Anderton

Úprimne je to za odpad, ale má to pár svetlejších momentov, takže sa k nemu neznížim. Za prvé ma potešili vsuvky z komiksu, kde sme si aspoň mohli prehliadnuť, aký je v porovnaní s ním tento film strašná blbosť. Tým bude aj komiks, ale v inom zmysle. Za druhé je tu fajn tanečné číslo, kde som na chvíľu uveril, že si tvorcovia z toho robia nejakú brutálnu srandu a toto číslo je vlastne mrknutie na diváka, že sú v skutočnosti intelektuáli. Po piatich minútach som vytriezvel. No a za tretie je tu Naomi, ktorá je v každej nasledujúcej paťminútovke viac a viac sexi a kvôli poslednému záberu na ňu sa oplatilo tento film pozerať. Za jej vizuálnu premenu by si maskérka zaslúžila nejakú cenu na sci-fi festivale. No čo už, raz som si povedal, že chcem vidieť všetky filmy, čo kedy Naomi natočila, obnáša to aj takéto zážitky.

Lacombe Lucien má aj napriek absencii vojnových a masových scén celkom solídne tempo, čo pripisujem pravidelnému striedaniu sekvencií typu Lucien u France, Lucien u kolaborantov, streľba u kolaborantov, párty, Lucienova mama u France a tak ďalej. Všetky sú zaujímavé a tým pádom je zaujímavý aj film a má svoj rytmus. Ku koncu už predsa len je jeho dĺžka trochu diskutabilná a takmer idylická záverečná pasáž môže u mnohých vyvolať vzhľadom na slovný dovetok kontroverzné reakcie. Ja som ju prijal ako Malleho zámer zobraziť posledné chvíle kontroverzného šťastia nešťastného chlapca, ktorý sa stal ako ešte tvárne dieťa obeťou mašinérie, ktorá takýmto spôsobom zničila životy miliónov na oboch stranách. Možno mal už v sebe vrodené niečo nehumánne, lenže v merítku vecí, ktoré ho zomleli, je to asi nepodstatné a podobne by dopadli aj ľudia, ktorí žiadneho vtáka nikdy nezabili. Lucien toho vo filme príliš nenarozpráva, stačí nám ale mnohokrát iba jeho výraz a Malleho pevné režisérske vedenie.

Je zvláštne raz za čas naraziť na film so známymi hviezdami, ktorý je tak zvláštny, má tak zvláštnu atmosféru, tak zvláštnu stavbu deja a pôsobí aj napriek krimi žánru a tomu obsadeniu absolútne nekomerčne. V hmle je film určený skôr pre festivaly, ale aj medzi európskym, ázijským a americkým artom musel pôsobiť značne zvláštne. No proste je to zvláštny film a už sa mi to slovo nechce viac používať. Chvíľami sa film začne kolísavým tempom potápať v miestnych bažinách, chvíľami prekvapí zaujímavou scénou, prekvapivým momentom a končí možno trochu konvenčnejšie, ako by divák vzhľadom na atmosféru diela čakal. Tavernier si hrá s Jonesovou hereckou škatulkou drsného a férového policajta (nikoho iného si v tejto úlohe neviem predstaviť) a odviedol spolu s ním výbornú prácu. V tom ostatnom to trochu drhne.

Tak musím priznať, že z prítomnej smotánky mi nebolo ani zďaleka tak zle, ako z buržoáznej spoločnosti, ktorá mala nenápadný pôvab a zo spodiny vo Viridiane. Anjel skazy nie je tak drásavou spoločenskou kritikou. Je to mysteriózna hračka, ktorá vznikla v dobe, keď ešte nebolo treba vysvetľovať divákom logické princípy, na ktorých zápletka stojí. Dnes by bol film pre svoju nedovysvetľenosť faktu, prečo sa deje to, čo sa deje, asi kritikou a divákmi odmietnutý. Tak si naša smotánka vyskúšala, aké to je byť v koži chudobných, odhodila na čas masky a zistila, že všetci ľudia sú rovnakí. Buňuel si znova neodpustil náboženské symboly, ktoré ma v jeho prípade náramne bavia, pripomenul, že rád točí zvieratá v interiéroch a zabodoval záverom, ktorý je rovnako vtipný, ako mrazivý. Predstava toho, čo nasleduje, by možno iného režiséra viedla k natočeniu trojhodinovému filmu, ja si to ale nechcem radšej ani predstaviť.

Prvý kontakt je po vizuálnej stránke presne to isté, čo seriál, takže sa dá povedať, že je určený nie primárne fanúšikom seriálu, ale vlastne iba im. Tým ostatných, ako som napríklad ja, musí pripadať veľmi televízne. Výprava je na 90te roky dosť slabá, ale to je vzhľadom k rozpočtu prirodzené. Svet blízkej budúcnosti po tretej svetovej vojne sa obmedzil iba na jeden les a pár príbytkov, čo ma ako fanúšika sci-fi absolútne neuspokojilo. Interiéry lode sú na tom lepšie, ale viac ako trikový priemer to nie je na žiadnom mostíku. Pritom scenár je lepší, ako v oboch Abramsových reštartoch, kde sa naopak tvorcovia snažili osloviť publikum čo najširšie. Asi by som chcel vidieť radšej jeho moderný remake. Prvý kontakt je seriálovo lacný, príliš vážny, po vizuálnej stránke zostarol a herci podľa mňa pateticky prehrávajú. Ale to všetko je súčasťou hry, ktorú majú (mali) fanúšikovia seriálu radi.

Asi najlepšia komédia Jána Lacka, zrejme preto, že nie je tak ľudová, ako tie najkultovejšie a najznámejšie. Tá kritika ľudského pokrytectva komediálnosť diela niekedy dosť prekrýva, takže ja by som Zlodeja označil skôr za sociálnu satiru. Celé to stojí na Krónerovi, čo chápu aj herci vo vedľajších úlohách, ktorí sú pri ňom tiež dokonalí a ich súhra spoločne s krásnymi zábermi Bratislavy 50tych rokov a celkom vynaliezavej kamery musí osloviť stále nové a nové generácie mladých slovenských divákov. Toto dielo by sme si mali vážiť viac. Keď si dokážu vážiť naši západní susedia úplne všetko, čo v minulosti natočili, my by sme si mali vážiť aspoň to najlepšie, čo tu kedy vzniklo.

Úprimne povedané, existencializmus je asi najúprimnejší filozofický smer 20. storočia. Svojou depresívnosťou. Pokiaľ jeho pravdivým myšlienkam podľahnete, môže Vás to psychicky zničiť. Sú to myšlienky, ktoré Vás napadajú, pokiaľ máte problémy s alkoholom, triezviete z nevydarených vzťahov so ženami a dostávate sa do krízy stredného veku. Vyhnete sa im, pokiaľ máte čo na práci, najlepšie prácu. Preto ma prekvapuje, že nikto z Alainovych blízkych mu túto alternatívu neponúkne a naopak sú ochotní sa stále spolu s ním ponárať do tohoto nekonečného filozofovania. Od istého momentu je jasné, ako film skončí, filmová reč je v tomto prípade nekompromisne jednoznačná. Ronet je obrovský sympaťák a tak sa s ním divák ľahko ztotožní, uverí mu, že nie je preňho ľahké podriadiť sa všade prítomnej, ale akceptovateľnej priemernosti a mňa zaujala najmä sekvencia v drogovom brlohu, kde miestnych samozvaných intelektuálov Alain elegantne zotrel. Zvláštny a osobný film, ktorý nie je pre každého a ku ktorému si treba nájsť cestu. No a tie francúzsky sú tu neuveriteľne šik:).

Je fajn raz za čas naraziť na čistý mainstream, kde hlavné postavy predstavujú zároveň aj cieľové publikum filmu. Najviac si myslím užijú film kľudne inteligentní študenti vysokých škôl tesne po dvadsiatke. Ja už som vekom dávno mimo, napriek tomu som sa do tohoto obdobia veľmi rád nostalgicky, i keď v absolútne nereálnom príbehu, vrátil. Dej sa prekvapivo viac sústredí na súkromný život Bena, ako na jednotlivé "odrbávačky" v kasínach, o to viac je ale cieľovému publiku bližší. Ku koncu to trochu nevie, kam to chce dospieť a ani to scenáristi tak úplne včas nezistili, výsledný veľmi pohodový dojem mi to ale až tak nezkazilo. Sturgess prekvapivo sympatický, Bosworthka až taká extra šupa nie je, Spacey je klasický démonický kapitalista a Fishburneova postava je na konci asi najviac odfláknutá, to posledné gesto so zbraňou je trochu mimo. Keď už sme sa zahrávali tak precízne s fiktívnymi aj reálnymi zmenami úloh, tak prečo nie so všetkými.

Tak za prvé je gay Rock Hudson v ultra červenej košeli a bunde oveľa mužnejší, ako všetci dnešní hetero hipsteri. Ale k veci. Kritika spoločnosti, ktorej predsudky zahŕňajú vekový rozdiel milencov a ich spoločenský status. Maximálny kontrast brutálne gýčových obrázkov v porovnaní s tým, čo sa odohráva v duši Cary. Na druhej strane potom súzvuk obrazu a toho, čo sa vo filme odohráva. Sirk provokuje nie len okolie, ale výberom netradičnej dvojice aj diváka, pre ktorého je predstava obletovaného Hudsona v náručí postaršej a výzorovo priemernej šedej myšky Wyman dosť nepredstaviteľná. Podobný pocit z nich som mal aj v Nádhernej posadnutosti. Láska ako trám, nádherná kamera a pod tým všetkým nalešteným pozlátkom toľko tŕňov, že sa z filmu nemohlo stať nič iné, iba nezabudnuteľná klasika melodramatického žánru a umenia v jednom. Mám pocit, že z podobnej schémy sa tu učili aj dogmatici Trier a Vinterberg, ich ženy a postavy trpia pod nátlakom netolerantného okolia podobne. Pre dnešného diváka, ktorý podobné filmy nepozná, odporúčam ako oslý časový mostík nedocenenú poctu žánru Ďaleko do neba z roku 2002.

Keby som Hadimršku nespoznal, nič tragické by sa nestalo. Je to síce dobrák, ale zároveň vôl na kvadrát, žeby sa aj Homer mohol uňho veľa veciam priučiť. Film mi občas pripomenul Diggers of 1933 a celkovo štýl nablýskaného Hollywoodu, lenže bohužial som nikdy neprišiel Burianovi na chuť a tak jeho komediálne výstupy považujem na rozdiel od úplne všetkých užívateľov za najväčšiu slabinu filmu. Ja som sa pri nich ani raz nezasmial. Potešilo vykreslenie ženských postáv ako silných osobností, ktoré si robia s mužmi čo len chcú, čím snáď ešte len predbiehajú zlatú dobu Hollywoodu. Je otázne, či je značne prekombinovaný scenár na takýto typ komédie vhodný, mne už bolo po čase jedno, ako to celé skončí a záver je asi vhodným vyústením absurdity celého scenára. Samozrejme myslené v dobrom.