Anderton

Už som to viackrát napísal, ale musím zopakovať, že Cageov look z 80tych rokov je tak neskutočne divný/roztomilý (a to nielen vlasmi), že tieto filmy majú automaticky u mňa body navyše. Okrem tohto faktu je Moonstruck príjemná romantická komédia, ktorá ťaží zo zobrazenia typickej talianskej nátury v rámci jednej podarenej rodinky. Videli sme to už veľakrát, ale ako romantickú komédiu málokedy.

Duch je jeden z najlepšie fungujúcich romatických filmov. Je to aj komédia, ale tieto dve zložky filmu tu sú ako keby oddelené, takže sa film nedá nazvať romantickou komédiou. Humor nepramení zo špičkovania medzi zaľúbencami, ale iba z vedľajšej postavy. Je to snáď jediný prípad v romantickom žánri, kde môžem toto napísať. No a navyše je to aj svojim spôsobom horor. Tento mix prekvapivo skvele funguje a na konci ste dojatí, spotení hrôzou a zaručene ste sa aj pobavili.

Zo slashových hororov, ktoré nastúpili koncom sedemdesiatych rokov a boli určené pre mládež, sme sa dozvedeli, že umrú tí jedinci, ktorí žijú promiskuitný život. Elm street je jedna z prvých variácií na túto tému. Samozrejme je prvoradé, či je hlavný zabiják patrične démonický, či sú scény dostatočne napínavé a úmrtia dostatočne krvavé. V tomto prípade sú. Nápad je skvelý, pocit, že "nesmiem zaspať" dramaturgicky perfektne funguje. Atmosféra a brutalita filmu je niekde medzi Halloweenom a Hellraiserom. Realita je síce na hovno, ako hovorí Deppova postava, matka je alkoholička, na rodičov a ani na priateľov sa nedá poriadne spoľahnúť, ale sny, tak tie sú ešte horšie.

Keď dorazil T3 do kín, všetci boli príjemne prekvapení. Po čase mám pocit, že všetci moji známi tento film nenávidia. Nechápem, prečo nastala taká zmena. Inak sa totiž T3 natočiť nedal. Vlastne sa jedná o revizionistický film, ktorý chápe, že sa nemôže brať vážne, aby nepôsobil smiešne. To najdôležitejšie, akcia, tu funguje bez chybičky a poteší aj scenár, ktorý končí pomerne prekvapivou pointou. S T3 bol spokojný aj Cameron, takže nejaké ofrflávačky "filmových odborníkov" ma nemôžu rozladiť.

Body heat je neo noir ako vyšitý, lenže dnešnému divákovi môže na základe rôznych neskorších prefabrikátov a lacných erotických filmov z 90tych rokov s podobnou zápletkou pripadať ako gýč. Je to škoda, pretože čím viac máte napozerané z tohto subžánru a zo zlatého veku noir, tým viac dokážete odlíšiť Body heat od plevelu. Samozrejme, že to nie je umenie, ale to snáď nikto nečaká. A mne to pripadá záživnejšie ako precenené, kvázi dusné erotické trilery so Sharon Stone.

Chariots of fire je klasicky strihnutý športový film so všetkými klišé, ktoré k tomu patria a bez ktorých by to jednoducho nebolo ono. Vangelisova nadpozemská hudba znova vyvoláva dojem, že sa pozeráme na niečo monumentálneho a artového a znova tomu tak nie je. Mne to nevadí, športový film predsa musí končiť veľkým závodom a veľkým víťazstvom. Inak by sme boli sklamaní. A navyše sa dozviete niečo o histórii a dobových reáliách olympijských hier.

Apokalypsa je film, ktorý začína megalomanskou vojnovou akciou, pokračuje prechodom cez džungľu, ktorý je prekladaný občasnou akciou a končí neakčným, psychologickým (psychopatickým) emocionálnym finále. Takže je to film naruby. Možno za to môže obrovské množstvo materiálu, ktoré Coppola natočil a neuveriteľná piplačka pri strihaní, každopádne tento fakt považujem skôr za originálny prvok, ako za chybu. Dramaturgicky totiž Apokalypsa funguje skvele. Na Stoneovu Čatu v mojich očiach predsa len tento šialený vojnový trip nemá. VIDENÉ ZNOVA 7/2017: V máloktorom vojnovom filme sa dostávame za hranice morálneho posudzovania udalostí a tu sa tak dostávame spoločne so všetkými postavami. Dôležité ale je, aby sme sa boli schopní po Apokalypse do "normálneho" vnímania sveta vrátiť.

Na Plechovom bubienku je patrné, že sa jedná o románovú adaptáciu. No a adaptácia je to vydarená, aj napriek tomu, že literárny základ nezaprie. Dosť som alergický na vyjadrenia kritikov, že niektoré romány sú nesfilmovateľné. Všetko je sfilmovateľné a všetko sa dá natočiť záživne. Plechový bubienok bol asi ťažký oriešok, ale ako vidno, všetko sa dá. Videl som už dávno, ale vzhľadom na tému a herecké výkony Adorfa a predstaviteľa malého Oskara sa na takýto ťažký film nedá zabudnúť.

Nebeské dni môžu byť pre mnohých Mallickových fanúšikov, ktorí ich ešte nevideli veľkým prekvapením. Predpokladám, že príjemným. Neuchopiteľná mystika a artový feeling jeho neskorších diel je tu vystriedaný klasickým scenárom, kde je jasné, čo sa deje a prečo sa tak deje. Mne to vyhovuje asi viac, ako ten jeho neskorší a dnešný art. Malick tu ale hneď na začiatku kariéry uviedol na scénu svoju obrazotvornosť a lásku k prírodným, takmer až gýčovým obrazom. Prečo majú všetci zaškatulkovaného Gerea ako hereckého pajáca?

Horúčka funguje aj po 35 rokoch. Je to zázrak, ale je to tak. Nebol som pri jej sledovaní ovplyvnený žiadnymi vonkajšími vplyvmi okolia, ktoré by ma tlačilo k tomuto filmu, pretože je fenoménom doby. Nežijem totižto v 70tych rokoch. Takže môžem s kľudným svedomím prehlásiť, že film z tohto hľadiska objektívne funguje. Či je to prázdna komercia, alebo skvelo zahraný odpočinkový muzikál, záleží na vkuse diváka. Ja toto disko obdobie z duše neznášam a napriek tomu som sa bavil. Takže len zopakujem, že film funguje.