Bludička

Po odchode z protialkoholickej liečebne sa Alain stretáva so svojími známymi a spoločne spomínajú na staré dobré časy. Hoci je dávno rozhodnutý, čo urobí so životom, aj tak mu dáva šancu. Film s výstižným názvom konfrontuje snahy zmeniť vlastnú existenciu s reálnym životom a silou v ňom niečo zmeniť a uspieť. (15.01.2012)

Ach jaj. Búrlivá mladosť plná alkoholu, orgií a úletov končiaca v alkoholicko úzkostných stavoch stredného veku. Divoké sny sa minuli, život nenaplňuje hlavného hrdinu po absolvovanom liečení v ústave ničím zaujímavým. Premieľa sa úvahami o zabŕdnutí do želé priemernosti a statickej nehybnosti. Po ukončení pobytu na psychine absolvuje stretávacie defilé s rôznymi typmi kamošov a známych, tvoriace os filmu. Všetky stretnutia ho len utvrdia v názore o márnosti existencie. Nik neposkytuje zmysluplnú alternatívu. Nekonformonsť preňho nepredstavujú alžírski revolucionári, túžiaci záškodníctvom obnoviť ideu Veľkého Francúzska, ópiové dúpä večne sniacich opojene bľabotajúcich básnikov, ani literát nadchýňajúci sa staroegyptskou božskou vznešenosťou ako únikom zo zovretia manželských klieští. "Vyliečený" nepookreje rečami barových parťákov, nepomôže ani zdieľanie depresívneho modusu žitia so stratenou a zničenou galeristkou. Nepomáha vedomie odlúčenej manželky ani radodajnej milenky. Zaujímavé komplexnosťou symptómov pocitov zbytočnosti, kde je pekne ukázané, ako v danom rozpoložení aj vety typu "Miluj život" či "Pozri aký je život jedinečný a ako si vňom jedinečný Ty!" vyvolávajú v hlavnom hrdinovi ešte väčšie návaly úzkosti. Poznámka: Dôvodom na priemerné hodnotenie je napriek výstižnosti, akýsi pocit dekadentnej oslavy takéhoto spôsobu života. Pri osobnostne podobných ľuďoch totiž zisťujem spoločné znaky: existujúce rodinné zázemie (na ktoré sa kašle - dôvod na následnú sebaľútosť a depresie), materiálny dostatok, komfortná liečba v prípade zdravotných ťažkostí, kopec kamošov, kvantitatívne bohatý partnerský život, nesúhlas so životom malomeštiackeho priemeru: pre nich primitívnej spodiny, ktorá ich veľkolepým myšlienkam nestačí(v skutočnosti poväčšine tupým blábolom na úrovni Táni Keleovej-Vasilkovej, len zaštítené prečítaním Lyotarda a Nietzscheho). Takéto typy vyhľadávajú bolestínsky a samoľutovací život, plný "objektívneho" utrpenia. Častý je aj pocit intelektuálnej nadradenosti a mozgového výkonu, na ktoré nik nemá a preto oni musia samotársky trpieť okolitou hlúposťou. Dôsledne sa rýpu vo vlastných duševných strastiach. Často ide o zjemnelých melancholikov, rafinovane ubližujúcich druhému pohlaviu (prevažne ide o mužov ubližujúcich partnerkám svojou neuroticko-depresívnou neznesiteľnosťou ). Radi sa vystatujú znalosťami duše, prípadne iných umení. Zväčša ide len o to, že pravé utrpenie nikdy nepoznali a ťaží ich nepomenovaná vina. Fyzickej práci sa vyhýbajú ani čert krížu. Žiaľ, ku konečnému skoncovaniu s utrpením silu nenájdu - čo si vždy sofistikovane zdôvodnia. Nemôžem si pomôcť, ale pre takéto typy sa mi skôr ako takáto sympatizujúca filmová analýza oveľa viac hodí text pesničky skupiny Dead Kennedys Holiday in Cambodia, ktorý takéto "pohodové typy" ešte vo fáze mladíckych roztopaší posiela na dovolenku do Pol Potovej Kambodže aby si vychutnali v tamojších slumoch život plný zdieľanej lásky. (09.07.2013)

Kdo je ta bludička v českém překladu? Alain sám? Kdo koho svádí na scestí? Tenhle Malle chce jít až na dřeň, je to Antonioni se zbraní na závěr – a to mu trochu škodí. Karty jsou totiž v podstatě rozdány a bylo by překvapivější, kdyby nám král a eso vyšly jiným způsobem. To, co Antonioni trefněji formuluje jako nemoc prostřednosti – s tím, že se vždycky otřepeme a jdeme zbaběle dál, nám Malle servíruje v té příjemnější, definitivní podobě. Mimo tuhle výtku je ve filmu spousta hlubokých pasáží, ba dokonce formulace „té chudoby“, která nás všechny vzdaluje od lákavého světa. Zde dokonce možná víc než v Antonionim probleskávají z interakcí nešťastníka i pocity jeho okolí (ejhle – divadlo světa!), kterému jen svým bolestínstvím a odcizeností komplikuje život – a je to tak. Přesto je Bludička cenná. Je poctivá. Trochu zestárla, použití Satieho Gymnopédies a Gnossiennes je dnes vyloženě klišé, ale je pořád (stejně) působivé. Elegantní kamera, geniální plakát s přeškrtnutím toho nanichodného zoufalce… Líbilo. **** (28.02.2014)

Nikoliv zcela originální námět o těžkém hledání místa v životě poté, co vyléčenému alkoholikovi seberou prostředí, ve kterém mu bylo dobře, byť ho ničilo. Zůstává ve vzduchporázdnu, není kolem nic,čeho by se zachytil. Ani přátelé, ani ženy, chybí motivace k čemukoliv. To všechno je určitě pravda a je to zaručeně těžké. Problém je, když se totéž opakuje přes sto minut stále dokola, bez gradace, bez myšlenky, která by neodezněla v nějaké podobě už v první čtvrthodině, navíc pomalu a rozvláčně. Po půl hodině už se na to nechce koukat, když je navíc jasné, jak to musí skončit. (08.05.2012)

Úprimne povedané, existencializmus je asi najúprimnejší filozofický smer 20. storočia. Svojou depresívnosťou. Pokiaľ jeho pravdivým myšlienkam podľahnete, môže Vás to psychicky zničiť. Sú to myšlienky, ktoré Vás napadajú, pokiaľ máte problémy s alkoholom, triezviete z nevydarených vzťahov so ženami a dostávate sa do krízy stredného veku. Vyhnete sa im, pokiaľ máte čo na práci, najlepšie prácu. Preto ma prekvapuje, že nikto z Alainovych blízkych mu túto alternatívu neponúkne a naopak sú ochotní sa stále spolu s ním ponárať do tohoto nekonečného filozofovania. Od istého momentu je jasné, ako film skončí, filmová reč je v tomto prípade nekompromisne jednoznačná. Ronet je obrovský sympaťák a tak sa s ním divák ľahko ztotožní, uverí mu, že nie je preňho ľahké podriadiť sa všade prítomnej, ale akceptovateľnej priemernosti a mňa zaujala najmä sekvencia v drogovom brlohu, kde miestnych samozvaných intelektuálov Alain elegantne zotrel. Zvláštny a osobný film, ktorý nie je pre každého a ku ktorému si treba nájsť cestu. No a tie francúzsky sú tu neuveriteľne šik:). (09.07.2013)