classic

„Povolanie ochutnávača: Pokrmy pripravené pre feudálneho pána museli byť najprv ochutnané, aby sa zistilo, či nie sú otrávené. Toto ochutnávanie patrilo medzi povinnosti samuraja.” • Áno, vskutku naprosto zaujímavé skonštatovanie danej situácie asi v tom prostom zmysle, že zo samotného zákulisia kuchyne, si zrejme následne nemohol byť nikto stopercentne istý v tom význame, či náhodou jeden, alebo, poprípade, ešte i viacerí z týchto (šéf)kuchárov bez čapice, nemá/nemajú veľmi ťažké srdce na svojho vládcu, t.j. až tak strašne ho nenávidia, že by mu bez akéhokoľvek mihnutia oka dokázali pridať do jedla i smrtonosnú prísadu, aby ho snáď nadobro spasili z tohto zhumpľovaného sveta, a práve vtedy, čiže tesne predtým, ako si bude medziiným sám pochutnávať na teplej váre, prichádzajú na rad i niekoľkí ochutnávači, aby vlastne napokon zistili, ako sa veci majú...? No, a zrovna jedným z nich je i ústredná postava Šinnodžoa Mimuru, ktorého toto「povolanie」, mimochodom, začína i pomerne čoraz viac ubíjať, až dokonca premýšľa práve nad tým, že by s tým na môj veru celkom skončil!? Možno si uvedomuje nielen to, že hazarduje so svojim zdravím, v podstate si neustále koleduje predovšetkým o to, že jedného pekného dňa, ochutná niečo po prvýkrát a naposledy, ale zároveň sa vari najviac obáva aj toho, že by prišiel o svoju mimoriadne atraktívnu manželku Kajo, a to je už dosť čo povedať. • A Jódži Jamada o tom nakrútil pozoruhodný, inštinktívny a hĺbavý počin s dvomi/tromi nadštandardnými, hereckými výkonmi - par excellence, a to konkrétne v priamych podaniach: Takuja Kimuru ako samuraja Šinnodžoa & Rei Danovej ako žienky domácej, Kajo, ktorá, ako teraz pomaličky zisťujem, sa narodila presne v ten rovnaký deň a mesiac, ako aj váš milý recenzent, len samozrejme v inom roku. Bola mi nadmieru sympatickou, a pritom som o tejto skutočnosti vôbec nič nevedel. (Poznámka: a zasa i niekdajší, americký prezident Babrák Ohava, pardon Barack Obama, je taktiež v našom „klube” , no bohužiaľ o ňom toto tvrdenie ani zďaleka neplatí...) • V režisérovom ponímaní sa súčasne jedná i o zakončenie samurajskej trilógie - so začiatkom u Súmraku a s koncom u akurát recenzovanej Lásky a cti, a niekde uprostred sa tiež nachádza i Skrytá čepeľ, na ktorú si medzitým už poriadne brúsim zuby! • Z mojej strany zväčša prevládala, takmer úplne maximálna spokojnosť, ktorej k maximálnemu hodnoteniu až zas tak veľa príliš nechýbalo, pričom ak beriem film ako celok, tak v tomto prípade by sa predsa našlo i zopár chybičiek na kráse, kvôli ktorým nakoniec tak neučiním, i keď ktokoľvek vrúcnejší by kľudne mohol.

V prípade Súmračného Seibeia ide predovšetkým zrovna aj o to, že sa ním ústredný predstaviteľ v podaní tokijského rodáka Hirojukiho Sanadu, nielenže mimoriadne zviditeľnil, ale zároveň snáď obdržal i jednosmernú letenku - smer - Hollywood, ležiaci vo veľkomeste Los Angeles, a patriaci pod slnečný štát Kaliforniu, kde prakticky pôsobí až doteraz, čím sa v podstate zrejme (stále) jedná o najzaujímavejšieho, japonského herca, účinkujúceho v「Mekke filmu」, asi toľkoto zaujímavých informácii hneď na samý úvod... • Samozrejme, že „nikto učený z neba nespadol”, a ani on nebol toho žiadnou väčšou výnimkou, a tak musel na sebe tým pádom i poriadne popracovať, aby mohol napokon zakotviť a udomácniť sa v súčasnosti rýchlokvasiacom, filmovom priemysle, produkujúcom nespočetné množstvo najrôznejších brakov, v ktorých sa bohužiaľ už miestami objavuje i spomínaný herec, ale najskôr sa vráťme najprv na začiatok, keď tomu ešte tak našťastie vôbec nebolo, nakoľko v prvej dekáde 21. storočia, po poľutovaniahodných počinov, nie je chýru, a ani slychu, čo je vskutku veľmi dobre znamenie. • Dalo by sa povedať, že vďaka režisérovi Jódžimu Jamadovi bude už o rovný rok neskôr účinkovať i v Poslednom samurajovi, čím si ešte viac upevnil svoju pozíciu celosvetového, charakterného herca, ktorým sa stal už vo svojom naprosto prelomovom filme, ktorému sa momentálne teraz trochu intenzívnejšie venujem. • V prvom rade som túto snímku vnímal, ako One man show, ktorý ale príliš netlačil na pílu, i keď by vlastne kľudne mohol. Jedná sa o naozaj pomalejšie tempo, a to v priamej kombinácii ohľadom psychologického nastavenia hlavnej postavy, v nadväznosti na historický kontext s potenciálnymi, romantickými prvkami, ktoré sa priveľmi netlačili do popredia, čím by sa zbytočne vytvárala akási melodramatickejšia línia, aj keď podtrhujem, že nebyť obsadenia pôvabnej ženskej postavy Tomoei linumiovej v podaní Rii Mijazawovej, tak pevne verím tomu, že by konečný výsledok neobsahoval až toľko špecifických a k tomu i pozitívnych vlastností, koľko nateraz má. Skrátka, tomuto protagonistovi zväčša zručne sekundovala, a to i napriek tomu, že nemala zatoľko hereckého priestoru, koľkože by si možno jej postava nakoniec zaslúžila, pričom v obsadení figurovalo viacero hercov, ktorí boli na tom takmer podobne. • Jednoznačne ma tiež zaujala i postava akéhosi antagonistu Zenemona Jogoa v podaní Mina Tanaku, s ktorým mimochodom viedol Seibei "Súmračný" Iguči, dlhší a kľúčový dialóg, asi vôbec najzaujímavejšia pasáž, čo sa teda konkrétne týka celej tejto snímky so samotnou pochvalou pre hudbu Isaoa Tomitu. • Nenechajte sa odradiť anglickým prekladom tohto titulu, ako The Twilight Samurai, čo môže evokovať budúcu Twilight ságu, kedy v prvej možnosti sa jedná o celkom pozoruhodné, filmové dielo, zatiaľ čo v druhých eventualitách išlo najmä o to, ako čo najviac nasrať diváka!

Chceš sa stretnúť s duchmi? Chceš vidieť zakázanú miestnosť? Máš po ruke i červenú pásku na zapečatenie dverí? Ak máš teda záujem, tak ráč vstúpiť do tohto prostredia, či sa náhodou nezľakneš...? • Pomóóóc, zavolajte niekto konečne už rýchlo tých dvoch uznávaných, špeciálnych agentov na paranormálne aktivity, čiže Muldera so Scullyovou, pretože zrejme títo mladí ľudia si vôbec nevedia dať s tým(i)to prípadom/prípadmi žiadne rady, nakoľko sa zrovna v tomto dianí najskôr jedná len o akúsi japonskú verziu Poltergeista, keď už teda nič iné... A v podstate je toho ešte oveľa viac, čo už hraničí s temnými silami, s ktorými sa určite neradno zahrávať, pričom práve tieto postavy, napríklad Kawašima, Miči, či tiež i taká Harue a mnohí ďalší nešťastníci,「ich」neustále provokujú, a to dokonca až takým extrémnym spôsobom, ktorý mimochodom uvidia diváci na svojich (väčších) uhlopriečkach... • Ak vás povedzme v predchádzajúcom/nastávajúcom vydaní vydesila na smrť záhadná videokazeta, po ktorej pozretí ste do siedmich kalendárnych dní zomreli v strašných mukách, tak tentoraz bude tomu na príčine samotný, technologický internet, ktorý sa stáva i samotným spúšťačom nasledujúcich, priam strašidelných udalostí, ako vystrihnutých od tých naprosto naj(ne)uveriteľnejších『mysterióznych kreácií』, aké si vari ani sami (ne)dokážete vlastne predstaviť, a k tomu i s post-apokalyptickými prvkami, ďalej, nadmieru hysterickými, hereckými prejavmi, ktoré sa pomaly, ale isto, stávali čoraz neznesiteľnejšími, až som sa normálne nevedel dočkať toho, keď sa mi nakoniec rozplynú rovno pred očami... • Režisér Kurosawa síce disponoval so vskutku poriadne bujnou fantáziou, ktorú ale bohužiaľ nedokázal zúžitkovať podľa najideálnejších predstáv, ktorú by si predsa táto látka jednoznačne zaslúžila, predtým a potom, spracovaná v značne lepších, duchárskych víziách, než je akurát táto horrorová snímka zo začiatku nového Milénia, tak námatkovo začnem s klasickým Strašením, pokračujem s mrazivou Bytosťou, a skončím vari u španielskeho Sirotinca ,atď, ktoré ponúkajú prepracovanejšie zápletky, dynamickejšie réžie, kvalitnejšie herecké výkony, s ktorými recenzovaný snímok nemá absolútne nič spoločného, to musím napokon rovnako skonštatovať! • Čakal som od Kairoa, že ma doslova prinúti sa báť, no opak bol pravdou.

Japonská herečka, Kjóko Koizumiová, je hádam tou najväčšou možnou vábničkou, prečo dať vôbec práve tejto rodinnej dráme, akú, takú šancu, pretože jej vari najživšia postava - Megumi Sasakiová, je zrejme tým najpozitívnejším článkom, inak dosť sentimentálneho počinu pod taktovkou Kijoša Kurosawu, ktorý si zrovna tentoraz, bohužiaľ, poriadne nepostrážil ani「strihovú skladbu」, kvôli čomu v podstate samotný film strácal na atraktivite ako celok... • Tento dojem pravdepodobne pochádza už z toho prostého hľadiska, že sa scenár chcel venovať ("zavďačiť") asi každému jednému členovi rodiny, pričom to ale nečinil svedomito, povedzme len útržkovito, až tým oveľa viacej『tlačil na pílu』, než je prípustné, a to ani nehovoriac o tom, akonáhle vstúpila na scénu postava v podaní Kódžiho Jakušoa, ktorá ako by normálne pochádzala z úplne iného filmu, čím snímka u mňa snáď definitívne stratila možnosť na vyššie (z)hodnotenie, pritom samotný začiatok príbehu je vskutku ešte veľmi sľubným, prezentujúcim zaujímavú konšteláciu ústrednej postavy Ryuheia Sasakiho v podaní Terujukiho Kagawu, ktorý síce nebol na prvý pohľad extra sympatickým, no i napriek tomu sa celé「filmové dianie」začalo priamo od neho odvíjať. Skrátka, čochvíľa tento protagonista prichádza o svoje dobre platené zamestnanie, čím ako sa zvyčajne zvykne hovorievať, „doterajší nadštandardný spôsob života sa začne otriasať v samých základoch”, keďže túto skutočnosť pred rodinou neustále tají, tak sa väčšinou správa presne tak, ako by sa ani nechumelilo. Jednoducho povedané, žene, ani dvom synom o tejto krutej realite necekne ani jedno slovo, tým by jeho osobnosť utrpela veľkú porážku, a preto sa každé ráno vždy vytráca s tým, že chodí stále do práce... • Ďalšou devízou tohto filmu sú ďalšie tajomstvá našich postáv, a do toho sa tiež ešte primiešajú i sociálne pomery Japoncov a politika, čím sa divákovi snáď automaticky predsúvajú zmätočné ukazovatele, a tak sa nedokáže kvalitnejšie sústrediť ani na jeden z nich, i keď podotýkam, že Sasakiovci sú trvalo neoddeliteľnou časťou celej Tokijskej sonáty, no miestami sami pôsobia chaotickejšie, ako by sa mohlo zdať. • Neviem, či by som si ich mohol dovoliť označiť, ako dynsfunkčnú famíliu, alebo nejakým iným smerom rozvrátenú, no svoju recenziu vzápätí podtrhujem aj tým dodatkom, že vzťahy medzi nimi boli zvyčajne naštrbené, keď ani nie medzi matkou a jej synmi, ako najskôr medzi autoritatívnym otcom a následne potom sa to vzťahuje i na jeho synátorov v podobách Kendžiho & Takašiho, ktorí majú so svojim otcom - mimoriadne komplikovanú zviazanosť. • Finále je takou podivuhodnou bodkou za celým predchádzajúcim dianím, za ktorým by som mohol kľudne pridať i sám výkričník?

Čo sa konkrétne teda týka tohto japonského režiséra Kijoša Kurosawu, ktorý i napriek tomu, že nemá vôbec nič spoločného so svojim mimoriadne slávnym menovcom Akirom, s ktorým sa mimochodom stretávam po prvýkrát, a pevne verím, že nie naposledy, tak som zároveň naprosto presvedčený zrovna o tom, že toto pozoruhodné, kinematografické diel(k)o z roku 1997, ma nielen v plnej miere dosť zaujalo a nadchlo, ale súčasne tiež malo k priamej dispozícii i práve toľko rôznych a špecifických vlastností, koľko skrátka ani nebolo zapotreby (v podstate tým mám na mysli predovšetkým to, že autor svoj film obohatil viacerými motívmi a značnými aspektmi) , a to od samotnej, akustickej stránky, vďaka ktorej to naprieč touto snímkou len tak väčšinou poriadne dunelo, skrátka, zvuk bol jednoznačne dominantným článkom tohto 「vedeckého thrilleru」 , čím sa následne konečne dostávam i k tomu, čo môže vari divák napokon od tohto znepokojivého, aj vskutku k tomu i nemenej desivého filmu, vlastne očakávať, t.j. dianie okolo rozporuplného detektíva Keničiho Takabea, ktorý je/nie je na stope snáď ešte rozporuplnejšej postave, než je predsa on sám, samozrejme, že moje tvrdenie je zatiaľ ešte mierne『pritiahnutým za vlasy』 , pretože, nakoľko obidvaja stoja na opačných stranách barikády: zákon & zločin, tak je táto poznámka momentálne absolútne neprípustnou..., rovnako sa opierajúci aj o psychologické a mysteriózne prvky, kedy tým pádom uzrelo svetlo sveta Vyliečenie s naozaj dusnou atmosférou, a to ani nehovoriac o samotnom zakončení tejto snímky, nad ktorou budú visieť samé otázniky, alebo ani nie, keďže sa to dalo očakávať...? • Po scenáristickej stránke to môže pôsobiť trošku mätúco, no zdanie väčšinou iba klame, lebo to do seba všetko náramne kvalitne zapadá, ako povedzme ozubené koliesko do hodín, i keď zase na druhej strane nepopieram ani to, že postupne prebiehajúca línia udalostí, ma čoraz intenzívnejšie prekvapovala, až som (z)ostal z nej totálne zarazeným. • Protagonistu stelesnil 「chameleónsky predstaviteľ」 , Kódži Jakušo, ktorý ma čím ďalej, tým viac prekvapuje, keď sa podľa mňa jedná o špičkového herca s vysokým, tvorivým potenciálom. • Zaujímavo nakrútený film, nad ktorým budem ešte hodnú chvíľu premýšľať.   

„Volám sa Takuro Jamašita. Bývam vo Wakabe, štvrť Tama. Práve som zabil svoju ženu. Touto zbraňou.” • Presne tak, a tak sa tým pádom stáva z tohto ústredného protagonistu akýsi koroshiya, ale rozhodne nie taký extrémny, ako povedzme zrovna ten predchádzajúci (nasledujúci) šialenec Koroshiya 1, tak to je už teda markantný rozdiel medzi týmito dvomi postavami, i keď v podstate každý jeden z nich mal krv na rukách, pričom ten druhý v poradí, by sa v nej mohol doslova i poriadne (vy)kúpať, ako napríklad aj taká uhorská grófka, Alžbeta Bátoriová, samozrejme, že o trochu v menšom porovnaní, než táto legendárna vrahyňa č. 1 • Mimoriadne sofistikovaný japonský režisér, Šóhei Imamura, na samý úvod najprv ponúkol samotné vyhrotenie tejto zložitej situácie, ktorá vyvrcholila chladnokrvnou vraždou, aby mi následne vlastne ani priamo nesprostredkoval samotný pobyt za mrežami našej hlavnej postavy, ale predovšetkým sa zameral na to, ako bude potom fungovať na「čerstvom vzduchu」, akonáhle opustí priestory tohto nápravnovýchovného ústavu, keď príde do nového prostredia, do čoho snáď automaticky prichádzajú i nové, vedľajšie postavy, pritom jedna z nich by mohla mať rovnako dôležitú úlohu, ako aj hlavná postava v podaní Kódži Jakušoa, ktorý podľa mňa predviedol naprosto fascinujúci, herecký prejav, skrátka - celé herecké obsadenie bolo na ňom obzvlášť závislé, jednoducho povedané, že ťažili z jeho temnej minulosti (rozumej, čo sa týka celkového stvárnenia postáv hereckým obsadením). • Intenzívne som premýšľal nad tým, že predsa tejto pôsobivej snímke, napokon udelím maximálne hodnotenie, ale keďže sa v 2/2 diania, línia udalostí, vskutku, zvrtla takým, nie úplne najšťastnejším smerom, čiže daná zápletka sa ďalej postupne rozrástla i o ďalšie podzápletky, tak tým u mňa počin strácal nielen na zrozumiteľnosti, ale zároveň i na atraktivite, ako celku, pretože ak by sa bol režisér a scenárista v jednej osobe, dajme tomu zapodieval iba týmito vlastnosťami, charakteristickými do prvej polovice, t. j. vývoj postavy Takuroa Jamašitu, a jeho potenciálny boj s vnútornými démonmi, poprípade mi vôbec nevadil ani príchod kľúčovej postavy Keiko Hattoriovej v podaní Misy Šimizuovej, no ona mala tiež rovnak pozoruhodnú minulosť, čo mi prezentovali kratšie, ale o to vari výstižnejšie 『záblesky flashbackov』, čo mimochodom pocitovo vnímam, ako určitý, rušivý element, kvôli ktorému som sa nemohol lepšie ponoriť do pocitov hlavného (ne)hrdinu. • Napriek niekoľkým málom výhradám, som s týmto dramatickým Úhorom, nadmieru spokojným, ktorý jednoznačne má vysokú, výpovednú hodnotu!

Odporný, nevkusný, hnusný, brakový, nekultúrny, ďalej k tomu i sadomasochistický & sadistický, samoúčelný, abnormálny, zvrátený, skazený, skrátka:「maximálny filmový humus」, aký som si ani sám nedokázal vlastne predstaviť, že raz budem toho i priamou súčasťou, ako ženské postavy dostávali brutálne nádielky boxačiek či kopačiek, a to mimochodom rovno do hlavy, z čoho nielenže nemajú žiadnu radosť ani zapálené feministky, ale ani úplne normálny divák, ktorý sa neustále zamýšľal zrovna nad tým, či náhodou ten pomätený režisér nebol počas nakrúcania pod vplyvom omamných, psychotropných látok, lebo počin ako celok, obsahoval toľko mimoriadne extrémnych, znepokojivých pasáží, až nad tým normálne ostával rozum stáť, čo všetko dokázal jeden (ne)zodpovedný človek za kamerou do jedného filmu priamo naservírovať, a to ešte ani nehovoriac o tom, keď vstúpia na scénu naši ústrední (anti)hrdinovia Iči s Kakiharom, tak práve vtedy môžeme snáď nielen od nich čakať absolútne čokoľvek, vrátane naprosto nepredstaviteľných sekvencií, za asistencií ďalších, nepredvídateľných antagonistov, pretože v tomto kontroverznom dianí, v podstate ani nikto zvlášť nebol pri zmysloch, všetci boli očividne len na práškoch. • Žáner: komédia? Vskutku, naozaj neviem, čo tu bolo smiešne? Minimálne, čo sa teda týka režiséra, tak jeho by som okamžite poslal na dôkladné vyšetrenie, či to má v hlave v poriadku? • Tento, ak to mám vôbec nazvať, "film" , sa vari odteraz dostáva na moju『Čiernu listinu』 , a to konkrétne na dobu neurčitú!

Tak predsa sa mi podarilo bez výraznejšej ujmy na zdraví, absolvovať Kitanovu, naprosto frenetickú trilógiu Pobúrenie, aj s jej úplne záverečnou kapitolou, ktorá bola zo všetkých troch dielov, vari tou najslabšou, či povedzme zároveň i tou najrozpačitejšou, akú si vôbec dokážem predstaviť, skrátka, nevedel som sa dočkať toho, keď nastane definitívny koniec okolo protagonistu Otomoa v podaní Takešiho Kitana, z ktorého sa mimochodom, začala postupne vytvárať akási prehnaná 「karikatúra」, čo by som mohol rovnako prehlásiť aj o ďalších podivuhodných postavách, účinkujúcich v tejto mimoriadne『intrigovej ságe』, a so samými yakuzákmi na jej čele, pričom po dôkladnom uvážení, musím celkovo túto zložku podtrhnúť zrovna v tom zmysle, že by som sa jednoznačne bez nej celkovo『zaobišiel』, teda konkrétne v ponímaní ako celku, keďže na jednotlivých častiach som si začínal predovšetkým všímať ich klesajúcu tendenciu, čo napokon vyvrcholilo týmto scenáristickým (dejovým) gulášom, ktorý ma sprevádzal počas neuveriteľných 104 minút...!

V sequeloch sa zvyčajne zakaždým iba neustále preháňa (pravdaže až na zopár ojedinelých prípadov), pričom musím následne podotknúť, že ani prostredný diel → trilógie Pobúrenie s približným prekladom titulu, ako Pobúrenie nadovšetko, tentoraz, bohužiaľ, nie je toho vôbec žiadnou väčšou výnimkou, čo 「natešeného diváka」 z úvodného dielu, bohvieako extra nepoteší... • No, musím rovnako tiež skonštatovať, že sa už v jednotke dosť preháňalo, čo sa teda konkrétne týkalo toho, ako vlastne väčšinou pracuje tento originálny ("klišovitý") scenár s jednotlivými charaktermi yakuzského, vrátane i toho opačného prostredia, a to mimochodom od samotného autora Takešiho "Beata" Kitana, ktorý zároveň stelesnil aj jednu z ústredných postáv. • Predsa by som mal byť trochu viacej zrozumiteľnejším, a tak načrtnem, čo mám tým vlastne teraz konkrétneho na mysli. Podľa mňa týmto počinom, teda zatiaľ v dvoch príkladoch, nadmieru škodila nielen prílišná prekombinovanosť diania, naplnená mnohými spletitými intrigami, snáď ešte oveľa robustnejších rozmerov, ako v mimoriadne prehnitej, skorumpovanej, 『slovenskej politike』 , čo mi vskutku začína čoraz intenzívnejšie prekážať, súčasne kvôli čomu napokon nepôjdem ani do priaznivejšieho, konečného (o)hodnotenia recenzovanej snímky, aj keď som dokonca chvíľu premýšľal práve nad tým, že Kitanovi udelím štvorhviezdičkovú, výslednú známku na druhom stupni vysvedčenia (v škole by to predstavovala pekná dvojka, aby sme sa tým pádom rozumeli), nakoľko ma ďalší zo zvratov, zrovna ten úplne záverečný, značne potešil, keďže som mal tohto 「slizkého hajzlíka」, doposiaľ už naozaj plné zuby, no na základe predchádzajúceho vývoja udalostí, mi to moje svedomie, akosi vôbec nedovoľuje. • Ďalej by som nadviazal na vysoký výskyt postáv, z ktorých sa celkovo zorientovať, nie je vždy celkom jednoduchou vecou, čo zase na druhej strane aspoň častejšie kompenzovali naprosto dynamicky nakrútené a zostrihané pasáže s thrillerovou doménou, čo je v spoločnom zovretí, tak trošku 「rušivým elementom」 , ktorý sa mal trebárs radšej pretaviť do akýchsi, povedzme, seriálových sérií, čo by zrejme nakoniec dávalo trošku väčší význam, však? Veď, posúďte sami. • Čochvíľa sa vari blíži i to『záverečné zúčtovanie』, a pritom na konci dvojky, sa zaujímavým spôsobom vykryštalizovala istá situácia, ktorá sa dala možno dopredu očakávať, ale ako som už predtým niekde spomínal, v jeho prípade sa vždy stane to, čo proste človek/divák najmenej očakáva, a tak podobný prístup bude iste prebiehať i v poslednom dieli, kde sa to, pevne verím, medzi sebou vhodne vyváži, t.j. línia udalostí a (ne)vzťahov.

Takeši Kitano ma svojim absolútne nekompromisným, úvodným dielom, trilógie Pobúrenie, nielenže mimoriadne pobúril, ale zároveň snáď i naprosto priklincoval do sedačky, až som tomu miestami normálne ani nechápal, akú vlastne explicitnú nádielku brutálnych sekvencií, mi znovu dokázal naservírovať, ale tentoraz so sakramentsky rozdielnou gradáciou celkového diania, čo by som napokon skonštatoval zrovna asi v tom zmysle, že sú to predsa všetko predchádzajúce skúsenosti, práve z tohto nemilosrdného,「yakuzského prostredia」, pričom som si rovnako tiež myslel, že na túto jeho obľúbenú tému, sa už medzitým začala prejavovať akási『únava materiálu』, nakoľko som bol viac-menej presvedčený o tom, že sa proste donekonečna nedá (v)kráčať do tej istej yakuzskej rieky s mnohými potokmi krvi, pretože by sa to najskôr mohlo javiť presne tak, ako už totálne vyžmýkaná látka, no nie tomu vôbec tak, minimálne teda v prvej časti, keď ma tento tvorca opätovne presvedčil, že ešte ani zďaleka nepatrí do starého železa, pritom tieto nepredvídateľné postavy mali zväčša nervy zo železa, ak to mám však správne definovať, čo sa konkrétne týkalo scenáristického obsahu. • V podstate sa to opäť zameriavalo predovšetkým na「japonskú mafiu」, čiže na jednotlivé klany, buď čisto súperiace medzi sebou, alebo dokonca ešte jestvuje i potenciálna možnosť, že taktiež medzi sebou bojujú aj spojenecké klany o výhodnejšie teritórium, čím sa vari konečne dostávam i k jednému z dôležitých protagonistov - Otomaovi, a to vo vskutku lahôdkovom podaní Katešiho "Beata" Kitana, ktorý ma svojou nápaditou réžiou a odvážnym, hereckým výkonom, síce nadmieru potešil, no nekládol si servítku pred ústa, čiže ma svojim autentickým prístupom obzvlášť šokoval, až som z toho mierne vykoľajený, t.j. opakovanie v podobe ďalšieho repete, by ma zrejme primälo k menšiemu rozladeniu psychiky, čiže nechcem riskovať poškodenie nervovej sústavy. • K tomuto drsnému thrilleru by ste sa mali dostať až vtedy, akonáhle absolvujete režisérovu tvorbu pred touto premiérou, keď následne pochopíte, čo má tým totižto básnik na mysli...?