Anderton

Tak tu to už Lyne trochu prehnal, Neslušný návrh nemá ani zďaleka takú dusnú atmosféru, ako Osudová príťažlivosť, alebo Neverná. Jedná sa v podstate o sladkoboľný gýč, kde sa nám snaží "vyčísliť" hodnotu lásky dvoch ľudí. Tá suma tu je jasne daná, ale ako všetci vieme, skutočná láska je nevýčisliteľná, že....Skôr mi to pripomínalo nejaké áčkovejšie pokračovanie Emanuelle, ako regulérny hollywoodsky film.

Ja si nemôžem pomôcť, ale po vlažných ohlasoch som čakal nejakú klasickú, zabudnuteľnú tuctovku. Naopak Neverná ma chytila od začiatku až do konca a priznávam, že som v priebehu deja niekedy vôbec nevedel, kam bude príbeh smerovať. Na rozdiel trebárs od Fattal atraction. Neverná má dusnú a konzistentnú atmosféru a Gere s Lane tu sú dostatočne vierohodní. Chabrolov originál som videl až neskôr a je to úplne iný film, takže spätne má Neverná u mňa aj za tento fakt body navyše.

Názov tohto psychotrileru môže zaváňať ťažkým erotickým gýčom, ale nenechajte sa odradiť. Príbeh je jednoduchý, ide očakávaným smerom, lenže o to tu presne ide, pretože toto chce divák vidieť. Osudová príťažlivosť je ale predovšetkým o hereckých výkonoch. Bez zaťatej Closeovej a typického muža, rozmýšľajúceho inými časťami ako mozgom, v podaní Douglasa by nebol film vôbec ničím. To vedel aj Adrian Lyne a preto sa na ich postavy tak sústredil. Nespomínam si momentálne na žiadnu inú postavu, z ktorej by išiel taký strach a zaťatosť, ako z Alex Forrestovej.

Už som to viackrát napísal, ale musím zopakovať, že Cageov look z 80tych rokov je tak neskutočne divný/roztomilý (a to nielen vlasmi), že tieto filmy majú automaticky u mňa body navyše. Okrem tohto faktu je Moonstruck príjemná romantická komédia, ktorá ťaží zo zobrazenia typickej talianskej nátury v rámci jednej podarenej rodinky. Videli sme to už veľakrát, ale ako romantickú komédiu málokedy.

Duch je jeden z najlepšie fungujúcich romatických filmov. Je to aj komédia, ale tieto dve zložky filmu tu sú ako keby oddelené, takže sa film nedá nazvať romantickou komédiou. Humor nepramení zo špičkovania medzi zaľúbencami, ale iba z vedľajšej postavy. Je to snáď jediný prípad v romantickom žánri, kde môžem toto napísať. No a navyše je to aj svojim spôsobom horor. Tento mix prekvapivo skvele funguje a na konci ste dojatí, spotení hrôzou a zaručene ste sa aj pobavili.

Zo slashových hororov, ktoré nastúpili koncom sedemdesiatych rokov a boli určené pre mládež, sme sa dozvedeli, že umrú tí jedinci, ktorí žijú promiskuitný život. Elm street je jedna z prvých variácií na túto tému. Samozrejme je prvoradé, či je hlavný zabiják patrične démonický, či sú scény dostatočne napínavé a úmrtia dostatočne krvavé. V tomto prípade sú. Nápad je skvelý, pocit, že "nesmiem zaspať" dramaturgicky perfektne funguje. Atmosféra a brutalita filmu je niekde medzi Halloweenom a Hellraiserom. Realita je síce na hovno, ako hovorí Deppova postava, matka je alkoholička, na rodičov a ani na priateľov sa nedá poriadne spoľahnúť, ale sny, tak tie sú ešte horšie.

Keď dorazil T3 do kín, všetci boli príjemne prekvapení. Po čase mám pocit, že všetci moji známi tento film nenávidia. Nechápem, prečo nastala taká zmena. Inak sa totiž T3 natočiť nedal. Vlastne sa jedná o revizionistický film, ktorý chápe, že sa nemôže brať vážne, aby nepôsobil smiešne. To najdôležitejšie, akcia, tu funguje bez chybičky a poteší aj scenár, ktorý končí pomerne prekvapivou pointou. S T3 bol spokojný aj Cameron, takže nejaké ofrflávačky "filmových odborníkov" ma nemôžu rozladiť.

Body heat je neo noir ako vyšitý, lenže dnešnému divákovi môže na základe rôznych neskorších prefabrikátov a lacných erotických filmov z 90tych rokov s podobnou zápletkou pripadať ako gýč. Je to škoda, pretože čím viac máte napozerané z tohto subžánru a zo zlatého veku noir, tým viac dokážete odlíšiť Body heat od plevelu. Samozrejme, že to nie je umenie, ale to snáď nikto nečaká. A mne to pripadá záživnejšie ako precenené, kvázi dusné erotické trilery so Sharon Stone.

Chariots of fire je klasicky strihnutý športový film so všetkými klišé, ktoré k tomu patria a bez ktorých by to jednoducho nebolo ono. Vangelisova nadpozemská hudba znova vyvoláva dojem, že sa pozeráme na niečo monumentálneho a artového a znova tomu tak nie je. Mne to nevadí, športový film predsa musí končiť veľkým závodom a veľkým víťazstvom. Inak by sme boli sklamaní. A navyše sa dozviete niečo o histórii a dobových reáliách olympijských hier.

Apokalypsa je film, ktorý začína megalomanskou vojnovou akciou, pokračuje prechodom cez džungľu, ktorý je prekladaný občasnou akciou a končí neakčným, psychologickým (psychopatickým) emocionálnym finále. Takže je to film naruby. Možno za to môže obrovské množstvo materiálu, ktoré Coppola natočil a neuveriteľná piplačka pri strihaní, každopádne tento fakt považujem skôr za originálny prvok, ako za chybu. Dramaturgicky totiž Apokalypsa funguje skvele. Na Stoneovu Čatu v mojich očiach predsa len tento šialený vojnový trip nemá. VIDENÉ ZNOVA 7/2017: V máloktorom vojnovom filme sa dostávame za hranice morálneho posudzovania udalostí a tu sa tak dostávame spoločne so všetkými postavami. Dôležité ale je, aby sme sa boli schopní po Apokalypse do "normálneho" vnímania sveta vrátiť.