Radko

Odnikiaľ nikam v mystickej atmosfére hustých lesov, skalnatých údolí, pustatín s divo rastúcimi kríkmi, obrábaných polí a malých skalnatých dedín. Na úteku vo dvojici. Zviazanej sprvoti putami zauzlených povrazov a neskôr nevyhnutnosti. V objatí prírody a predsa pod drobnohľadom vrtuľníka, ktorý sa sadisticky sa poihráva s upotenými bežencami. Odnikiaľ nikam a predsa niekam. Z anonymnej, bližšie nešpecifikovanej totality, plnej vojakov, za hranice do iného štátu. Skrývajúceho sa vysoko na horizonte strmých štítov hôr. Charaktery oboch utečencov sa menia v závislosti od momentálneho stavu, počasia či situácie. Od chladnokrvného vraha k obetavému záchrancovi druha. Od odsudzovača zabíjania nevinného k chladnokrvnému podrezávačovi hrdiel. Ale: stojí celá tá námaha za to? Nečaká ich na druhej strane zase len to isté militaristické peklo v bledozelenom? Našťastie film nedáva veľa jasných odpovedí, dáva len vodítka a stopy. Z nich si každý divák môže odvodiť vlastný zmysel i východisko. Čo však dáva je neuveriteľne podmanivá atmosféra a vierohodné charaktery a spôsoby správania sa dvoch ľudí v krajine, s pomerne nečakanými, no pritom skvostnými replikami v rozhovoroch jediných dvoch relevantných hrdinov príbehu, ktorých vzájomný pomer i ich vlastné duševné prejavy neustále kolíšu.

Toto zažíva dnes veľa mladých z východnej Európy. S nádejami, snami o lepšom svete a dobrom zárobku sa odoberie do sveta. Až príliš často naďabí na realitu pripomínajúcu život na internátnych izbách tam u nich doma, v postsocialistických guberniách Ruska. Neznámi ľudia, povaľači, umelohmotná dohrievaná strava z obchodov, televízia ako plnohodnotný spoločník trávenia voľného času. Popíjanie piva a nejaká ta ciga k nemu ako vyvrcholenie dňa - či už pracovného alebo takéto vegetiaceho (aký vidieť filme). Rozlet do sveta končiaci uzavretím sa v priestore obydlia a pár obchodov (barov) navôkol. Jarmusch to vystihol dokonale. A nadčasovo. Pretože rovnako ako pred dvadsaťjeden rokmi sa situácia mnohých mladých na vysnenom Západe v základných obrysoch zhoduje s tou v Novom svete.

Svojho času som čítal noticku Miša Kaščáka o tomto dokumente. Vychválil ho. Sochy a obrazy Sikoru mu vraj prišli na výstavách samy osebe neosobné, no vďaka vďaka dokumentu získali rozmer ľudsky umožňujúci pochopiť jeho dielo. Nuž, mám to trochu inak. Objasním, len je to nadlhšie. Úžasné zrkadlové väzenie, odrážajúce mnohoznačnosť reality v totalite i mimo nej, som 9x navštívil vrámci jednej Sikorovej výstavy. Film ukázal ako jeho tvorivý rozlet v oficiálnej výtvarnej sfére s množstvom performancií zastavila okupácia a normalizácia. Počas rokov 1968-1989 sa tvorilo polo ilegálne, tajne, pod rúškou oficiálnosti. Ako sa správne podotklo - na Slovensku nebol žiaden zákaz nikdy dokonale nepriepustný: kadečo sa dalo. Nádej prišla v novembri 1989. Vytriezvenie o pár rokov neskôr. Ulice v Bratislave v roku 1989 rozbiehal práve Rudo Sikora. Do Umeleckej besedy zvolal s pár kamošmi ľudí, ktorí podpísali a založili hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN). Trochu si nasypal popol kvôli Mečiarovi a tomu, že oni ako VPN Mečiara inštalovali do funkcie ministra vnútra a neskôr za premiéra. Teraz robí mamutie inštalácie. Všetko, ok výhrady sú skôr osobné a osobnostné. Človek, čo dumá globálne o vesmíre a zodpovednosti ľudstva voči planéte zem a Vesmíru je vo vzťahu k tejto globálnosti príliš upätý k suprematizmu (= umelecké hnutie, pochádzajúce z Ruska, ktorého pozornosť sa sústredí predovšetkým na geometrické útvary ako štvorec a kruh) a jeho zakladateľa Maleviča. Niečo ako mysli globálne, ale konaj suprematicky. Druhou vecou, čo nenadchla bola samochvála - vzhľadom na vesmírne úvahy nebol spomenutý takmer nik a nič iné z výtvarnej scény - monopol mali sikoroviny. Čo znamená, že idea vesmíru je zrejme vnímaná ako idea len osobného vesmíru, uzatvretého telom a dielom umelca. Posledná vec čo vadila - podráždený tón v reči k spôsobu práce ženy pri dočisťovaní géniových obrazov: nervozita a krik. Na druhej strane išlo o sympatickú sebakritiku - túto scénu maliar do filmu pustil. Sumár: radšej dvadsaťkrát Sikorovu výstavu (veľa skvostných diel) ako si zopakovať tento filmový zážitok. 58%

Skúmanie technických aspektov obrazových efektov. Hudba sprevádzajúce tieto zábery pripomína zvuk zapnutého vysávača za stenou u susedov. V priebehu desiatich minút sa vystriedajú rozostrená skupina stromov na obzore nočnej oblohy, ostro nakrútené blesky v tme lesa a usmievavá, mierne rozštvorčekovaná tvár Mesiaca. Nebolo to úplne márne, len časovo z dvoch tretín zbytočné.

Ďalšia filmová pieseň zrežírovaná Ladislavom Rychmanom. A ďalší obrazový skvost. Ani pieseň nie je márna. Ba ani text: "můžeš zázrak udělat, když mě budeš míti rád, peklo, ďábla překonám".

Bez ohľadu na otázku videoklipového prvenstva ide o skvelé podobenstvo o úsmevmi rozžiarených partneroch postupne si napĺňajúcimi byt rôznymi predmetmi. Až sa napokon dobrovoľne, presýtení vecami zacvaknú do oblôčika vytvoreného obrovskou visiacou zámkou. Alias Visacím Zámkem. Tak sa hneď z konca 50. rokov obrazovo predpovedá vznik punkovej hudobnej legendy. Výtvarne a inscenačne originálna a hravá filmová pieseň. Ladislav Rychman bol koncom 50. a v prvej polovici 60. rokoch skvelý režisér.

Hollywoodsky happy end a kopec necností typických pre kinematografiu 80. rokov. Zdá sa, akoby to s postupujúcim časom naozaj vybledávalo do zabudnutia. Avšak samotný námet o postupnom uvedomení si človeka zameraného na zisk, že dá sa pôsobiť aj inak, hoci za cenu tvrdých protiúderov je stále platná. Pretože dnes je takmer každý hrdina a dokáže pomerne presne zanadávať na všetkých tých korupčníkov vo vláde, bankách a korporáciách. Avšak len málokto poukáže na konkrétnych zloduchov, pričom má tvrdenie podporené relevantnými dôkazmi. Okrem tohto všeobecne platného a filmovo vydarene zobrazeného problému (končiaceho vo filme divácky až príliš ústretovo) je dobre ukázaná aj paralelná ľúbostná línia. Advokát moralista sa zapletá s milenkou a musí čeliť nástrahám i v tomto smere. Zo strany manželky aj pomstychtivého bývalého klienta - inak takto cynického obchodníka, resp. úplne typického mamonárskeho hajzla dnešných dní.

Holiday in Cambodia made in ČSSR. Znie to bizarne? Je to bizarné! Kňažko ako český lekár zamilovaný do Kambodžanky. Prehováraný hlasom Petra Čepka. A kruté masakrovanie a teror červených brigád. Ponuré tóny sprievodnej hudby od skladateľského dua Michael Kocáb - Michal Pavlíček túto brigádnicku bizarériu dotvárajú. Deväť kruhov? Ako sa volali? Ako sa tie Dantem Alighierim vytvorené kolesá svojho času pomenúvali? No jednoducho: Pol-Pot! Pol-Pot! Pol-Pot! Pol-Pot! Pol-Pot! Pol-Pot! Pol-Pot! Pol-Pot! Pol-Pot!

Sfilmované začiatky stretávania spisovateľských priateľov na výške, z ktorých podaktorí patrili istú dobu k beatnikom. Ukazuje sa v podstate len jedno: počas vš štúdia sa blbne na kvadrát. Často za hranicou zákona. Experimentuje sa drogovo aj sexuálne. Len podaktorí z týchto búrlivých čias vyťažia viac než len hŕstku spomienok a pár kamošov. A viac či menej intenzívny alkoholový návyk spestrený tu a tam nejakým amfetamínom či hašom. Väčšina sa napojí na spoločensko - podnikateľský - rodinný vláčik do Priemeru. Zopár nepokojných ostane tvoriť a len hŕstka z nich zaujme širšie okolie. Medzi nich patria aj filmom predstavení jednotlivci. Výborne stvárnený bol mladý William Burroughs. Dieťa z aristokratickej rodiny, spôsobmi, oblečením a myslením neveľmi zapadajúci medzi beatnikov. O to neúnavnejšie a vášnivejšie skúšajúci spústy nových a nových drôg. Jack Kerouac študentských čias bol ukázaný ako priateľ a zároveň krivák, podrážajúci vlastnú manželku. Už vtedy sa uňho objavovali neskôr vypuknuvšie známky alkoholickej neznášanlivosti a katolíckeho moralizovania. V predstaviteľovi Allena Ginsberga som stále videl Hobita. Hoci sa Radcliffe snažil, pomôcť som si nedokázal. Hlavná postava bol arogantný nesympatický podraziacky zmrd Lucien Karr. Paradoxne, možno práve kvôli jeho lenivosti (vysokoškolské eseje a práce mu písali ostatní spisovatelia) a navonok dávanej potrebe inakosti a potrebe ukázať vzburu proti priemernosti vlastne nejaká beat generation vlastne vznikla. Skvelé dielo, súce k opakovanému pozretiu. Poznámka: Najmä pre tých, čo majú čosi z tvorby protagonistov načítané. Od Williama Burroughsa odporúčam: Feťák, Mestá červených nocí a Listy o Yage (spolu s Allenom Ginsbergom), od Allena Ginsberga jednoznačne veľkú výberovku Karma, červená, biela a modrá a knižku Veľký marihuanový odrb, od Jacka Kerouaca výberovku Jeseň v železničnom kraji, román Dharmoví tuláci.

Idealizmus a vysnené méty možno nie sú len vždy a za každých okolností falošnou maskou, silou slabých. Bresson ukazuje aj iný prístup: každá vysnená méta je možná a dosiahnuteľná, no pri vedomí, že nie je večná a má svoj presne ohraničený (zväčša neodhadnuteľný) začiatok aj koniec. Takto môžu byť aj najväčší rojkovia v skutočnosti triezvi realisti, uvedomujúci si dočasnosť všetkých tvorivých či vzťahových úspechov. Žiadni bolestínski ublíženci, rochniaci sa v svojej sebaľútosti, ale milovníci života, vychutnávajúci si dočasné chvíle maximálneho šťastia (zamilovanosti do čohokoľvek, kohokoľvek vysneného). Možno ide len nepatrné odlesky a náznaky, ktoré však dokážu sami osebe poskytnúť chvíle osobnej spokojnosti, no ako je známe, stav trvalého šťastia neexistuje - teda s výnimkou permanentnej drogovej excitácie alebo istých druhoch psychotických stavov. Realistickí rojkovia, okoliu sa často javiaci len ako pojašení neužitoční blúznivci, čo nevedia čo chcú, sa zároveň dokážu tešiť. Zo splnenia vysneného. Hoci len na prchavý okamih. Ukazuje sa tiež to, že oveľa viac trpia dogmatici, rigidne trvajúci na jedinom možnom výklade života, vzťahu, umenia. Zväčša strácajú humor (ak vôbec nejaký majú) a metajú jedovato-ironickými bleskami vôkol seba. Aby nakazili smútkom, hnevom či bolestínstvom aspoň okolie, keď už oni sami sa cítia nepohodlne, zle a z postojov ostatných je im permanentne na tyčku.