Radko

Často sa v tunajších komentároch frfle na logické lapsusy a nezmysly - a netýka sa to len tohto filmu. Príde mi to zvláštne, pretože život samotný ponúka z času na čas aj nelogické, nepravdepodobné príbehy, zádrhele, drobné podškrtnutia v každodennom správaní i reči - aj osudového charakteru. Práve javy, ktoré sa svojou podstatou priečia logickému usporiadaniu vecí sú skutočnou šťavou roboticky logickej linearity javov, po akej podvedome túžia priaznivci algebraicky hierarchizovanej spoločnosti bez podozrivých kreatívnych odchýliek popierajúcich logiku. Okrem toho film má byť niečím, čo je osobitnejšie a zvláštnejšie ako skutočnosť sama. Veď hádam nechodím do kina preto, aby som na plátne prežíval temer do bodky zhodné to, čo v bežnej dennej rutine. Toľko poznámka k logike. Mne na filme vadilo niečo iné. Po úvodnej skvelej polhodine začína dej pripomínať skôr počítačovú hru. Jej cieľom je postupne vstúpiť do všetkých uzlových bodov úvodného príbehu z detstva, kde sa pamäť hrdinu stratila. A keď hrdina hry nájde v niektorom z bodov uzol, ktorý v úvodnom príbehu chýbal: bingo, vstúpme do neho nečakaným spôsobom a hra je zavŕšená!

Mňam. Pomoc bez nároku na odmenu. Len tak. Nezištné priateľstvo v prípade, ak pomôcť naozaj treba a vidno, že ktosi sa naozaj topí a je v priesere. Ľudskosť u ľudí, u ktorých by ju málokto čakal. Prebudené svedomie policajta. Naplnená sála rockového koncertu v dnešných časoch. Spájanie sa nemajetných proti systémovým zlyhaniam v prístupe k ľuďom. Na dreň osekané dialógy. Absencia hudby v baroch a krčmách. Priestor pre tichú meditáciu strnulých tvári zahalenú dymom cigarety. Myšlienky rodiace rozprávky. Ostré farby a príznačné nasvietenia. Idealizmus v pohľade na nižšiu spoločenskú triedu zmiešaný s túžbou po lepšom svete. Prostredie obyvateľov papundeklových obydlí. Dlhotrvajúce a fungujúce párové vzťahy. Aj keď to vo filme priamo nezaznie (len sprostredkovane správami z médií, či zobrazením prostredia internačných táborov), šance väčšiny ľudí na dôstojný život sú neustále zmenšované. Hlásne trúby pánov sveta vykrikujú, že šancu byť úspešný má každý, bez ohľadu na pomery, z ktorých vyšiel. Podobných blábolov má Kaurismäki plné zuby a veľmi dobre vie, že môže ponúknuť len nádej spolupatričnosti a zmierlivo krásne konce v opozícii voči rastúcej brutalite sveta, riadeného vykorisťovateľskými mafiami a majiteľmi bánk. Veľmi príjemný zážitok v porovnaní s drvivým zvyškom súčasnej filmovej produkcie venujúcej sa vo svojej artovej časti prevažne bolestínsko onanistickému utrpeniu režisérov, premietnutnutému do rôznych vízií utrpenia a zmaru, či konca, nedôveryhodnému psychologizovaniu (lebo založenému len na povrchnom prečítaní dvoch troch diel momentálne mediálne pretriasaných psychoanalytikov v trendových artových magazínoch), variáciám násilného, či deviantného správania sa (ktoré ale oveľa výstižnejšie reflektujú horory ako také), dokumentácii atraktívne netradičných správaní, životov, príbehov, zdanlivo ponúkajúcich alternatívy, ale v skutočnosti nahrávajúcich udržaniu toho čo je, alebo zámernej redukcii deja, príbehu a prevažne aj akejkoľvek myšlienky.

Užívateľ paanka tu o umeleckej skupine Rafani napísal: "Proslavila se například vykálením v Národní galerii na protest proti jejímu vedení či přemalováním Lennonovy zdi na militantně zelenou. Rafani mají drápky, pevně se drží a škrábou." Súhlasím. Sú to výtvarníci, ich akcie sú silné, zapamätateľné performancie, no do podoby, keď by mali niečo zmysluplné povedať slovom, zatiaľ nedorástli. Slovná vata z úvodu i konca je za hranicou znesiteľného patetizmu, ide o poetizujúco bľabotajúci monológ o periférii z pohľadu vizualistu, ktorý sa rozhodol prehovoriť. Au! Presahy umelcov z druhého brehu bolia temer vždy a tento film mi len potvrdil tézu, že výtvarníci stoja vo väčšine prípadov kvalitatívne i výpoveďou o stupienok nižšie za umelcami, ktorých hlavnou devízou je slovo (spisovatelia, básnici, scénaristi...). Os tvoria monológy balancujúce na hrane nudy a egomaniactva vyššej kategórie. S výnimkou Slačálka a Viewegha nič zaznamenaniahodné, len otrepané frázy. Kde aké filozofujúce myšlienky? Užívateľ mi_X_o o filme napísal, že ide o "neobyčajný undergroudovo-intelektuálny zážitok." No, ak je zvyšných 29, či koľko naozaj intelektuálny underground dnešných dní, tak ja dlhodobo, hrdo a rád kráčam v masovom strednom prúde.

Hviezda za úryvok piesne Graždánskej Abaróny v pozadí. Filmy vnímam dosť pocitovo, a tu bol takýto: sebastredná prezentácia večne nepokojného vnútra nie veľmi vyrovnaného intelektuála. Jeho prefúknúté ego prekuklo fungovanie tejto spoločnosti (a tento jeho široko nad vecou názor mu už podľa toho, čo som videl, nik nedokáže nabúrať). Ako píše užívateľ Gimp - Vavrečka nenakrúca pre lenivcov a hlupákov. Podobne výlučný postoj a z neho vychádzajúce diela ale pre nedostatok tvorivej pokory väčšinou neprinášajú naozaj nič podnetné, okrem pocitu mozgovo / myšlienkovo / obrazovej zauzleniny. Ako aj tu: len komplikované namáhanie mysle bez skutočnej myšlienky. Nad takýmto sa odbavuje hŕstka návštevníkov festivalov, ktorých vnútro tiež poväčšinou zvláštne tápe. Bol som po kinoprojekcii pripravený na debatu, no slovné hodnotenia sa zvrtli iba na lakonické: páčilo/nepáčilo. A potom som zistil, že sa o tom sa ani veľa rozumného povedať, ba ani napísať nedá. Hej, dá sa niečo tak neurčité a bezmyšlienkovité ako "oficiální text distributora", či tieto dva komentáre. Takto dopadá tá tvorivosť. Každý o nej hovorí a píše, ale z 90% vznikajú podobné sračky. Takže je síce pravdou, že umeleckej tvorbe sa venuje oveľa viac mladých, ako povedzme v roku 1989, ale celkový počet tých zaznamenaniahodných v porovnaní s týmito rokmi napodiv odvtedy vôbec nevzrástol.

Nezvyčajne skonštruovaná zápletka, v ktorej obyvklá pointa tohto typu filmov (netrpezlivo očakávaný výrok súdnej poroty o vine, či nevine) odznie v úvodnej desaťminútovke. Obvinený po ukončení pojednávania začne verdikt poroty pred advokátom spochybňovať. Následne chaoticky spochybňuje a zase spätne vyvracia svoje vlastné výroky. Raz vraždu vlastných rodičov spáchal, inokedy nespáchal. Advokát, presvedčený o svojej intuícii, vďaka ktorej vždy doteraz presne vedel, či ten, koho obhajoval je aj v skutočnosti vinný, váha a vydáva sa spoločne so svojim klientom na miesto činu. Tu sa v mäteži rôznych verzií postupne dopracuje k zisteniu o "kostlivcovi v skrini", ktoré zaujímavo vysvetlí mladíkovo zmätené správanie. Inteligentná, prevažne konverzačná krimi na spôsob starej školy francúzskej krimi z 60. - 70. rokov. 70%.

Mladík cestuje vlakom a na výzvu sprievodcu si ide obzrieť cirkevného hodnostára. Pri prezeraní vysušenej tváre biskupa cez sklo dverí kupé nastane zvláštne stretnutie odrazov pohľadov s vidinou ďalšieho staršieho muža, ktoré sa stane dotykom mladíkovej prítomnosti s budúcnosťou. Obsahom spomienkoprítomnosti a ďalšieho deja je priebeh študentskej lásky, ktorej neprial dobový ani majetkový status. (šľachta vs. meštiactvo; Poľsko v predvečer II. svetovej). Spoločenské okolnosti ako predpoklad ďalšej z variácií nešťastnej zamilovanosti bez perspektívy pokračovania. Všetko zahalené do jemného, občas roztúžene komického, miestami vážneho prechádzania krajinou, v ktorej čoraz častejšie a zreteľnejšie vystupujú na povrch odkazy blížiaceho sa vojnového besnenia, z ktorého sa Poľsko a vlastne celá Európa úplne nespamätala dodnes. Pretože zvyky, správanie, myslenie a dvorenie predvojnových čias sa kdesi vytratili v prospech väčšinového racionalistického, cynickým humorom podopretého vzťahového kontaktu pohlaví, ktoré trvá dodnes. Stačí si porovnať predvojnové a povojnové československé filmy o veľkej láske. 70%

Osobne podporujem zastavenie týrania zvierat. Nezmyslené drakonické tresty pre skutočných aktivistov v tejto oblasti slúžia najmä ako zastrašujúci príklad pre nasledovníkov zo strany vládnej moci (za skutočných aktivistov pritom pokladám tých, ktorý naozaj niečo činom dosiahli, nielen vypúšťali fráze, heslá a pritom zakladali nič neriešiace a peniaze zo štátu ťahajúce mimovládne organizácie). Napriek týmto sympatiám a snahám pomocou hudobného videa dosiahnuť oslobodenie väzneného nemôžem opomenúť chabú kvalitu samotnej pesničky a celkove neveľmi zvládnutý spôsob aký zvolili Kjonaasovi prívrženci.

Základným problémom squatingu je naozaj to, čo uvádza jeden z chalanov na začiatku dokumentu: rozpor medzi posvätným kapitalistickým právom - právom vlastniť na jednej strane a právom užívať, nezávislým od vlastníctva veci, bytu, či pozemku. Väčšinou ide o obsadenie a následné dlhodobejšie užívanie zanedbávaných opustených priestorov vlastnených cudzím subjektom so snahou o vybudovanie autonómneho kultúrneho centra (koncerty, premietania, diskusie, výstavy, divadlá). Toto kapitalistom a ich apologétom nikdy nevoňalo, nevonia a voňať nebude. Kapitalistické typy tohto razenia majú skôr análnu podstatu, vyžívajúcu sa v brblaní sa odpadom, hnilobou a analyzovaním rozkladných tendencií vlastníctva. Vyplýva to okrem iného aj zo stručnej rekapitulácie dokumentu v jeho závere - totiž radšej nechávajú s vrelou podporou mocenských štruktúr (polícia, rôzne sbsky) opustené a chátrajúce objekty dlhé roky hniť, chátrať a rozpadať sa, ako by ich čo len na pár rokov ponechali autonómnej kultúrnej komunite, ktorá by aspoň dokázala zabezpečiť strechy proti zatekaniu. Alternatívny systém bývania takmer zadarmo ale narúša systémom zavedenú ilúziu nutnosti snažiť sa po ukončení štúdia o finančne neúnosne predražené bývanie. Na jeho získanie je potrebné zapojenie do kolobehu dobre výnosnej (ale tým pádom i primerane stresujúcej a na čas náročnej) práce, ktorá neprináša okrem hromadenia peňazí a hrania sa s psychikou klientov, či obchodných partnerov zväčša nič obohacujúce. Odstrihnutie od nanúteného modelu žitia a hromadenia kapitálu, podporovaného všetkými dostupnými komunikačnými prostriedkami, rodinou, školou i spoločenskými autoritami a snaha založiť squat preto za kratší, či trošičku dlhší čas vždy končí policajnou akciou, násilným vyprataním a veľmi často ďalším postupným pustnutím a rozpadom vyprataného objektu. Absurdné? Áno - no napriek tomu sa nájde kopec ľudí, čo si povedia: "Ja pracujem ako vôl od nevidím do nevidím aby som splatil hypotéku a nejaký anarchistický lenivý feťák tu bude obsadzovať cudzí (!) majetok a ešte hlukom z koncertov obťažovať susedov. Preč/ alternatívne do väzenia/ s ním - nech sa naučí makať!"

Katzelmacher je výnimočný film: presvedčivo ukazuje tvár prežívania drvivej časti mládeže konca 60.rokov 20. storočia. Ideály detí kvetín scvrknuté do vzájomného stretávania sa pri múriku a následného prepájania tiel: každý s každým, ale zároveň navonok utajene. Dialógy sa točia len okolo ohováračiek: kto s kým, prečo a za koľko, či ako získať prachy + okiadzanie neprítomných. Prestrihané zábery ukážu odosobnenú telesnosť , bezúčelné násilie, prchavé momenty zábavy (tanec, popíjanie, pofajčievanie). Jedna vec mi však oproti dnešku bola sympatickejšia: strohé dialógy, úsečné odpovede. Zvyšok vypĺňali dlhé momenty ticha. A tie, poskytujúc priestor k akému takému sústredeniu vlastných myšlienok, dnes chýbajú. Súhlasím s cinefobom, že dnešní mladí nie sú veľmi iní. Iná je len forma, haliaca tuposť do vševedkovského obalu. Otupnú stereotypnosť vypĺňajú rovnako stereotypné (ale zdanlivo iné) činnosti: neustále hľadenie do monitorov pc, notebookov, čítačiek, mobilov. Frázy používané v tomto type komunikácie sú tiež rovnako sa opakujúce, len podporené buď wikimúdrosťou alebo vtipmi prebranými z aktuálne šírených spamov, seriálových dialógov, či zdieľaných skratkovtipov na sociálnych sieťach. Inak sa (v závese tohto slovného a hudobného smogu valiaceho sa pre zmenu do uší zo slúchadiel) medzi mladou generáciou rieši stále toto isté: kto s kým a prečo vôbec, prečo si začala/začal s cudzincom (arabom, černochom, vietnamcom), ako nelegálne trhnúť nejaké prachy, je študentská prostitúcia až taká nemorálna?, peňažné disproporcie a vydierania vo vzťahoch sú tu tiež, hádam len tie fyzické bitky ženských sa čoraz častejšie nahrádzajú premakanejším psychoterorom (na oboch stranách) a dialógy sú obohatené o spomenuté nezmyselné množstvo totálne nadbytočných slov vyšklbnutých z kadejakej kopy lingvistického hnoja. Len nejaký ten Fassbinder 21. storočia zatiaľ chýba.

Manželka: "Dala som si so sympatickým mužom v kaviarni tiramisu. Bolo tak sladké! Bol tak sladký! Manžel o tom nevie. Strácam sebakontrolu." Blik: Pud sebazáchovy následne stráca celé široké okolie manželky. Ľudia kapú sťaby muchy. Manžel s manželkou musia prejsť nejakú cestu očistcom. Manžel: "Bože, ja som zabudol na farbu lásky - a to som si myslel, že stačí žiť mimo civilizácie, bez elektriky. Ale nestačí - bez lásky nie sme nič. Musím manželke to tiramisu odpustiť." Blik: Nákaza ustupuje. Ale: sú aj iné koláče, iné mestá, iné vzťahy.