Radko

Bola láska, bola. Ale pominula. Žiadny vzťah nie je večný. Ani láska jednej slečny. Pár dobrých miest, chýbala jedna sympatická postava.

On: Spolumajiteľ firmy, Ona: tlmočníčka. Obaja finančne nezávislí, scestovaní. On ženatý, ona slobodná. A bum: láska ako hrom! Dilema: zachovať stabilitu rodiny alebo odísť v ústrety osudovej žene? Našťastie finančné zázemie a povaha ich povolaní im umožňuje časté túlanie sa po luxusných hoteloch a exotických krajinách, ďaleko od dozorného oka manželky a známych. Vzťah sa transformuje na hru: príde-nepríde? Príbeh slúži ako terapia, odhalená počas jednej dlhej noci svokrom neveste. Aby vedela, že v citovej a partnerskej kríze nie je sama. Vydarené, pozvoľna plynúce rozprávanie má v sebe nádych francúzskeho snobizmu. Istá línia frankofónnych vzťahových filmov rozoberá zásadné duševné poryvy a milenecké trápenia obdobne zazobaných podnikateľov a svetobežníckych podnikateliek podobným spôsobom. Ukazujú, že peniaze neznamenajú nič moc. Všetci ich jednoducho majú ani pliev - otázky týkajúce sa prachov sú podávané navonok vážne, no z hľadiska hlavnej zápletky majú len podružnú rolu. Zásadné sú morálne a sexuálne dilemy. Svet navôkol a jeho problémy neexistujú, netreba ich ani nejako zásadne vnímať, pretože celé sústredenie pohlcuje stretnutie so súložnicou/ súložníkom. A pokiaľ to náhodou nevyjde, vždy je možné bezmocne odkväcnúť do perín. Chápajúce okolie sa postará. Rezultát: napriek ideovým výhradám ide o kvalitnú vzťahovku s charizmatickou Máriou - Joseé Crozeovou v úlohe femme fatale.

Zasadnutie mocných oligarchov pohľadom zdola. Pohľadom zostrihaných záznamov vyše stovky dokumentaristov, zaznamenávajúcich priebeh širokospektrálnych protestov proti zasadaniu Svetovej obchodnej organizácie (WTO). Rokovaní v americkom meste Seattle na sklonku roku 1999 sa zúčasnili najvyšší štátnici 132 krajín. Neobhajovali ani tak svoje záujmy ako záujmy štáty riadiacich bánk a majiteľov obchodných medzinárodných obchodných spoločností. Prvoradým cieľom bolo dohodnúť odbúranie obchodných bariér. Toto vyvolávalo a vyvoláva obavy, že v jednotlivých štátoch vďaka odstráneniu bariér pre voľný obchod budú okresané povinnosti a práva v oblasti životného prostredia, zdravotníctva, zamestnanosti a nastane prudký pokles v sfére verejnej starostlivosti (rôzne "neziskové služby" a pod.). Brutálne vyzbrojení policajti, pôsobiaci ako vojnové roboty sa od začiatku ani netvárili, že chcú nejakú vyváženú zábezpeku práv vládcov a ovládaných, pričom rovnoprávne zaobchádzanie je základom právnych úprav všetkých ústav demokratických štátov. Robocopovia sa hneď postavili na stranu moci voči bubienkovo - tancujúcim demonštrantom. Použili proti nim plyny, prvý raz po Vietname. Drsne zatýkali pokojne sediacich. V tomto bol bol dokument skvelý. Opäť presvedčivo ukázal, že ozbrojené zložky chránia záujmy mocnej hŕstky pred všetkými ostatnými. Radnica volená občanmi sa tiež vyfarbila: nariadila v čase zasadnutia WTO zákaz predaj, kúpy a používania plynových masiek. To je jeden z princípov selektívnej demokracie - ochraňujúcej najmä dočasných držiteľov moci. V zvyšných častiach bol dokument dosť sa opakujúci, výpoveďami aj zábermi. Tým sa strácala jeho údernosť. Možno aj preto, že protesty v Seattli boli veľmi širokospektrálne a napriek krachu zasadania (spôsobeného nielen silou demonštrujúcich ale najmä neprimerane veľkými očamikorporácií) zo strany oponentov boli ponúknuté ako alternatíva len páčivé heslá a výpovede. Čo je len krátkodobo úderné, ale inak s odstupom rokov viacmenej nezaujímavé. Už menej sa ponúkli konkrétne výzvy alebo realizované riešenia. Napríklad k zakladaniu nezávislých samosprávnych výrobných komunít, obsadzovaniu nepoužitých priestorov, vytvoreniu systému sociálno-kultúrnych centier, samostatných škôl a alternatívneho zdravotníckeho systému. Chápem, že protestujúci boli v spektre od odborárov až po anarchistov, ale aj tak. 50%

Radosť počúvať, radosť pozerať. Optikou všeobecne platného pohľadu na ťažkosti tvorivých ľudí s talentom je sfilmovaný aj koncertný - osobný aj skladateľský príbeh Antonína Dvořáka. Tvorcom bez finančného či rodinného zázemia sa obvykle hádžu polená pod nohy. Závistliví špinavci s vplyvom im totiž dávajú pocítiť, že žiadne zvláštne nadanie nemajú, a ak predsa, tak si ho musia vykúpiť utrápeným životom plným pochybností o zmysle tvorivej dráhy. Dráhy, ktorá až príliš často podlieha príkazom a požiadavkám masového vkusu alebo osobným vrtochom kultúrne nadutých snobov; povrchných vo všeobecnom umeleckom rozhľade, no mimoriadne nadaných v zákutiach psychologického trápenia tých, čo vyčnievajú. Spracovanie námetu nie je zjednodušujúce - teda až na prílišné tlačenie na pílu v zobrazení negatívnych postáv (užívateľ D.Moore v komentári uvádza, že pôsobili miestami ako karikatúry svojich charakterov) a rozhodne nepodlieza masovému vkusu. Pretože pozerať na x-té obdivné vajatanie venované klasikovi českej národnej kultúry podľa zavedenej mustry by zrejme viedlo k odohnaniu od obrazovky. Josef Vinklář v hlavnej úlohe prekvapil, jeho výkon bol nadštandardný. Doktor Cvach zo seriálu Nemocnica na okraji mesta prekonal sám seba, v ostatných filmoch poväčšinou splýval s ansámblom.

Ahojte! Som tu už vyše roka. Mám sa dobre. Ráno čo ráno si vytrasieme plachty. Ak sú špinavé, tak ich vyperieme a vyžmýkame. Potom porozvážame seno. Prejdeme sa pomedzi lúky a lesy. Po tráve behajú kadejaké vtáky. Máme aj kravu. Dnes sa dala pohladkať. Slnko presvitá pomedzi oblaky. Lesy sú tu zmiešané. Nepočuť hluk mesta. Rečiam spolupacientov veľmi nerozumiem. Zvláštne brumľajú. Sestričky sú fajn, každá bielo žiari ako anjel. Majú čisto opraté uniformy. Nevadí mi nič. Poobede si zapálime s ostatnými chlapmi cigaretu. Sedíme na lavičke, fajčíme. Les je tu zmiešaný. Myslím, že na svete by bolo menej trápení duše, ak by ľudia viac fyzicky pracovali. Tak ako voľakedy. Alebo sa aspoň pešo prešli. Alebo by sa len tak potúlali. My tu dnes takto prežívame a musím Vám povedať, že je to fajn aj keď mi chýbate. Posledný týždeň tu bol režisér. Ruský. Nafilmoval nás a ukázal nám to. Pripomínalo mi to staré fotky, asi tak 50 rokov staré. Majte sa všetci fajn! P. S. Nezabudnite si vyjsť cez víkend na túlačku lesom alebo ulicami Vášho domova!

Subkomandant Marcos (dnes subcomandante Galeáno) je výnimočnou postavou hnutia za oslobodenie od okov mocenského zotročovania. Nik poriadne nevie ako vyzerá - jeho tvár aj v dokumente je neustále zakrytá kuklou zo šatiek. Vidieť len oči. Počuť hlas. Okrem krytia je to odôvodnené aj filozoficky - nie je dôležitý vodca, dôležitý je kolektívny hlas vzbúrených Indiánov. Vzbúrených nie za dosiahnutie mocenských alebo politicko - inštituciálnych pozícií, ale za dôstojný život, vzdelanie, pracovné podmienky a slobodné vyjadrenie názoru domorodcov. Nik presne nevie, prečo sa zapatisti - držitelia odkazu chýrneho mexického revolucionára Emiliana Zapatu - rozhodli vyjsť z ilegality do verejného priestoru práve v Chiapase. Možno to boli práve otrasné životné podmienky a chudoba pôvodných obyvateľov. Po počiatočných úspechoch spočívajúcich v obsadení niekoľkých priľahlých miest a po následnej vojenskej kontraakcii sa zapatisti stále snažia vybudovať autonómne územie s vlastným školským a zdravotníckym systémom, ktoré by fungovalo na princípe samosprávnej netotalitnej štruktúry s pravidelne rotujúcimi správcami a s prerokovaním všetkých záležitostí so všetkými členmi komunity až po dosiahnutie súhlasu od všetkých. Mnoho podnetných myšlienok skrýva dokument oboznamujúci nielen so snahami Indiánov po autonómii ale aj o doslova besnom snažení oficiálnej mexickej vlády zastrašiť, vyhnať, zničiť a znásilniť tých, čo si dovolia nielen myslieť, ale hlavne konať autonómne a nezávisle. Marcos ako intelektuál, spisovateľ a filozof sa ukázal byť skutočne cenenou a hybnou silou tohto hnutia a napriek tomu, že sa neautoritársky stiahol do ústrania, výsledky jeho práce v podobe autonómnych škôl pre indiánov, fariem a nadobudnutia zdravého sebavedomia pri vyjednávaní s úradmi i armádou pretrvávajú. Napriek slabšej formálnej stránke dokumentu dávam maximálne hodnotenie. Pretože indiáni z Chiapasu si to jednoducho zaslúžia a rovnako tak neúnavný subcomandante Marcos, s ktorým si mimochodom o spôsobe presadzovania revolučných myšlienok a organizácie utláčaných svojho času dopisoval aj Egon Bondy (táto korešpondencia bola sčasti aj publikovaná). A na záver miesto poznámky knižný tip: zapatistická detektívka Nepohodlní mrtví (Co schází, to schází) od autorov: Subcomandante Marcos & Paco Ignacio Taibo II (nakladateľstvo Pavel Mervart v spolupráci s nakladateľstvom Československej anarchistickej federácie, Praha 2012).

Skvost! Od úvodných tónov orchestra, zloženého z podivuhodných prerastených figurín, dirigovaného mlčanlivým čiernoodencom v akomsi chrámovo pôsobiacom priestore až po záverečný mrazivý smiech: H - H - H - H! Pomsta chutí najlepšie nielen ak je zároveň vychladnutá a dobre odležaná, ale ak je navyše i dôsledne esteticky premyslená! Miestami to pripomínalo experimentálny divadelný kúsok (viď MIMICov komentár o pripodobnení filmu predstaveniu dadaistického kabaretu Voltaire v Zürichu). S tým rozdielom, že pokiaľ sa niekto prostým kamerovým záznamom pokúsil previesť atmosféru divadla do obrazovky, vyznelo to väčšinou katastrofálne, prinajlepšom veľmi splošťujúco. Rovnako tak adaptácie divadelných hier do filmu sa len veľmi výnimočne vydarili. Hrôzostrašný dr. Phibes je však svojbytný artový kúsok, miestami vytvorený s použitím divadelných postupov ale výslovne a výlučne len pre filmové plátno. Výsledok je ohromujúci a povznášajúci zároveň. Pastva pre všetkých dekadentných estétov, interpretátorov starých symbolov, znamení i kliatieb a fanúšikov Vincenta Pricea!

Železná lady vládla deregulačno - privatizujúco - militaristickým spôsobom zatiaľčo na uliciach dorastala oceľová mládež. Mládež, často frustrovaná neveselou rodinnou situáciou, prepúšťaním či alkoholizmom rodičov. Jedným z obetí vládnej vojenskej politiky je aj hrdina príbehu - malý chlapec, ktorý stratí otca nasadeného do boja o Falklandské súostrovie. Chýbajúci otcovský vzor mu ponúkne najprv sympatický galgan, ktorého onedlho nahradí tvrdý a sebavedomý plešivec s agresívne presadzovanými politickými heslami. Chlapcovi imponuje jeho ráznosť a nekompromisnosť, pričom oboch spájajú rodinné frustrácie. Obetného baránka partia skínov vidí - napájaná politickými školeniami neonacistického spolku - v Pakistancoch a inofarebných imigrantoch. Vydarený obrázok doby na príklade konkrétneho príbehu. Doby, v ktorej skinhedské hnutie postupne transformovalo z pôvodnej radikálnej obrany robotníckych práv na rovnako radikálnu obranu vlasti a národa. So všetkými svojimi bizarnými sprievodnými znakmi, spájajúcimi v sebe: elegantné oblečenie so štýlovými Martenskami a značkovými košeľami, šialené odevné kreácie dievčat, fajčenie trávy, chodenie chlapčekov s dospelými slečnami, demolácie opustených priestorov - ako jednej z mála uskutočniteľných voľnočasových aktivít, svojskú hudbu, túžbu zaradiť sa do správnej partie a prebúdzanie jasne stanoveného názoru národ a rasu. Film neobhajuje skínov ako nešťastných hrešiacich jedincov. V prvom rade ide o skvele spracovaný príbeh s pár všeobecnejšími znakmi, spočívajúcimi skôr v zachytení celkovej situácie a módy. Nepriamo sa poukázalo na potrebu skorého lekárskeho zachytenia psychicky narušených mladistvých. Pretože, ak sa im prepečie násilnícko agresívna mladosť (často len verbálna), neskôr z nich často vyrastajú politickí lídri, žurnalisti či moderátori, populisticky k sebe ťahajúci masy. V skutočnosti sú to len tupé bábky riadené ideológmi a podnikateľmi v pozadí.

Acidová muzikálová jazda pre yupíkov, ktorým ešte nevymäkol mozog (ale ako tak pozerám na komentáre, takéto štýlové jazdy, pokiaľ neprebehli kolektívnou všeobecnou vlnou prijatia, sa doceniť veľmi nevedia). Skvostná romanca novej éry s víziami tvorenými túžbou po tom svojom hudobnom klube, obsahujúcom to najlepšie zo starej aj prichádzajúcej muziky. Len treba mať chuť diktovanú pobozkaním múzy. Staré cigary, staré tance. Nový dizajn prinesený novými drogami - acidmi a amfetamínmi. Tie sa síce vo filme nespomenú, no z kostýmovo/architektonicko/iluminačnej stránky diela sú zrejmé. Skvelá práca.

Z blata a marazmu k perspektívam a možnostiam radosti v budovateľskom socializme. Na začiatku je lada zapadnutá v hnedej čvachtlavej sračke. Prostredníctvom bodrého šoféra nákladiaku sa ju podarí vytlačiť na cestu. Vodič ani netuší, že tým práve dostal zlosovateľnú vstupenku do sveta budúceho možného šťastia. To sa však dá dosiahnuť len rozbitím iluzívneho zrkadla o nás samých. A následným priamym pohľadom na výjav nachádzajúci sa za črepinami. Áno sú tam červené jabĺčka. Toto však nie je spoiler (ním by bol popis všetkých tých unikátnych kompozícií sveta industrie, prírody a ich mixu) ani nejako podstatné. Kira Muratova obrazovo čaruje uprostred partie vodičov nákladných áut a štukatériek (omietkáriek) na výstavbe nového sídliska. Jedna z omietkárok si privyrába príhovormi na svadbách mladých robotníkov a kolchozníkov. V rámci koncepcie filmu predstavuje ona intelektuálnu hravú hviezdu s fantáziou, básnením, čo vo svetle reflektorov nákladiaku prečíta vodičovi iniciačný list o láske, predstavujúci akýsi pomyselný šém, otvárajúci myseľ dobráckeho ťuťka, čo sa večer nadája mliekom z fľaše (znak infantility - pocitovo prisatý k mamičkinmu prsníku) k akcii. K šťastiu a možno aj k láske.