,,zachránil" zvyšok pred nižším hodnotením a hlavne mne nachystal nezabudnuteľný zážitok. A ak by aj tu začal ktosi uvažovať o remaku (čo by som len privítal), mal by byť zverený do Eastwoodových rúk. Ako som sa síce od užívateľa ,,Karlos80" dozvedel, je problém s autorskými právami, Clint sa úspešne vystrieľal už z horších šlamastík a ako ktosi ďalší v komentári k filmu napísal: ,,nádej zomiera posledná".
Môj večný obdiv
Kráľ stop-motion animácie Ray Harryhausen. ( http://www.youtube.com/watch?v=U9kmjW73-v4 )
