tron

„Vitajte v Írsku.“ Banda otravných, nesympatických, nezaujímavých a neoriginálnych nafetovaných tínedžerov behá po sychravom írskom lese a niekto ich vyvražďuje. Znie to atmosféricky, ale nie je. Dokonca ani pochmúrne hory nemajú v tomto prípade nič do seba, herci zabudnuteľní, scenár pozostávajúci z chaotických snov, predstáv, vízií atď., veď to poznáte. Keď to porovnám s Temnými lesmi, je to jednoznačné sklamanie. Ale nefandite si, sklamanie je to aj v prípade, ak to porovnáme s podobným, nijako výnimočným slasherom Izolácia. Celé je to síce príjemne krátke (hodina 20), ale to (ani trápny „šokujúci koniec“) ma neprinúti dať tejto neoriginálnej nude až 40%.

„Prekážkou ste sama sebe.“ 4 roky po MANŽELSKÝCH ETUDÁCH PO DVADSIATICH ROKOCH a 3 po MARCELE prišla Třeštíková s ďalším komplikovaným dokumentom. KATKA ale má viac spoločné s RENÉM, než s nimi. Třeštíková i tu ponúka hrôzostrašný príbeh. Nie zlý v zmysle „nekvalitný“. Vôbec. Hrozný, príšerný, strašný. Katka, rovnako ako René, je človek, s ktorého rešpektovaním budú mať asi problém i benevolentní diváci, ktorí vedia, že život nie je ľahký a všetci sem-tam niečo pokazíme. René a Katka sú však osoby, ktoré predstavujú pre našu trpezlivosť skúšku. Ak si Katka v detstve preskákala naozaj to, čo je naznačené (psychický a fyzický teror zo strany otca, incest), dá sa pochopiť, že sa z nej stala zdrogovaná troska, ktorá stokrát sľúbi „Prestanem brať“ a ešte v tú noc sa prefetuje do bezvedomia. Keď sa dozvedáme, že je tehotná, zatmie sa nám pred očami. No doprdele. Totálny rozklad osobnosti. Miestami som až neveril vlastným očiam a začínal som si myslieť, že AŽ TAKÉTO HROZNÉ TO PREDSA BYŤ NEMÔŽE, že je to všetko inscenované, ale nebolo. Tento film by som púšťal tým, ktorí nechápu, prečo mám rád horory. Realita je stokrát desivejšia, než horory.

„Mať milenku predsa nie je žiadny dôvod pre to, opustiť ženu a svoje deti.“ Mathieu Almaric (MNÍCHOV, QUANTUM OF SOLACE) je herec, kvôli ktorému bez problémov zostanem hore do polnoci, aby som si nejaký jeho film pozrel v televízii vo „filmovom klube“ v pôvodnom (francúzskom) znení s titulkami a vôbec nebudem rozmýšľať nad tým, že som si daný film mohol zohnať inak (napr. na DVD) a nemusel byť kvôli tomu do noci hore. Almaric je charizmatický človek a SKAFANDER A MOTÝĽ vychádza zo silného skutočného príbehu, keď šéf-editor časopisu Elle, kurevník Jean-Dominique 'Jean-Do' Bauby, po infarkte (v mladom veku) ochrnul a dokázal s okolím komunikovať len okom. V tom mu pomohla znalosť milovaného knižného veľdiela, „Grófa Monte Christo“ (ktorého ŽENSKÚ verziu, prenesenú do súčasnosti, chcel reálne napísať). V Dumasovom geniálnom románe vystupovala rovnako ochrnutá postava starca, ktorý s okolím komunikoval vyčerpávajúcim (ale aspoň nejakým) žmurkaním (jedno žmurknutie „áno“, dve žmurknutia „nie“). Takže ste mu mohli klásť len otázky, na ktoré sa dalo odpovedať áno/nie. Prípadne dokázal skladať vety, ale iba písmenko po písmenku: teda ste mu hovorili pomaly abecedu a ak pri nejakom písmene žmurkol, bolo to TO písmeno, ktoré mal na mysli, zapísali ste si ho, zasa ste začali s abecedou, zasa žmurkol a takto ste pomaly ale isto spolu skladali slová, až sa vám z nich stávali celé vety (takto 'Jean-Do' na lôžku „napísal“ celú knihu, neuveriteľné). SKAFANDER A MOTÝĽ je pôsobivá dráma, ktorá sa neľutuje a to je vždy super.

„Nabudúce už to pôjde ľahšie.“ Toto je jeden z tých hlúpych hororov, kedy by ste na mieste hrdinov urobili asi milión iných vecí a o 15 minút by ste sedeli vo vyhriatej policajnej kancelárii s kávou a manželka vás upokojujúco škrabkala po chrbte. Liv Tyler a Scott Speedman však nie sú vy. Ako pár sú síce vcelku sympaťáci, ale s logickým riešením vzniknutých problémov je to podstatne horšie. Neviete, či zúriť, plakať, smiať sa alebo ísť na hodinu na záchod a vrátiť sa až na záverečné titulky (a ušetriť si tak kopu nervov). Ani nebudem písať všetky tie bludy, ale aspoň jeden príklad: „oni“ majú jednu sekeru a hrdinovia brokovnicu, napriek tomu proti „nim“ nemajú šancu (hádzať to na neskúsenosť je blbosť, aj „oni“ to robili prvý raz, je to jasne povedané). A to vôbec neriešim neetický problém tvorcov, ktorí skopírovali o dosť pôsobivejší (obsahoval tiež nelogické veci, ale atmosféra bola stokrát desivejšia) francúzsko-rumunský polokultový kúsok Ils (a ani to na rovinu nepriznali aspoň v titulkoch). Občas to chytí trocha príjemne nepríjemný drajv (kto to je? Čo chce? Nestojí kúsok odo mňa v tme a nenačahuje sa po mne práve?), ale to je asi tak všetko. 30%

„Keby chcel byť Boh rybou, bol by veľrybou.“ Knihu som nečítal, ale keď som tento film videl ako dieťa, uchvátil ma. Obrovská ľudožravá (teoreticky) biela veľryba, vrážajúca do veľrybárskej lode, čo mohol chlapec chcieť viac? Potom sa môj kontakt s filmom prerušil a tento čas bol vyplnený len príšernou TV mini-sériou s Patrickom Stewartom a rôznymi kópiami (niektorými fakt dobrými – Čeľuste, Kosatka zabijak). Keď som sa ku klasickej snímke Johna Hustona vrátil o 10 rokov, zaskočila ma nuda, aká z nej sálala. Nie je to zlé, Huston bol titan Hollywoodu, scenár písal Ray Bradbury, Gregory Peck sa snaží (ale s tou postavou sa dalo spraviť oveľa viac), cameo Orsona Wellesa ako kňaza no neberte to, mnohé scény nezabudnuteľné (a nemusí sa jednať ani o také „prízemné“ takmer hororové pasáže, ako je brutálne finále - triky sú mimochodom samozrejme dnes už úsmevné a zastarané). Zo snímky dýcha príjemne upokojujúce čaro. Ak uvážime, o akej temnej veci je a aké drsné postavy obsahuje, tak je však romantický háv dosť, hm, zvláštny. A strašne mi vadil hlavný hrdina – mladík Ishmael v podaní Richarda Baseharta je jednak nesympatický a jednak tento „mladík“ (ako ho stále všetci oslovujú a správajú sa podľa toho k nemu) mal v skutočnosti 42 rokov (!), pričom „starý“ kapitán Ahab má, držte sa, 40 rokov (áno, Basehart je od neho starší o dva roky!!). Z hercov ma pozitívne zaujal snáď iba Friedrich von Ledebur ako Queequeg.

„Čo keby som ti kúpil radšej limonádu?“ Čo má séria za problém? Stále niekto uteká temným domom, v lese húka sova, polícia nič nerieši, jedna nezaujímavá postava umiera za druhou a stále do toho behá otravný leprechaun (inak skvele zamaskovaný a oblečený Warwick Davis). Škoda, že sa neobjavoval v oveľa lepších scenároch, tá postava mala na to, stať sa kultovou. Takto ju ale vyznávajú len fanúšikovia odľahčených béčok (čo ja ozaj nie som, česť výnimkám). Lacné (už finančne, ale i scenáristicky), neustále niekto kričí „zabíja tu škriatok!“, na čo sa s ním ostatné postavy hádajú, že škriatkovia predsa neexistujú. Už prvý diel ma nebavil – a to som ho ako malý videl v kine.

„Práve som upratal po tvojej poslednej návšteve.“ – „Ešte si nemusel.“ Po dvadsiatich seagalovkách, z nich väčšina bola robená rovno na video, som stratil záujem robiť si z ďalších srandu. Proste je to zlé, scenár je strašný (asi by bolo jednoduchšie spočítať seagalovky BEZ ruskej mafie, než s ňou), postavy jedno klišé za druhým, žiadny zo zvratov neprekvapí a rozpočet bol zjavne úplne zanedbateľný a smiešny. Seagal starý, škaredý a po hereckej stránke škoda hovoriť (spisovateľ s kriminálnou minulosťou!). Potešila ma solídna akcia (oproti ostatným video-seagalovkám), okorenená drastickými detailmi. To je ale asi tak všetko. Pritom s režisérom Jeffom Kingom rok dozadu Seagal nakrútil v mojich očiach najlepšiu seagalovku za dlhé roky, serial killer Kód smrti.

„Ďakujem vám, detektív Carter.“ – „Stačí James. Alebo žrebec.“ Na jednotke som sa kedysi uchcával v kine a bez milosti som jej flákol 4*. Ale druhý diel ma schladil. A tretí nie je o nič lepší. Vlastne je horší. Už dvojka bola nezáživná, ale v konečnom efekte čo-to zachránila hongkonská atmosféra a výprava. Trojka však zavítala do  "len" Francúzska. A je to nuda. Z akcie sa vytratili posledné stopy pôsobivosti, slovné prestrelky sa premenili na mdlé bľabotanie a Tucker s Chanom (na rozdiel od jednotky) už vôbec nezakrývali to, že si navzájom nesadli a ich reč tela a mimika v spoločných scénach naznačuje, že ich vzťah mal miestami blízko až k nenávisti (čo ostatne bolo verejné tajomstvo). V zvrátenom zmysel slova zaujme (fúzatý!) Roman Polański (!!) s gumovými rukavicami, ktoré strká ani nechcite vedieť kam (!!!).

„Radšej budem mŕtvy vonku, než by som mal zhniť tu.“ V porovnaní s priemernou produkciou, akú bežne vídame v TV alebo kine, je to predsa len určite niekde úplne inde. Myslel som, že takéto filmy sa dnes už nerobia. To by ale nesmel stále žiť fantastický Werner Herzog. Keď som TEMNÝ ÚSVIT videl, spomenul som si na slávne vojnové/zajatecké/džungľové eposy z dávnych dôb, ako boli MOTÝLIK a MOST CEZ RIEKU KWAI. Bohužiaľ, Christian Bale nie je Guinness ani McQueen. Ďalej ma nezaujala dĺžka dvoch hodín, najmä v prvej polovici mi džungľa pripadala štúdiová (a zajatecká časť ma nebavila). Až v druhej polovici som si spomenul na Herzogov pradávny epos AGUIRRE, HNEV BOŽÍ. Ak neviete, čoho všetkého je Herzog schopný, asi vás TEMNÝ ÚSVIT strhne a opakujem, že sa to nepodobá na nič, čo dnes bežne vídame v kinách a vlastne sa dosť čudujem, že mu taký „nepáčivý“ film niekto vôbec schválil. Takže určite palec dole. Osobne ale viem, kto je Herzog a aké filmy vtedy robil. V TEMNOM ÚSVITE mi chýba jeho šialenstvo, teror a strach, ktorý šíril medzi namyslenými hercami a rozmaznaným štábom. Chýba mi to neuchopiteľné bláznovstvo, kedy nakrúcal v smrteľne nebezpečnom Peru a hercom, ktorí chceli uprostred nakrúcania odísť, sa vyhrážal zastrelením (legálne držanou pištoľou, ktorú mal so sebou). TO mi v TEMNOM ÚSVITE chýba. Kedysi by Kinského prinútil hada zjesť naozaj. Teraz Bale žuje gumovú atrapu (ešte tých červov mu verím, že TEORETICKY mohli byť skutoční, ale had nie, kdeže, ani omylom). Ale áno. Stále je to Herzog... Trocha.

„Nikdy som nebol neviniatko.“ Napriek možno až prehnanej audiovizuálnej štylizácii je postava monštruózneho Milana Kňažka natoľko pôsobivá, že som si asi prvý raz v rokoch 2000 – 2011 pomyslel, že je škoda, že tento herec tak málo hrá vo filmoch. Jeho sadistická obeť (?) je príliš fascinujúca na to, aby bol NORMAL zlý film. Bohužiaľ, najslabší je scenár, z ktorého som sa chcel dozvedieť viac o jeho postave. Peter Kurten totiž naozaj žil a naozaj vraždil a vôbec mi nepripadalo trápne ani nechcene smiešne, že Kňažko kopíruje Lectera. Naopak, i kvôli drobnostiam (nezabudnuteľne prednesená a mimoriadne krutá hláška ŠUKAT PRASATA) mi jeho verzia pripadala zaujímavejšia, než celý Lecter v ČERVENOM DRAKOVI od Ratnera (!). Tiež som sa chcel viac dozvedieť o dobe, v ktorej sa dej odohráva, o odvážnom pozadí príbehu (miestami akoby sa v nás tvorcovia pokúšali prebudiť podozrenie, že sa možno jedná o politického obetného baránka). Bohužiaľ, veľa som sa nedozvedel. Našťastie to nebolo príliš dlhé (hodina a pol s titulkami) a vďaka Kňažkovi a retrospektívam pôsobivé. V skutočnosti to však mohol byť šok. Takto je to len solídny triler.