Radko

Do Damašku líniovou cestou z Poľska cez impresívne pohľady na krajiny, cez ktoré sa cestovalo: Slovensko, Rumunsko, Bulharsko a Turecko. Vyzýva sa k vnútornému poznaniu sveta, nezaťaženého reklamnými obrázkami a propagandou. Posolstvo je to nepochybne ušľachtilé, smeruje k samo-spoznaniu, zvnútorneniu duchovného žitia a k oslobodeniu sa spod okov vonkajšieho ovplyvňovania s nejasnými zámermi, neslúžiacimi však zväčša prospechu jednotlivca. K tomu ponúka súbor myšlienok a obrazov prírody, industriálneho sveta a ľudí. Rozhodne nejde o tradičný dokument, ide o svojrázny prepis známej hry švédskeho spisovateľa a autora divadelných hier Augusta Strinberga Cesta do Damašku (Till Damascus), rozdelenou - podobne ako hra: trilógia - do troch častí s hlavným rozprávačom Cudzincom. Slabšie hodnotenie spočíva v tom, že ponúknuté duchovné návody sú fajn, len otázna je ich účinnosť (vzhľadom na minimálny divácky dosah) a tiež vzhľadom na ich instantnosť v zmysle prefrčania, rýchleho rozpustenia v hlave. Pretože to, čo bolo v ére A. Strinberga intelektuálnou módou (mytológia, špiritistické duchovné cesty, symboly, spirituálna analýza seba aj okolia), v čase hippie hnutia radikálnym sa vymedzením proti panujúcim tendenciám buržoáznej, malomeštiackymi statusmi majetku a úspechu sa honosiacej spoločnosti, sa od 90. rokov 20. storočia stalo len reklamným pútačom cestovných kancelárií objavujúcich dobrodružstvá a mágie exotických svetov v duchovnom štýle a príbuzných médií nabádajúcich osamelých cestovateľov k podobným cieľom. Skutočným cieľom posledného obdobia nie je pritom duchovné oslobodenie, ale výlučne len biznis plán cestovky, predajnosti časopisu, či tovaru pripravenému k ceste v tej najvyššej dostupnej trek kvalite. Poznámka: Slovensko v dokumente nedopadlo príliš šťastne: prvý záber je zo slovensko-poľskej hranice, na ktorom sú Vysoké Tatry ukázané ako hrebeň vzdialených hôr v opare príšerného zhrdzaveného rozľahlého komína akejsi fabriky, vypúšťajúceho kúdoly dymu; druhý záber tvorí zátišie panelákových bytoviek mesta Poprad, do ktorého sa už ani silueta Tatier nevošla.

Scenár: 100%. Realizácia: 20%. 100+20 =120. 120/2 = 60%. 60% = ***.

Odozva hodenia atómovej bomby americkou armádou na veľké mestá Hirošimu a Nagasaki je prítomná. Aj bez nej ide o skvelý film. Prostredníctvom katastrofického príbehu upozorňuje a varuje pred pokusmi s jadrovými zbraňami. Tie sú totiž schopné nepredvídateľných mutácií. Na druhej strane varuje pred likvidáciou tvorov, generovaných toxickými pokusmi. Naopak dôkladné zmapovanie príčin ich správania, zvyklostí a potrieb môže neskôr viesť k prípadnej účinnej eliminácii (nie zničeniu!) ich nasledovníkov. Apel na kľudné pozorovanie je jednoznačne prítomný aj v správaní vedca, čo vymyslí hrozivo účinnú zbraň. Sám sa jej následkov zľakne a z obavy pred jej zneužitím mocensko - priemyselným komplexom plány na jej výrobu pre istotu spáli. Všetko zlé je ale na niečo dobré. Veď kto by nechcel zažiť živého trilobita. Mimochodom je zaujímavé, že v kinematografii sa prvý raz oživený trilobit zjavil v roku 1954 práve v Godžire a následne rok nato - 1955 v Ceste do praveku Karla Zemana. Východoeurópsky rozmer filmu zastupuje spomínané mesto Budapešť a orchester z hlavného maďarského mesta, spláchnutý z lode prvou akciou dosiaľ nevideného megatvora v prvej scéne.

O sile a slabosti vzťahu. O slabosti mužov a sile žien. O slabosti žien a chlapčenskosti v mužoch. O nenávisti a žiali. O odchodoch a nových stretnutiach. O trpkých odkazoch potomkom. A všetko toto podané nesentimentálne a s veľkou dávkou vnútorného smiechu. Skvelé dielo. Presne pospájané, nelineárna chronológia bez jasných predelov vôbec nevadí, nijako neruší a jej jednoznačne a jasne prijateľná. Kompozícia je to, čo Desplechinovi ide mimoriadne dobre. Rovnako tak prirodzene vyznievajúce chovanie postáv bez pokrytectva a falošnej slovnej zásterky (okrem tej čo chráni pred väzením alebo zrútením sa), tak častej vo vyfalšovane vyumelkovaných vzťahoch. V príbehu jednej ženy okolo ktorej sa točia piati muži - traja partneri, otec a syn a rozhodne nie je všetko ideálne. Rozhodne je to však veľmi dobre zrežírované a premyslené. Tak, že spomínaná dva a pol hodinová dĺžka vôbec nevadí. Práve naopak, pár minút (možno až do hodiny) navyše by vôbec nevadilo.

Nádherné zábery podporené rovnako skvelým konceptom. Ukazuje, že vzájomné vzťahy, súvislosti a prepojenia v prírode sú oveľa zložitejšie a zároveň prepracovanejšie ako najvýkonnejší počítač. Prírodu (v širšom meradle vesmír) veru nejaký človek len tak nepreští. A tak aj taká lykožrútová kalamita môže byť z hľadiska dlhodobých prírodných procesov pre les oveľa, oveľa prospešnejšia, než boj drevorubačov so skazonosným podkôrnikom a snaha vyviezť (samozrejme v mene slušného zárobku) čo najviac objemu drevnej hmoty z vyrúbaných polomov. Len ktohovie či si to niekto zo zodpovedných po pozretí napríklad tohtoto alebo desiatok podobných seriálov a filmov vôbec uvedomí. Pretože správanie sa správcov a majiteľov lesných pozemkov je kdesi na úrovni jednobunkových organizmov, pokúšajúcich sa postaviť obrovské asfaltovo skleneno betónové mesto.

Namiesto komentára, len jeden citát, jeden postreh a jedno tajomstvo.. Citát: "Moja mamička mi hovorievala: "Elwood, na tomto svete môžeš byť buď múdry alebo príjemný. Mnoho rokov som sa pokúšal byť chytrý. Odporúčam príjemnosť. Môžete ma citovať." Postreh: Keď dennodenne vidím tie davy naháňajúcich sa, presadzujúcich sa, súperiacich a asertívne usmievavo naladených agresívnych mužov a žien často ma napadá, či niekto ešte pozná len príjemnosť pre príjemnosť. Nie pre získanie peňažného či osobného prospechu. Asi už ani veľmi nie. Nuž čo už. Napokon prezradím tajomstvo: Viete, komu je nakoniec najlepšie? Nuž tomu, kto je príjemný (prirodzene príjemný - tu neviem, či sa to dá naučiť i v dospelosti) a zároveň tomu, kto od druhých NIČ nepotrebuje.

Dve rôzne cesty ekoaktivizmu, aké spomína v komentári whack, samozrejme vo filme vidieť. Za ne dávam aj dve hviezdičky. Zvyšok je tragédiou troch zúfalcov, ktorí si stanovia nesprávny cieľ pomýlenými prostriedkami. Pretože takmer vôbec nedosiahli to, čo plánovali: teda otvoriť diskusiu o problémoch prírody. Navyše, ako pekne vidieť, dogmatici sa nepoučia zo svojho zrejmého zlyhania a namiesto pokory vŕšia tragédiu za tragédiou. Pretože často sa za agresívnymi zástancami nejakého ušľachtilého zámeru skrývajú v skutočnosti pomerne brutálne agresívne typy, ktorým je život ženy rovnako drahý ako odporná betónová stavba a tak si podľa ich zvrátenej logiky môžu s jedným i druhým pohrávať podľa svojej ľubovôle. Ľubovôle, ktorá kritiku ani spochybnenie ich bohorovnosti nijako neznesie, pretože oni predsa dobre vedia, že ich vyšší celozemský zámer je najlepší zo všetkých možných.

Jemne zdĺhavá hraná úvaha na pomerne dobre známu tézu. Tá znie: človek, milujúci svoje domáce zviera sa časom naň začne podobať. Vyústenie je vydarenou a vtipnou ilustráciou predošlej vety, no predchádzajúca dvadsaťminútovka len takým ospalejším štylistickým cvičením.

Pomerne výstižne podaný mechanizmus cenzúry a autocenzúry literatúry na Slovensku najmä v rokoch 1968 až 1989. Priamy cenzorský dohľad neexistoval, no boli tu zoznamy autorov, ktorí nesmeli publikovať. Tie sa do značnej miery stotožňovali s tými, čo boli po vojenskej okupácii ČSSR vylúčení zo Zväzu slovenských spisovateľov. Nuž a potom samozrejme bola známa autocenzúra: každý dobre poznal limity dovoleného. I keď, ako sa v dokumente uvádza, v Čechách panoval počas husákovho režimu názor, že to, čo sa podarilo v niektorých prípadoch na Slovensku pustiť vrámci oficiálne vydávanej pôvodnej literatúry do obehu, to by teda v Prahe rozhodne neprešlo. Ide napríklad o diela spisovateľov ako Rudolf Sloboda, Dušan Mitana či Pavel Vilikovský. Vysvetľuje sa to geografickým charakterom krajiny (malé Slovensko), kde sa každý s každým poznal - obzvlášť vo svete literatúry, ktorej sa tu predsa len až toľko ľudí nevenovalo a akýmsi slovensky špecifickým naturelom "dohodnúť sa s každým" práve panujúcim podliakom. Aj za cenu vzájomných ústupkov a kompromisov. Škoda len, že dokument nie je adresnejší voči monštrám likvidujúcim slobodné myslenie a aj voči pokorne sa kajajúcim pisateľom ospravedlňujúcich sa listami Komunistickej strane Slovenska za svoje zlyhania a postoje v roku 1968. Svetlou výnimkou tak ostáva na strane kajajúcich sa hriešnikov Anton Hykisch a na strane vtedajších rebelujúcich mladých pisateľov Miloš Žiak, neberúci si servítku pred ústa - a to ani pred sebou samým. Obom patrí veľká vďaka: prvému za odvahu priznať si otvorene zlyhania a druhému za adresné pomenovanie boľševického nímanda. Myslím, že dokument, kde by boli sprievodcami len obaja menovaní páni by bol ešte pútavejší a informačne hodnotnejší. Pretože cudné citovanie z listov bez uvedenia ich autorov je nedopovedanou otázkou a schematizujúce zjednodušenia zase zaváňajú takmer vždy ideologickými požiadavkami súčasnosti, v ktorej sa veselo promenádujú na špičkových miestach politiky, literatúry a podnikania mnohí včerajší tuhí normalizátori.

Popová dobová jednorázovka. Na vlne dobových - momentálne mainstreamu vojvodiacich - hesiel, ako: kašli na prachy, užívaj tanca, pozvi doň starca sa v klipe, príznačne nakrútenom v akýchsi industriálne zatekajúcich a nepoužívaných priestoroch, onedlho prepadne do nižšieho poschodia po istú dobu rádiom omieľaných hitov.