Radko

Presné zobrazenie českého národného charakteru. Chápem, že do zrkadla sa zle pozerá. Avšak také všeobecné kurevstvo, šmelina, závisť a chladné rodinné vzťahy sú našim západným bratom i sestrám všeobecne dosť blízke. Preto také ostré odsudky filmu - že o ničom, podpriemerné a trapné. Naopak: skoro o všetkom a veľmi výstižne. Nudné? Vôbec! Trápne? Áno - v takom tom pozorovacom zmysle skúmania hmýrenia sa ľudského hmyzu..

Snaha poukázať na to, čo sa naozaj deje na východnej hranici Slovenska je ok. Veľká časť miestnych ľudí prevádzačstom a pašovaním žije. Niekdajšie fabriky zanikli, kšeftovanie s drogami a iným nelegálnym tovarom ostalo často jediným možným zdrojom obživy. Faktom tiež zostáva, že umelecky sa problematike pašovania oveľa presnejšie priblížil spisovateľ a novinár Arpád Szoltés v knihe "Mäso - Vtedy na východe", popisujúcej okrem iných záležitostí aj zovretú soldatesku pašerákov, colníkov, policajtov, sudcov, mafiánov a agentov tajnej služby pri prevážaní kontrabandov z Ukrajiny. Film je spoetizovanou verziou (napriek pár drsnostiam) pašeráckeho remesla, ktoré má na východe Slovenska (kde podľa bývalého premiéra Roberta Fica nič nie je) oveľa drsnejšie črty. Napriek tomu sa Bebjak celkom posnažil a výsledkom je taký priemerný slovenský film, snažiaci sa pracovať s prirodzeným jazykom a reáliami. Vždy z toho vyjde viac či menej magicko realistická tisícročná včela (cigáni v ružovom mercdese, afgánci vyliezajúci zo záchoda ako svadobní hostia rovno do autobusu, mafiánsky matriarchát, obete v jazere ako prapodivný prales, jemne ožívajúci pri každej ďalšej mŕtvole). Ale čo už, taký je osud väčšiny slovenských filmov, snažiacich sa o takzvaný presah.

Ruský šlendrián, zanedbávanie vyplácania štátnych zamestnancov, pracujúcich mimo moskovského ústredia, spupnosť generálov, riadených stalinskými poučkami, jeľcinovský rozpredaj armádnych zásob na komerčné účely, stagnácia vojenskej výroby po rozpade Sovietskeho zväzu, ako aj užívateľom Maqom spomínané dlhodobé ignorovanie individuálnych ľudí v prospech celospoločenského záujmu. To všetko stálo v pozadí tragédie posádky ponorky Kursk. Slušne zmapované Thomasom Vinterbergom, ktorý dáva v príbehu primerané miesto tým, ktorí tragickou nehodou utrpeli najviac - ženám a deťom zosnulých námorníkov.

Silné emočné smútočné vzopätie národa pri vzdaní poslednej pamiatky upálenému študentovi. Symbolicky predznamenáva politicky uniformnú dobu normalizácie. Normalizácia síce priniesla slušné sociálne zabezpečenie, v oblasti politicko-individuálnych slobôd ale mala znaky umiernenej totality. Otázne ostáva, či ostro patetická a vyhranene egoistická (smerom k vlastnej rodine), forma vzdoru sebaupálením (hoci navonok celospoločensky burcujúca), má zmysel. Ťažko povedať. Faktom zostáva, že Palach nebol zďaleka prvý ani posledný Danko. Veď Maxim Gorkij dávno napísal poému "Dankovo srdce", kde si mladý hrdina vyrve srdce z hrude a svieti ním na cestu ľuďom, aby ich vyviedol z temného lesa. Je v tom niečo pateticko-hystericky národovecké, sebaobetovacie v zmysle - ja ako jedinec som nič, národ je všetko, niečo byzantínsky odpudivé (je morálnou povinnosťou každého sa ťažkých dobách obetovať za národ). Začiatkom októbra 2020 sa v ruskom meste Nižný Novgorod, pred budovou miestnej pobočky Ministerstva vnútra Ruskej federácie, upálila 47 ročná miestna blogerka a novinárka Irina Slavinová, ktorá zanechala odkaz: "Z mojej smrti viňte Ruskú federáciu.".

Maliarka a vizuálna umelkyňa Jay DeFeová vytvárala na stene v byte monumentálne dielo Ruža. Byt však bola nútená opustiť. Vznikla tým potreba nedokončené dielo, vážiace viac ako jednu tonu presťahovať. Priebeh premiestňovania zachytáva čiernobiely dokument v rýchlych (no nie zbesilo rýchlych) prestrihoch dokument kamoša umelkyne, experimentálneho anti mainstreamovbého režiséra - Bruca Connera. Clivá melódia trúbky a zábery maliarky, oduševnele sa lúčiacej so svojím "opus magnnum", kvôli premiestneniu ktorého museli vybúrať okno, aby ho naložili na vysokozdvižný vozík. prispeli k nostalgicko-melancholickej atmosfére krátkeho dokumentu. Poznámka: Dielo Ruža, ktoré vznikalo viac ako osem rokov, bolo zaradené do prestížnej knihy Thomasa Hovinga Najväčšie umelecké diela západnej civilizácie (Greatest Works of Art of Western Civilization).

Josef Váchal začiatkom 20. storočia (1912) vydal v pár exemplároch knihu Cyklus dřevorytů ku chvále geniálních lékařů a ranhojičů. V nej s príznačným výsmechom a skvelým drsným humorom ilustroval svojrázny prístup lekárov k pacientom. "Úspešné výsledky" ich práce pekne vidieť na farebných ilustráciách, v podobe rozrezaných a dokrútených tiel pacientov. Svadba jako řemen pripomína analogickú filmovú verziu tejto knihy. Len tentokrát nie o lekároch, lež o mužoch zákona. V duchu knižného predobrazu, by podtitul filmu mohol znieť napríklad takto: "Chvála geniálních mužů zákona a příslušníků Veřejné bezpečnosti".

Nestály lev. Mladá slečna sa zaúča u skúsenej vykladačky tarotových kariet, ktorá ju poúča, že nie jasnozrivé videnia, ale psychológia, je kľúčom k úspešnej veštbe. Načúva predpovediam určených klientom. Tie sa jej postupne zvláštnym spôsobom vypĺňajú a prelínajú s vlastným životom. Sprievodcom naplnenými veštbami i ich priamym účastníkom je meniaca sa podoba známeho parížskeho pomníku leva (ide o repliku sochy leva sochára Frédérica Augusta Bartholdiho, vytesanej do skaly blízko Belfortu ako pocta francúzskemu plukovníkovi pri obrane pred pruskou armádou; mimochodom Bartholdi sa neskôr preslávil ako autor sochy slobody). Roztomilá krátkometrážna filmová magická záležitosť. O náhode, synchronicite a hľadaní a strácaní lásky. Režisérka si strihla úlohu dámy sediacej na lavičke, čítajúcej knihu. Píše sa v nej o ankete z 30. rokov, v ktorej sa pýtali, ako naložiť so starými parížskymi pamätníkmi. Básnik, surrealista a spisovateľ André Breton sa vyjadril, že levovi z pamätníka navrhuje vložiť do tlamy kosť a otočiť hlavu smerom na západ.

Akcia svižná a rázna. Jednoduchý dej za ňou zaostáva na sto honov. Nesie sa v duchu povestného: "Pre svoje dieťa som ochotný urobiť čokoľvek. Čokoľvek.". Záporák typovo vyčnieva nad ostatnými postavami, no v priebehu deja pôsobí obdobne nezničiteľne ako hlavná postava.

Napriek nasilu vykonštruovanej zápletke ide o potrebný film. Zaoberá sa dilemou, ako sa má rodič zachovať k tomu, kto zmárnil život jeho potomka. Forma zvolená bratmi Dardennovcami je obdivuhodná, i keď im vlastná. Len v Synovi trochu viac pritlačili na pílu. Pohľad hlavnej postavy - otca a majstra v drevárskej dielni - nespúšťajú z očí. Drevársky majster zase nespúšťa oči z páchateľa, momentálne pracujúceho v dielni. Hoci si svoje odsedel, biľag nespravodlivosti v sa v otcovi prevaľuje ako nepríjemná hruda skazeného jedla v žalúdku. Napätie medzi tragédiou a katarziou. Každá z nich môže nastať kedykoľvek. Pretože v slede každodenných činností v dielni a osobných situácií v otcovom živote sa zrazu môže vyskytnúť taká, ktorá podnieti konať tak či onak. Vyústeniu tlieskam. Pretože ide navzdory prirodzenému jednaniu, predpokladanému zásadou jus talionis (veľmi jasne upravenou v Chammurapiho zákonníku či neskôr poetickejšie v Biblii známym "oko za oko, zub za zub"), vyjadrujúcou, že miera odplaty má byť rovnaká, ako škoda spôsobená poškodenému.

Cukrovka ako prostriedok k sladkému životu do budúcna. Šroub v úlohe kľúča. K jeho získaniu vedie krvavá cesta. Rasové nepokoje v base, osobné rozbroje so väzňami. CIA v akcii - záhadné motívy mocných v pozadí. Morálne poučenie? Chcete mať všetky prsty na nohách v poriadku? Neserte sa nasilu do basy.