Radko

Muzikanti z kapiel Collegium Musicum, Prúdy, Locomotive GT, Blue Effect a SBB dali dokopy superskupinu, ktorá pod taktovkou starých dedkov (Marián Hladík, Radim Varga, Józef Hammel a Pavol Skrzek :)) odohrala v pod strechou krásnej synagógy v Liptovskom Mikuláši famózny koncert.

Určite je čo hodnotiť. Okrem hudby aj režijné poňatie a zostrih. Okrem zachytenia muzikantov a obecenstva tu je i grča pohľadov na slnkom zaliate zrúcaniny hradu Devín, okolie sútoku riek Moravy a Dunaja, strmé stráne Devínskeho Hradného vrchu (zdokumentovaných 10 jaskýň) či na gýčovito krásne snový západ Slnka. Krajinár zaplesá. Oblasť hradu Devín je totiž jedným z najmalebnejších miest Bratislavy. Vyžaruje množstvo pozitívnej energie. Koncertná skladba bola pripravená fajn, samí kvalitní interpreti. Marián Varga s dlhánskymi prstami prepletal variácie hry na klávesy, divoká bola aj energia Pražského výběru II a bodka v podobe sofistikovane znejúcich tónov Iana Andersona s orchestrom príjemne prekvapila. Spomienkové politické prejavy a Havlove televideo mostové pozdravenie boli nezáživné, zrejme ale šlo o nevyhnutné súčasti koncertu. Povinné rituálne jazdy sa v kontexte spústy dobrej hudby dali ako-tak pretrpieť, no aj tak za ne odoberám hviezdičku. Druhú za vystúpenie Marty Kubišovej - zjavne nemala svoj deň. Ku komentáru curunira: S kamoškami sme tiež smerovali na koncert. Po zistení, že cena pocty slobode bola organizátormi slobodne stanovená na sedem eúr, nasledovala otočka pri bráne. Z potuliek Devínom som si pamätal staré schody k hradu zo strany Dunaja. Tak sme sa vydali najprv po streche ozdevastovanej opustenej reštaurácie a následne strmým svahom nahor až k hradnému múru. Bez toho aby ho bolo nutné preliezať bolo pódium ako na dlani. časť koncertu sme si tak výborne užili. Ako som pozeral na zábery stoviek znudených divákov bez vôle k tancu prípadne vlneniu sa, vôbec neľutujem, že sme boli mimo kotla. Dvaja bezdomovci, ktorí sa k nám zvonka pridali tvorili príjemný protipól davu slobody chtivých platiacich divákov. Dokonca ponúkli cigaretou, čiže akýsi bezdomovecký zvyk naopak - zvyčajne bezďáci cigu pýtajú.

S odstupom trinástich rokov komentujú prevzatie moci v roku 1989 jeho hlavní aktéri. Spomienky a hodnotenia vtedajších udalostí hovoriacimi hlavami sú uvedené stručným sprievodným hlasom a spústou archívnych záberov. Pekné bolo otvorené priznanie pána Pitharta, že udalosti koncom roku 1989 neboli žiadnou revolúciou, ale prostým odovzdaním a prebratím moci. V podstate tak potvrdil, že tu došlo k mocenskému prevratu a nie k revolúcii, ako to bolo a je falošne všade nazývané. To po prvé. Po druhé bolo z úst všetkých hovoriacich (Pithart, Havel, Budaj, Kňažko, Kusý) cítiť až panický strach z toho aby nedošlo ani len k náznaku nadviazania na reformovanie socializmu z roku 1968. Poznámka 1: Niet divu. Charta 77 bola totiž mocenskou elitnou skupinou, systematicky a účelovo založenou na výchovu a prípravu politikov a následné prevzatie moci. Nezaujímala ju ani tak masová popularita ako príprava novodobých elít. No myslím, že ani podporovatelia Charty 77 si nepredstavovali po uchopení oprát tak bezproblémovú právnu kontinuitu s boľševickým režimom a chýbajúce postihnutie dovtedajších mocensko-represívnych elít (respektíve len verbálne a v ojedinelých prípadoch trestné, no zásadne vedúce do stratena). Podstatné bolo otvorenie česko-slovenského trhu euroamerickým tovarovým prebytkom a finačným dohodám, zaväzujúcich Č-SSR k množstvu opatrení, ktoré spôsobia totálnu peňažnú aj tovarovú závislosť postkomunistického štátu od bánk a tovarov Západu. A možnosť v novej mocenskej schéme otvorene pôsobiť (podnikať) dovtedajším mocenským štruktúram (ŠtB, politické špičky, preverené kádre, študenti z moskovských prípravok KGB atď.). Poznámka 2 V prípade závislosti od Západu mám na mysli napr. nanútenú dohodu o ochrane amerických investícií, potupné vazalské dohody o úveroch poskytnutých MMF a SB, všetky obsahujúce množstvo nacisticky striktných podmienok s tým spojených. Američania napr. v prípade dohody o ochrane investícií (ktorej sa všetky staré krajiny Európskej únie úspešne dodnes ubránili) mali striktné ultimátum, že pokiaľ sa táto dohoda zo strany nových demokratických štátov nepodpíše, môžu postkomunistické krajiny na akékoľvek investície zabudnúť. Preto sa tak všetci "revolucionári" s hrôzou v očiach obávali, aby sa v decembri 1989 nestal Alexander Dubček prezidentom, ktorý by mohol naznačiť smerovanie iným smerom (k socializmu), preto boli uzavreté dohody Václava Havla a Mariána Čalfu zaručujúce jednak jednomyseľné zvolenie Havla za prezidenta parlamentom plným boľševických figúrok a na druhej strane nepostihnutie dovtedajších vládnucich a ich riťolezov, ponechanie im všetkých dovtedajších výhod (eštebáci a vysokopostavení komunistickí politici mali nesmiernu výhodu oproti všetkým ostatným a to informačnú - prehľad o fungovaní ekonomiky + spústa informácií z archívov Štátnej bezpečnosti o ľuďoch zo všetkých strán politického, podnikateľského aj náboženského spektra, ktoré im zaručili bezproblémové podnikanie a prevzatie pomerne významných majetkových a následne aj investičných podielov vtedajšieho Česko-Slovenska).

diamant o priemernosti. skúma priemernosť nezvyčajnými uhlami pohľadu. predmetom skúmania je priemerné dánske mesto. jeho obyvatelia, zvyky, výstrednosti. všetko v pásme priemeru. najviac ma zaujala skutočnosť, že múzeá dnes zbierajú exponáty priemernosti, ani nie tak doklady o výnimočnosti (ako tomu bolo donedávna), aby uchovali pre budúce generácie typizovaný život dnešných generácií. militaristické spolky sa cítia byť ohrozené teroristickými útokmi "dobre vyzerajúcich a príjemne sa správajúcich nepriateľov" čo je vlastne tiež typické a priemerné pred dnešok: permanentný pocit strachu a iracionálneho ohrozenia. trvá to už niekoľko desaťročí, vždy sa je čoho báť. no dnes je to štandard. priemer. ďalej je to tiež typické: poisťovák vyzýva k poisteniu ako k najužitočnejšie vyhodeným prachom, mladá pubertiačka ospevuje výhody mobilu, ktorý dokáže naozaj všetko a so stiahnutými aplikáciami totál všetko a tak ďalej a tak podobne. štruktúra dokumentu premyslená, nonkonformná v trinástich striedajúcich sa prostrediach, typizovane zaradených do medzinárodnej klasifikácie múzejných diel. teda spôsob novátorský a odvážny najmä formou - presne ako sa to dnes nosí. nájdite vhodný koncept, originál formu a máte vyhraté. obsah sa už nejako naskytne. snaží hodiť udičku s červíkom v podobe pár slov, maximálne pol strany. nuž a aby som nezapadol do konceptu a neudelil priemerné hodnotenie, dávam tentokrát hviezdy štyri.

Štvrťhodinový krátky film premyslene a s minimom titulkov servíruje príbeh oklamanej snúbenice, ktorej nastávajúci nedokáže zabudnúť na starú lásku. Muži sú často takí: do ich srdca sa pomestí mnoho žien. Milujú tú aj tú aj tú. Nešťastné sú všetky, no len jedna je vyvolená. Konečnému súboju predchádza dramatický konflikt. Dôjde v ňom na pästný súboj i streľbu pištoľou. Odstrčená musí vypratať víťazné pole milencov a nájsť zaujatie v niečom inom, napríklad v starostlivo vykonávanej práci. Griffithova krátka dráma opäť ukázala, ako s prehľadom dokázal vytvoriť presvedčivý film so zápletkou, na ktorej odvtedy stavalo množstvo hodinových, dvojhodinových filmov - no častokrát ukázali len to isté, ba niekedy aj menej. Jediné čo sa zmenilo, bolo okrem neúnosného časového predĺženia filmu (uspať diváka ópiovú uspávajúcu tinktúru krátkeho príbehu v dlhej stopáži), neúnosného rečnenia a naťahovaných dialógov (umlátenie diváka množstvom zbytočných slov a jalových fráz) aj samotné filmové remeslo. To prenieslo dôraz od dôsledne vybudovaných scén na inscenačné riešenia, v ktorých popredí stál rozhovor, či monológy postáv. Najvydarenejšie filmy nemej éry naproti tomu ukazujú, že sú stále platné a častokrát mnokrát lepšie než neskoršie nepodarené a umelo natiahnuté kópie, či epigónske zlátaniny.

Výstižná skratka ukazuje, že riadiaci pracovníci často nemajú veľké poňatie o náplni práce ich podriadených. Často namietajú, že riadia a manažujú. Neostáva tak čas na detaily. A tak nastane aj vo filme rozpačité mlčanie ako odpoveď na pomerne jednoduchú otázku o meste, položenú dvom riaditeľom sekcií mesta Kodaň. Ticho, zakončené prázdnou frázou.

O čo vlastne ide? Mať sa fajn. Robiť nejakú prácu, aby boli peniaze na život a zábavu. A po práci sa zabaviť. Prečítať si dobrú knižku. Zatancovať si, vypočuť nejakú hudbu, pozrieť skvelý film. Ísť na výstavu, športové podujatie, do prírody. Mať nejaké koníčky. Jasné. Aj tento film by mal zabaviť. Možno aj poučiť. A Loachov film o klube/ tančiarni, vzniknutom v 20. rokoch 20. storočia kdesi v írskych slatinách - na vidieku ukazuje presne to, prečo sociálno-kultúrne centrá, prostredníctvom ktorých si mohli ľudia realizovať veľkú časť svojich kultúrno zábavných voľnočasových aktivít, teda prečo tieto centrá (kluby) boli a dodnes sú tŕňom v oku mocným majiteľom ideových právd. Či na Západe alebo na Východe. Všetko jedno. Problém spočíva v tom, že ak si voľný čas chcete robiť po svojom, a nedaj Bože aj pre iných a to spôsobom nezávislým od dohliadajúcich autorít štátu, cirkvi, zvolených zástupcov - predstavujúcich moc, máte zarobené na problém. Obrovský. Navyše, ak to chcete robiť pre obyvateľov miestnych komunít (obce, mesta) spôsobom pripomínajúcim viac než čokoľvek iné prostú pomoc kamošom z jednej dediny alebo mesta, tak to môžete rovno zabaliť. Z dvoch dôvodov: politické, podnikateľské a cirkevné autority nepripustia aby nejaká tretia neautorita, vzniknutá samostatnou iniciatívou zdola, nezávisle na nich formovala vedomie a mysle ľudí spôsobom, ktorý je neautoritatívny, nehrabivý. V týchto prípadoch nejde ani tak o biznis ako o presvedčenie urobiť niečo pre tých, čo sa nehrabú za ambicóznym zárobkom kamsi do paže (jeden z mladých miestnych dedinčanom vo filme vraví: "Ale my nechceme odtiaľto odísť. My tu budeme žiť."). Jednoducho: vystavať klub, poskytujúci pre mladých aj starých miesto, kde sa môžu cítiť bezpečne a kde bez extra nárokov na ich peňaženku môžu realizovať to, čo ich baví, kde môžu chodiť na koncerty, divadlá a tancovačky, kde môžu chodiť bez toho, aby ťahali od rodičov veľké sumy. Takéto miesta vznikajú, no vždy len dočasne. Pretože spojená koalícia neprajníkov a mocipánov zapracuje. Vyšlú úderky polície, kukláčov, hygienikov, daniarov, sociálnych pracovníkov aby nezávislé sociálno-kultúrne centrá zrušili. A to je druhý dôvod - praktické kroky podmienené prvým dôvodom - ideologickým neprajníctvom. Aby organizácia času mládeže a výchova síce bol zachovaná, ale len a len v ich réžii. V réžii panujúcej moci. Napriek výhradám, ktoré mám k filmu (niektoré nadbytočné scény) dávam maximálne hodnotenie, pretože tejto téme sa spôsobom, ktorý ukazuje históriu a pritom je navýsosť súčasný, nevenoval v komerčnej kinematografii takto komplexne a presne zatiaľ nik. Poznámka: Aby som nekecal, tu dávam čiastočný zoznam klubov, ktoré na západnom Slovensku existovali v rokoch 1990 až 2014 a mali v niečom podobné ambície: klub Kominárska (Bratislava - zrušený), klub Propeler (Bratislava - zbúraný kvôli nespokojnosti herca Ľuba Romana, ktorému vadil hluk a skladba hostí rušiacich jeho dve reštaurácie v blízkosti), U -klub (Bratislava - po okresaní priestorov - časť prebrala počítačová herňa a strelnica, zmena názvu aj dramaturgie: dnes z 95% len elektronická hudba), divadlo Stoka (zbúrané pre projekt nákupného centra Eurovea + dlhodobé útoky mesta, polície, skinheadov), Intergalaktická Obluda (predaná kvôli územnému plánu, ktorý cez podnik navrhol rozšírenie cesty - dnes je v budove bývalého klubu Pneuservis), Hrana (klub v prírode v amfiteátri na myjavských kopaniciach - sústredené a neustále výjazdy policajných áut takmer pri každej akcii - po predaji si urobili z klubu krčmu myjavské športovkyne - tuším hádzanárky, či volejbalistky - polícia šibnutím čarovného prútika stratila o kontroly záujem), klub Los Veganos (neskôr Milénium) na Starej Turej - kukláči, policajti a hygienici sa tu striedali ako na bežiacom páse - pričom v klube samotnom sa tvrdý alkohol nepredával, len pivo - aj to vadilo (dnes je tu štandardná krčma s pár akciami, prípadne koncertami do roka). Samozrejme sú aj dnes miesta, ktoré Jimmyho klub z filmu pripomínajú, ale či už po stránke dramaturgickej (výlučná orientácia na kultúru, ktorej úplne alebo takmer úplne chýba vzdelávaco - sociálny charakter - s výnimkou toho, ktorý poskytuje samotné predstavenie alebo účasť pri jeho tvorbe) alebo po stránke sociálnej to nie sú ani zďaleka miesta, kde by sa všetci mladí z okolia cítili ako doma. Skôr ide o zárobkové miesta s krčmami a kaviarňami, pre mladých dobre zarábajúcich, či pre tých z bohatších rodín. Nezamestnaní, cigáni, robotníci, učni a študenti bez peňazí tam miesto veľmi nemajú, resp. len potiaľ, pokiaľ si to miesto môžu dovoliť a poplatia za predražené nápoje a bio "snacky". Koncepcia a dramaturgia týchto miest už z úvodu pre tieto skupiny jednoducho nie je nijako určená. Práve strata sociálno náučného rozmeru a len veľmi malá účasť ľudí v manažmente týchto klubov, ktorým nejde o zisk a napakovanie sa (či už na vstupnom, percente z poskytnutých dotácií, eurofondov a rôznych iných podpôr od podnikateľov, mesta a tak) spôsobila, že takýto klub dnes na Slovensku nie je. Medzi podobné miesta na Slovensku, kde je istá časť aktivít dostupná všetkým patrí dnes napr. stanica Žilina-Záriečie, novomestský Klub za rampami či bratislavský klub A4. Miesta ako KC Dunaj, Batelier sa síce snažia, ale celková dramaturgia týchto miest svedčí o tom, že ide skôr o vytvorenie alternatívy pre zazobaných dobre ekonomicky postavených mladých ľudí, či alternatívcov bez jasnejšej koncepcie. Sieť takýchto klubov je pomerne rozsiahla a široká aj na Západe, no pre súčasnú moc a systém nepredstavuje žiadne vážnejšie ohrozenie. Nie ohrozenie vyplývajúce z takého hurá rebelského postoja pri koncepcii programu, ale plynúceho z toho, že program je dostupný naozaj každému, aj sociálne strádajúcim bez pocitu, že tam nepatria, lebo nemajú prachy. Program naozajstného sociálno - kultúrneho klubu je obsahovo veľmi bohatý, každodenný, variabilný a pritom vytvorený takmer zadarmo. Toto predstavuje veľké ohrozenie pre všetkých dnešných manažérov kultúry, túžiacich po veľkých prachoch, veľkom vstupnom a veľkých dotáciách na programy, ktoré skoro nič nestoja, ale sú rozpočtovo vo vzťahu k štátnym, európskym i súkromným fondom prezentované div nie ako usporiadanie olympiády. Preto je to, čo sa tu deje, len hra v medziach systémového dobrodenia a posvätenia tej správnej kultúrnej tvorby. A k námietkam: nie riešením nie sú rôzne nízkoprahové centrá, centrá pre Rómov, pre krátkozrakých, sociálne odkázaných a pod., pretože tie sa obmedzujú programovo len na konkrétnu komunitu vylúčených, čím na jednej strane robia veľmi záslužnú prácu a na strane druhej len prispievajú k ich izolácii. Existujúce kluby (resp. 98% z nich) predstavujú len zábavu v medziach dovoleného. Nič viac, nič menej.

Spojiť drámu o dospievaní, obsahujúcu kritiku nacistického školského systému v Južnej Kórei koncom 70. rokov spolu s neurážajúco pôsobiacou poctu Bruceemu Leeovi (aj Jackiemu Chanovi), s príbehom priateľstva a zrady, s horko sladkým príbehom prvej lásky a s túžbou po jej naplnení, s komediálnymi prvkami a s dramatickou gradáciou deja - to všetko dá prácu. Zmixovať to navyše všetko dohromady tak, aby to pôsobilo vierohodne a pritom nenaivne pôsobiacim spôsobom to už sa približuje alchýmii. Nie je to dokument o dobe, no o dobe sa z neho môže divák dozvedieť možno viac ako z dokumentu. Je to skrátka a jednoducho Príbeh s veľkým P, balansujúci síce na hrane všetkého, čo do seba poňal, no balansujúci obratne a len miestami šliapnuc kdesi do oblakov, no z oblakov zase obratne späť zosadnúci na natiahnuté lano skvelého filmu. Áno veru, nebol by som povedal, že aj film vzdávajúci hold ázijským kung-fu filmovým hviezdam môže byť skvelý.

Podstatné je to, čo režisér vystihol vierohodne. Svet detského vnímania sveta, nech je akokoľvek uletený, z pohľadu dospelého možno až šialený a bláznivý. Vydarila sa aj konfrontácia sveta detí so smrťou, sexom alebo bitkami rodičov. Hoci v prípadoch domáceho násilia a mentálne postihnutého tvorcovia až príliš podľahli všeobecne páčivým efektom. Konkrétne sa to prejavilo v gýčovom zábere dotyku zdravej a postihnutej ruky v žiare Slnka. Evokuje záber z filmu E. T., čo bol hádam prvý mainstreamový veľkofilm o strete normálneho a postihnutého (možno preto je v úvode Spielberg chlapcom-začínajúcim režisérom tak radikálne odmietnutý). Vyústenie problému s domácim násilím zodpovedalo zase odpovediam z psychoporadní dneška na otázku, ako to riešiť. Poradne vravia: rozdeliť rodinu! Nápravy sa údajne nikdy nijako nedočkáte (ani po smrti - viď horory, kde strašia duchovia zlostníkovi a ježibáb, čo za života strpčovali život myšlienkami, ohováraním a činmi každému, kto pôsobil len trošilinku šťastne či bezstarostne). Tieto výhrady spolu s nešvárami skoro všetkých českých filmov (rozjuchaná pieseň a počas nej sada prestrihaných záberov ukazujúcich veselý život hrdinov filmu) spôsobili, že hviezdička išla dole. Zvyšok fajn. Poznámka: Chápem aj reakciu Tetsua a jeho recenzie, ktorý sa v nej musel vymedziť voči každému, komu sa film páčil slovami "nechápou co je to umění", "mají na film nízká kritéria", prípadne, že "mají nedostatek fantazie či empatie". Film, nakrútený z pohľadu chlapca je podľa neho "spíš materiál pro psychiatra" a divákov v diskusii obviňuje, že videli teda určite menej filmov ako on. Chápem Tetsua. Má najviac osvalený modzog medzi kritikmi. Jeho slová musia byť teda tiež silné, pružné a ohybné. Nepriepustné a pevné. Nezlomné a hrdé. Ako vravím - chápem aj postoj Tetsua.

Film - esej. Tentoraz o viditeľnom v nevidenom. O imaginácii nahrádzajúcej skutočný zrak. Lemované cestou do Japonska, kam sa režisér vydal po stopách mýtického slepého cisára, ktorý vládol s pomocou skupiny slepých poradcov. Ako mohol spravovať nevidené veci? Kam siahal jeho vnútorný zrak? Otázky. Odpovede na ne sú rovnako rozostrené a mlhavo všeobecné, no intelektuálne príťažlivo poskladané tak, aby sa divák ponoril do jemnej mystiky slepcov, vidiacich niekedy do budúcna a pracujúcich na inej báze videnia. Jeden z pekných filmov o svete nevidiacich, pracujúcich s výkladmi slepých, ich úvahami a s pozbieraním materiálov na viacerých úrovniach (ne)videnia. Obrazovo ide o zmesku rozostrených, ostrejších a rôzne poupravovaných obrazov. Zvukovo je to tiež taká porozbíjanina (niečo ako skladba modernej vážnej hudby). Rozhodne ide o snahu dostať dokument do vyššej úrovne než je zabehaný štandard záznamu akcie, komentovaného zostrihaného života či výpovedí hovoriacich hláv. A nebyť prílišného zaľúbenia autora do vznešene znejúcich, no vo výsledku takých až príliš vzduchom naplnených (alebo prázdnych - vyberte si) vyústení a tvrdení, hodnotím aj vyššie. Jednoducho toto je na mňa už príliš hóchartový kúsok (myslím, že televízna stanica arte sa na dokumente aj nejako podieľala). 66,6%