tron

„Varoval som ťa.“ – „Kedy?“ – „Veď som ti povedal ´Všetko zlé je na niečo dobré´.“ – „To nie je varovanie! To je dobré na samolepku od ananásu. Varovanie by bolo: ´Ak nastúpiš do toho lietadla, zomrieš.“ Čudne sa im veru pomiešali žánre, len čo je pravda. Chvíľu sitkom, následne romantika, potom špionáž a nakoniec akčná scéna s býkmi. Videl som filmy, v ktorých to fungovalo podstate lepšie (Mission: Impossible 3, aby sme zostali v Cruiseovej filmografii, okrem býkov teda). Akonáhle do toho raz za čas začne popletený scenárista dávkovať serióznu psychológiu, kedy sa máme vážne zamyslieť nad tým, čo cíti v srdci špión, tak som nechápavo krútil hlavou. Korunu tomu nasadí priemerný scenár á la 80. roky (všetkého schopný ozbrojený zlosyn nedokáže zastreliť hrdinu, ktorý pred ním neozbrojený kľačí na kolenách). Cruise s Diazov sa snaží. Aj mnohí iní (režisér, kameraman, trikári). A celé je to fajn, drahé, exotické, milé a miestami som sa dokonca bavil („požiarnik“). Povedal by som ale, že „dobre bavil“ je na nabúchaný vysokorozpočtový film s dvoma žiarivými hviezdami Hollywoodu málo. Vrcholom je zbytočne dlhá minutáž. Toto fakt asi nie je ani len na 3* a ak áno, tak so zatvorenými oboma očami a nie oškretými ušami, ale rovno utrhnutými.

Nezaujímavý prequel k prvej časti, ktorá ma bavila (80%) a k druhej, ktorá ma bavila menej (60%). Snímke ublížil predovšetkým odchod Kate Beckinsale, naopak potešia solídne masky a drsné akčné scény. Ale ako minule, i teraz sú postavy priemerné a scenár hlúpy a zároveň zbytočne komplikovaný (čo je niekedy to isté). Nebavilo ma to.

„Kura? ZASA to posraté kura? Celé dni nežerieme nič iné, len zasraté kura, všade samé kura, doriti s kurami!“ – „Tak si var sám.“ – „Len som sa pýtal.“ Občas sa taký film zjaví a niekedy je dokonca z Ameriky, zaklope vám na dvere a zrazu s ním jete čokoládové špice a od smiechu sa dusíte pomarančovým džúsom. Toto je prvý film po takmer tridsiatich rokoch, ktorý sa môže sebavedomo postaviť po bok Griswoldovcov. Pritom sú to oba úplne iné (aj žánrové) kategórie. Ale trvám si na tom. Pred koncom, vysilený smiechom i dojatím, som si hovoril, že by som musel byť riadna sviňa, aby som nedal 100%. Ale povedal som si, že aby chalanom zbytočne nenarástol kohútik, dám len 80%. 100% iba pod podmienkou, že sa k hrdinom na konci s potleskom pridá ten drsný rocker v rifľovej bunde. Pridal. Veci sú to detailoch. A aj ja mám najradšej čokoládovú. „Dobre, že si sa rozhodol zasa hovoriť.“

„S deťmi to vážne viete, to sa musí nechať.“ Originál kontroverzného ázijského režiséra Takašiho Miikeho sa mi páčil. Nebol to zázrak, japan shocky sa na seba proste veľmi podobajú, akurát sa prekliata VHS (RINGU) vymení za prekliaty dom (JU-ON), prekliaty internet (KAIRO), prekliatu špirálu (UZUMAKI), prekliate noviny (YOGEN), alebo práve prekliaty mobil v ZMEŠKANOM HOVORE. Americký remake stratil čaro ázijskej predlohy, ale našťastie nemá zlých hercov a ak odrátame záverečné titulky, trvá ledva hodinu a štvrť. Plus sa musí uznať, že aspoň zopár scén je príjemne strašidelných, atmosféra je pôsobivá, bonbóny ešte asi nikdy neboli také bizarné a vyzváňanie mobilu by si bolo kultové, keby šlo o kvalitnejší horor. Len (keďže som videl všetky významné ázijské duchariny posledných rokov a ich americké remaky) som sa nudil absenciou čohokoľvek inovatívneho. Som smutný z toho, že niektorí Američania v hororoch používajú počítačové triky, ktoré sú (aspoň na mňa) anti-strašidlené, viď. úplne zbytočné (a nekvalitné) počítačové triky z iného remake japan shocku, NENÁVISTI z produkcie Sama Raimiho. Masky sú oveľa pôsobivejšie, ako CGI.

„Naši rodičia by na nás boli hrdí, ak by vedeli, že robíme presne to isté, čo oni pred sedemsto rokmi.“ Skvelé nápady, skvelý humor, dialógy (áno, dialógy), dobré postavy (a ako!) a poetické scénky. Pixar vie zručne pracovať s ponaučeniami tak, aby neboli otravne ťažkopádne („Nechcem prežívať, chcem žiť.“). Wall-E je v podstate druhý E.T. – Mimozemšťan, ale komu to vadí? Na prvý raz ma dosť prekvapilo, z akých odlišných polovičiek tento film pozostáva, pretože druhá je úplne iná, než prvá. Ale i to je vlastne plus, pretože to zo snímky robí snímku nepredvídateľnú a teda zábavnú a originálnu, v ktorej sa máte neustále na čo tešiť.

Akčný triler, ktorý nie je príliš akčný, ani trilerový, ale lepší žáner k nemu nesedí. Na celkovej priemernosti má podiel predovšetkým priemerný (z dobrého nápadu vychádzajúci, na celovečernú minutáž ale nepostačujúci) scenár plný logických chýb, kedy skúsení profesionáli, ktorí vo fachu robia roky, stvárajú jednu blbosť za druhou a nemajú základné vedomosti (o bezpečnostnom spodnom východe museli vedieť). Nimród Antal má každopádne solídny talent a ak máte v láske ksichty z vedľajších rolí, určite vás potešia spoločné scény takých magorov, ako sú Skeet Ulrich, Fred Ward, Jean Reno, Matt Dillon a Laurence Fishburne. Produkcia: Sam Raimi.

„Vitajte v Írsku.“ Banda otravných, nesympatických, nezaujímavých a neoriginálnych nafetovaných tínedžerov behá po sychravom írskom lese a niekto ich vyvražďuje. Znie to atmosféricky, ale nie je. Dokonca ani pochmúrne hory nemajú v tomto prípade nič do seba, herci zabudnuteľní, scenár pozostávajúci z chaotických snov, predstáv, vízií atď., veď to poznáte. Keď to porovnám s Temnými lesmi, je to jednoznačné sklamanie. Ale nefandite si, sklamanie je to aj v prípade, ak to porovnáme s podobným, nijako výnimočným slasherom Izolácia. Celé je to síce príjemne krátke (hodina 20), ale to (ani trápny „šokujúci koniec“) ma neprinúti dať tejto neoriginálnej nude až 40%.

„Prekážkou ste sama sebe.“ 4 roky po MANŽELSKÝCH ETUDÁCH PO DVADSIATICH ROKOCH a 3 po MARCELE prišla Třeštíková s ďalším komplikovaným dokumentom. KATKA ale má viac spoločné s RENÉM, než s nimi. Třeštíková i tu ponúka hrôzostrašný príbeh. Nie zlý v zmysle „nekvalitný“. Vôbec. Hrozný, príšerný, strašný. Katka, rovnako ako René, je človek, s ktorého rešpektovaním budú mať asi problém i benevolentní diváci, ktorí vedia, že život nie je ľahký a všetci sem-tam niečo pokazíme. René a Katka sú však osoby, ktoré predstavujú pre našu trpezlivosť skúšku. Ak si Katka v detstve preskákala naozaj to, čo je naznačené (psychický a fyzický teror zo strany otca, incest), dá sa pochopiť, že sa z nej stala zdrogovaná troska, ktorá stokrát sľúbi „Prestanem brať“ a ešte v tú noc sa prefetuje do bezvedomia. Keď sa dozvedáme, že je tehotná, zatmie sa nám pred očami. No doprdele. Totálny rozklad osobnosti. Miestami som až neveril vlastným očiam a začínal som si myslieť, že AŽ TAKÉTO HROZNÉ TO PREDSA BYŤ NEMÔŽE, že je to všetko inscenované, ale nebolo. Tento film by som púšťal tým, ktorí nechápu, prečo mám rád horory. Realita je stokrát desivejšia, než horory.

„Mať milenku predsa nie je žiadny dôvod pre to, opustiť ženu a svoje deti.“ Mathieu Almaric (MNÍCHOV, QUANTUM OF SOLACE) je herec, kvôli ktorému bez problémov zostanem hore do polnoci, aby som si nejaký jeho film pozrel v televízii vo „filmovom klube“ v pôvodnom (francúzskom) znení s titulkami a vôbec nebudem rozmýšľať nad tým, že som si daný film mohol zohnať inak (napr. na DVD) a nemusel byť kvôli tomu do noci hore. Almaric je charizmatický človek a SKAFANDER A MOTÝĽ vychádza zo silného skutočného príbehu, keď šéf-editor časopisu Elle, kurevník Jean-Dominique 'Jean-Do' Bauby, po infarkte (v mladom veku) ochrnul a dokázal s okolím komunikovať len okom. V tom mu pomohla znalosť milovaného knižného veľdiela, „Grófa Monte Christo“ (ktorého ŽENSKÚ verziu, prenesenú do súčasnosti, chcel reálne napísať). V Dumasovom geniálnom románe vystupovala rovnako ochrnutá postava starca, ktorý s okolím komunikoval vyčerpávajúcim (ale aspoň nejakým) žmurkaním (jedno žmurknutie „áno“, dve žmurknutia „nie“). Takže ste mu mohli klásť len otázky, na ktoré sa dalo odpovedať áno/nie. Prípadne dokázal skladať vety, ale iba písmenko po písmenku: teda ste mu hovorili pomaly abecedu a ak pri nejakom písmene žmurkol, bolo to TO písmeno, ktoré mal na mysli, zapísali ste si ho, zasa ste začali s abecedou, zasa žmurkol a takto ste pomaly ale isto spolu skladali slová, až sa vám z nich stávali celé vety (takto 'Jean-Do' na lôžku „napísal“ celú knihu, neuveriteľné). SKAFANDER A MOTÝĽ je pôsobivá dráma, ktorá sa neľutuje a to je vždy super.

„Nabudúce už to pôjde ľahšie.“ Toto je jeden z tých hlúpych hororov, kedy by ste na mieste hrdinov urobili asi milión iných vecí a o 15 minút by ste sedeli vo vyhriatej policajnej kancelárii s kávou a manželka vás upokojujúco škrabkala po chrbte. Liv Tyler a Scott Speedman však nie sú vy. Ako pár sú síce vcelku sympaťáci, ale s logickým riešením vzniknutých problémov je to podstatne horšie. Neviete, či zúriť, plakať, smiať sa alebo ísť na hodinu na záchod a vrátiť sa až na záverečné titulky (a ušetriť si tak kopu nervov). Ani nebudem písať všetky tie bludy, ale aspoň jeden príklad: „oni“ majú jednu sekeru a hrdinovia brokovnicu, napriek tomu proti „nim“ nemajú šancu (hádzať to na neskúsenosť je blbosť, aj „oni“ to robili prvý raz, je to jasne povedané). A to vôbec neriešim neetický problém tvorcov, ktorí skopírovali o dosť pôsobivejší (obsahoval tiež nelogické veci, ale atmosféra bola stokrát desivejšia) francúzsko-rumunský polokultový kúsok Ils (a ani to na rovinu nepriznali aspoň v titulkoch). Občas to chytí trocha príjemne nepríjemný drajv (kto to je? Čo chce? Nestojí kúsok odo mňa v tme a nenačahuje sa po mne práve?), ale to je asi tak všetko. 30%