Radko

Ak slovenská kinematografia bola niekedy v niečom silná, tak v príbehoch plných vášní, lásky - väčšinou s ťažkosťami opätovanej a vždy veľkej, nepotrestaných hriechov minulosti a silných emočných rekcií na tieto vzťahovo - hriešne búrky. Všetko podivuhodne prepletené neviditeľnou nitkou predurčenia a odohrávajúce sa predovšetkým (nie bezpodmienečne) v romanticky drsno-divokom prostredí slovenskej dediny, plnej rázovitých, hrdých a hrčovitých postáv. Z tejto fajty pochádza zopár ikonických filmov (Medená veža, Vlčie diery, Drak sa vracia). Neinak je tomu v - i keď mierne sofistikovanejšej - Penelope, príbehu mladej reštaurátorky (Božidara Turzonovová), ktorá prichádza do dediny na pozvanie osvieteného tajomníka (Miško Dočolomanský), čo pozdvihol obec z prachu (ako mu prízvukuje opilec v krčme) opraviť zatečené a obšúchané antické fresky v sále miestneho kaštieľa. Reštaurátorka je vydatá a má dcérku, ale jej manžel sa o ne bohvieako nezaujíma; tagže je logické, že ju začne zaujímať skôr mladý, fešný tajomník, spätý s prírodou a tradíciou napr. svojím vyhláseným prútikárstvom. Ten je viac-menej v pohode až na nevyrovnaný stav s modloslužobníckym otcom, ktorý z desať tisícov drievok a triesok lepí obrazy, pričom za každou triesočkou odrieka Otčenáš i Zdravas Máriu. Nezdravo mlčanlivý vzťah plný napätia, syn viní otca za svoje zmrzačenie. Reštaurátorka sa ubytuje na dedine u ženy, ktorú miestni nenazvú inak ako Čakanka premien, nakoľko tá dennodenne stojí na zastávke autobusu a vyzerá svojho muža a syna, ktorí pred desaťročiami išli do Ameriky za zárobkom. No a v príbehu svoju veľkú úlohu zohráva partia hipíkov, ktorí predstavujú okamihom žitú prax voľnej lásky, o ktorej neustále spievajú: „Láska sa rodí v hnoji, Láska sa rodí vo vode!, Láska sa rodí v práci“, čo sú len niektoré z ich variácií o tom, kde všade sa rodí láska. V tretine filmu to dokonca hrozivo vyzerá na to, že títo hipíci skončili pochovaní pod spadnutou stenou miestneho kameňolomu (našli tam ich šaty, stany a gitary v odhrabávanej sutine a skálí. Ako to celé dopadne si pozrite už v kine. Mne sa tento pomerne neznámy film pozdával svojou nenútenou prirodzenosťou pri zobrazení správania sa postáv a ich emočných reakcií, silným príbehom i jemne prítomným humorom na slovenský spôsob. No a predovšetkým: ide o jeden z filmov, kde sa opäť zjavuje Čachtický hrad (teda jeho zrúcaliny), tentoraz i zvnútra a lokácie, kde sa nakrúcali prírodné scény sú pohoria, ktoré patria medzi moje najobľúbenejšie na Slovensku: Malé Karpaty a Považský Inovec.

Jasné je, že tieto tzv. odideologizované sovietske agitky mali slúžiť najmä ľudu Západu na to, aby ukázali, že ide hlavne o ľudskosť, vieru v obyčajného človeka, jeho city a pocity. Je to podobné ako pri Osude človeka (nie je náhodné, že oba filmy vznikli v tom istom roku), hoci každý ukazuje čosi trochu iné: kým Bondarčukov Osud človeka ukazuje nezlomnosť roky zajatého vojaka a stratu jeho blízkych, aby i napriek týmto strádaniam našiel v sebe silu pokračovať ujatím sa vojnového sirotka, tak Balada o vojakovi ukazuje, akí boli prostí sovietski vojaci v čase mimo vojnovej vravy - nezlomní v ceste za vytýčeným cieľom, udatní ak bolo treba, nápomocní až za hrob a po rodnej poľa hrude túžiaci. Lásku, hoc v ošiali pudov, jemne vyznávajúci. Napriek tejto tzv. "neidovej ideologickosti" sú obidva filmy veľmi dobré. Charakterizuje ich podmanivý obraz, efektne a efektívne využívajúci čiernobiele tieňovanie slúžiace dokonalému emočnému podfarbeniu zobrazovaného, presvedčivý strih a suverénne herecké výkony. Oba filmy na mňa pôsobia rovnako silne dnes ako v čase detstva, keď som na ne s vyvalenými očami hľadel v telke, či na školskom filmovom predstavení.

Tetsuo napísal, že skanzen. Nejako pociťujem potrebu sa k tomu vymedziť. Takže asi toľko: stačí dnes zájsť na naozajstné kopanyce a dozviete sa toľko želarovských príbehov že až. Toľko k skanzenovskému obsahu. No a k forme: neviem, či by práve takémuto typu príbehu svedčalo nejaké formálne ozvláštňovanie, či u filmových kritikov tak milované "rozbíjanie narácie". Skôr si myslím, že by to film poškodilo, len aby sa pár okuliarnatých rozumbradov nadchlo. Osobne mi dokonca nevadili vraj často obsadzovaní herci Dušek a Geislerová, nakoľko české filmy sledujem väčšinou s odstupom a zdiali. Takže rezultát: u mňa skôr konvečne spracovaný, doslova vypovedaný príbeh, ktorý napriek svojej dĺžke zaujal a nenudil, čiže štandardný film by som ocenil tak 60 - 70%. Nakoľko však zobrazuje život na osobne obľúbených lazoch, zvyšujem hodnotenie.

Smutné je, keď človek, talentovaný gitarista a spevák kapely Pigúra zomrie v devätnástich rokoch životnej púte na predávkovanie kdesi na dlážke krčmového záchoda. Smutné je aj, keď vznikne o tom dokument a nepovie oveľa viac než som napísal v prvej vete. Že bola skupina dobrá? Líder charizmatický? Nahrávky dodnes perfektné? Kde by dnes mohli byť keby? A perfektná komunita+premakané žúry? Veď hej, ale presne takto to vyzerá v temer každej, čo len trochu kultovej, predčasne zaniknutej skupine. Rezultát: sľubný rozbeh kapely Pigúra zhatil smutný osud jej lídra. Myslím ale, že na pripomenutie Jurovej pamiatky by stačil 10 min. zostrih tohto - výpovednou hodnotou - neveľmi podareného dokumentu. Okrem toho, celkom som sa tešil na niečo z tejto vety Obsahu: "Film mnohým z vás umožní pripomenúť si Bratislavu tak, ako ste ju poznali v 90-tych rokoch." Trúfam si povedať, že Bratislavu tých čias som trochu poznal, ale s výnimkou pár záberov krčmy Stoka a zopár koncertných pódií tu z nej veľa nebolo. Štúdio pokútnej tv nemôžem považovať za pripomenutie si atmosféry mesta. Výpovede ostatných hláv tiež zväčša nepochádzali z 90. Celok je ideálny ako video do rodinného archívu.

Príjemné a prínosné ako prechádzka v piešťanskom kúpeľnom parku. Tá filmová sa odohráva v príjemných borovicových lesoch Záhoria, plných spevu vtákov a šumenia vetra. A jemnej prítulnosti vzájomných sympatií medzi mužmi, ktorí napriek konfliktom dokážu k sebe nájsť cesty nehy, zmierenia sa so sebou i prichádzajúcim koncom. Suverénne nakrútené i zahrané, s priliehavou hudbou, pripomínajúcou romanticky zhuleného Carpentera (jednoduché zväčša klavírne vybrnkávačky reznuté nostalgickou linkou), no dejovo a vyznením príliš konvenčné a ľahkonohé. Kopanec do heterosexuálov, zosobnených sexistickým vulgárnym machom, manželkou trpiacou vo vzťahu, a ženou, ktorej životnú pohodu dodáva len viera v Boha, nepotešil. Navyše toto podané akoby v opozícii voči homosexuálom, ktorí aj keď komplikovane, dokážu si k sebe nájsť cestu srdca, pochopenia a skutočných citov. Naopak potešil odkaz na režisérov dosiaľ nerealizovaný film "Čubírková" v podobe vety (citujem len približne): "Nie každá žena je hneď Čubírková." Kvitujem avizovanú nízkorozpočtovosť (hoci som sa nikde nedočítal, koľko to vlastne tá nízkorozpočtovosť v tomto prípade bola), naopak nesúhlasím s označením filmu za punkerský. Prosím Vás - aký punk v sebe ukrýva naplnenie konvencie? Aj keď neheterosexuálnej? Snáď sa punkovosťou nemyslí spôsob výroby? No a ešte poznámočka k úvodnej vete - film bol príjemný ako prechádzka v parku, aj tak pôsobil, no na skutočnú radosť z prechádzky prírodou si nepustím film o prechádzke, ale obujem topánky a vyjdem von. 55%. Dodatok(25.10. 2012): Aha tak som sa po prečítaní zaujímavostí k filmu dozvedel, že rozpočet bol 60 000 eur. Nuž teda ak napríklad režisér Petr Marek dokázal nakrútiť film Nebýt dnešní za 3000 Čk (cca 123 eur), tak avizovaná low budgetovosť tohto počinu sa kamsi vytráca. A avizovaná punkovosť je potom naozaj len mediálnou pózou a udičkou, na ktorú sa z tých, čo majú punk radi chytil azda len jeden naivný blbec: ja.

Zaháľkové ničnerobenie a pofajčievanie skupinky ľudí na ostrove sa postupne mení na odkladanie niektorých z nich v igelitových vreciach do chladiaceho boxu s hovädzími polkami, jahňacinou a ovocím. Tak ako aktéri týchto presunov vyvaľovali na seba oči v slastnom ničnerobení, či hrách pudov, tak vyvaľujú oči i po smrti. Na kratochvíle protipohľadov, polihovania, pobiehania pri mori a popíjania však vzrastajúci objem ľudského mäsa v mrazáku žiadny podstatnejší vplyv nemá. A tak sa v objatí dekadentného ničnerobenia, pastelových farieb, priznaného humoru a odťažitého elektropopu talianskeho strihu slastne, bez nejakých skutočne nervydrásajúcich scén dostaneme k záveru, ktorý ma napadol už pri úvodnej scéne s hojdačkou. Vďaka tomu celkové hodnotenie znižujem, no zátišia mŕtvol s jablkami, hroznom a citrusmi, či cinkanie sklenených guličiek valiacich sa dole schodmi do bazéna ostanú zapísané v osobnej kinematografickej pamäti.

Záver excelentný, zvyšok prevažne vata, až na jednotlivosti spomínané betelgeusom. Pritom som bol zvedavý na originál, pretože prv videný remake pozostával z oprskov (odpadu). Ale: občas som si počas "iskrenia medzi Stevom a Faye" odbehol do kuchyne čosi zamaškrtiť - a nič. Jednoducho som nemal pocit, že by som o čosi prišiel. To nie je žiadne štigro pre film, sledovaný divákom, ktorý v 99% prípadoch kuká filmy neprerušovane od úvodných po záverečné titulky.

Krenov časozber stromu, alebo o komunikácii drevín. Nakoľko strom sa dožíva zvyčajne (pokiaľ ho debilní pilčíci ako zdravý nezotnú) oveľa vyššieho veku než človek, a na rozdiel od neho nemá potrebu pohybu, komunikuje inak. Režisér teda zosnímal temer dva mesiace života stromu a skomprimovane ich zmontované ponúkol v tri a pol minúte, čím dosiahol naznačenie istej formy interakcie stromov medzi sebou navzájom a taktiež ich vzťahov s okolitým prostredím. Samozrejme Kren ako výsostne experimentálny umelec neponúka dokument v štýle zrýchleného lineárneho záberu na puk kvetiny ústiaci do farebnej kvetinky, či vykľúbanie sa motýľa z kukly. Všetko pekne rozseká, vracia sa v čase späť a pod., čím dosahuje užívateľom dwim spomínané iluzívne mimočasové vnímanie reality. Akurátže pre mňa boli už dve a pol minúty tak akurát, tri štyridsaťšesť je nad limit, preto len 60%.

Isteže skvele vystavané dialógy, investigatíva a zákulisné korporátno-politicko-vojensko-finančné hry boli fajn. Ale: podľa mňa po oslobodení sa od tohto balastu ostáva poučenie filmu v jednom: nepichajte s kamarátovou ženou, zvyčajne sa to nevypláca. Tu túto štrapáciu síce zachráni na vode stojaci a v posledných minútach všetko riešiaci zákrok polície. Ten tam však bol pridaný len ako niečo, čo v divákoch má vyvolať podvedomý nasledovný pocit: och aké dojemné, opätovne a spätne si ako divák uvedomujem, že spoločnosť potrebuje existenciu policajného zboru (v každodennej realite predraženého a skorumpovaného molocha moci).

Moralizujúci úvod i záver, počas ktorých rozprávač varuje pred delikvenciou mladistvých a ponúka riešenia ako z Lexikónu spoločenského správania: trpezlivosť, úctu a sociálne, či náboženské spolky. Stred tvorí príbeh mládenca, ktorý sa zhodou okolností obtrie o partu výrastkov. Tí mu neskôr temer znásilnia dievča a jeho samotného dovedú k situáciám na hrane so zákonom. Podľa mňa je však všetko otázka odhadu a prvého dojmu, v čom sa šesťnásročná dievčina prejaví oveľa rozumnejšie a uvážlivejšie, než jej o tri roky starší frajer. Altmanova prvotina s odstupom času ukazuje, že grázlovstvo 50. rokov a dneška sa takmer nezmenilo. S tým rozdielom, že dnes by si podľa mňa trúflo menej "uvoľnených mladých" usporiadať bujarú hudobno- alkoholickú párty vniknutím do úplne cudzieho domu a pozvať si tam dvadsať ďalších kamošov. Jednak by boli dokakaní samotní vlamači (ktorý by sa zmohli dnes tak maximálne na tiché sliedenie a kradnutie) a úplne vysraní by boli tí ostatní zabávajúci, keby vedeli, že zabávať sa má vo vilke dobytej vlamačstvom. 70%.