Radko

Spracovanie sociálnej vylúčenosti na výbornú - iným komunikačným kódom, ukazujúcim ohromujúcu samotu sveta hluchonemých. Tí zvonka komunikáciu aspoň čiastočne rozšifrujú alebo naštvaní z kina vybehnú (v mojom prípade to bolo šesť ľudí z celkového počtu cca 40, pričom jedna zo žien odchádzala so slovami: "najhorší možný film"). Prípadne sa unudia na smrť v kinosále - keď už ten lístok toľko stál. Príbeh samotný je štandardným príbehom prijatia do skupiny. Je aj o rebelovaní, zaľúbení, treste a pomste. Práve prostredie kde sa film odohráva (internát a škola pre sluchovo postihnutých) a skmeňovanie takto vylúčených pridávajú filmu plusové body. Mínusové sú niektoré nadbytočne opakované scény - síce rozumiem prečo (režisérske poukázanie na nevyhnutnosť istej monotónnosti prežívania hluchonemých), no nerozumiem prečo tak veľa. Záverečná nelogickosť sa dá vysvetliť aj hororovo - prichádza zombie aby si vybavil účty. Spomínané brutálne násilie a desivé scény vo mne žiadnu zásadnú alebo emočne otriasajúcu stopu nezanechalo. Súhlasím s názorom Deschain. Zrejme podobné festivalové šokizmy z minulosti vyvolali takú otrlosť, že na miesto kože mi pre tieto prípady vždy v kine dočasne vyrastie korytnačí pancier.

Bezstarostné nadšenie, o ktorom presviedčajú mládež inštitúcie a médiá od útleho veku naráža na tvrdú realitu - liečbu šokom. Manipulátori a tvorcovia propagandy pri hlásaní svojich výkalov neberú nijako do úvahy sociálne a geografické kritériá. Argumentujú, že každý má predsa rovnakú šancu. Ideológovia týchto lží ale vedia veľmi dobre, že je to úplne inak. Dôležité je udržať cieľ manipulácie: rozdrobiť prípadné rebélie osvedčenými hrami a chlebíkom. Medzi tieto hry moci patria aj drogy vyčleňujúce jej fanúšikov nie do nemocníc a ústavov, ale do polozbúraných domov, kde už číhajú špeciálne jednotky polície a armády (aby vykázali nejakú činnosť a odôvodnili svoju užitočnosť - spolu s raziami koncertov, diskoték a nočných klubov). Pritom pozatýkajú tých, čo nestihli ujsť - či už boli v drogovom opojení alebo - ako hlavná hrdinka krátkeho filmu - v pokročilom štádiu tehotenstva. Skvele spracovaný príbeh obyvateľky ukrajinského squatu - tak vzdialeného od problémov a vybavenia squatov a ich obyvateľov v štátoch zakladajúcich členov Európskej únie. Na Západe riešia právne nuansy udržania dlhodobého užívania cudzích priestorov, na Ukrajine sa obývanie opustených budov rieši hrubou silou a z nej vyplývajúcimi náhlymi a neuváženými rozhodnutiami mladých feťákov. Podporené sú paranojou, vlastnou všetkým užívateľom drôg na územiach, kde je užívanie drôg trestným činom. Zločinom, ktorý existuje nielen na papieri, ale aj v reále končia tisíce užívateľov (a menej už organizátorov drogových kšeftov) za mrežami. V tomto prípade sa paranoidný blud prejavuje strachom matky, že jej dieťa rozrežú a rozpredajú na orgány. Skvelá práca. Otriasajúca pointa, spočívajúca ja v istej chladnokrvnosti teenagerov nad spôsobeným činom. Poznámka: Drogová paranoja už narobila a ešte aj narobí veľa negatívneho. Jej autorom je pritom štát a jeho drakonické zákony voči užívateľom drôg. Tresty za užívanie drôg potom spôsobujú, že narkomani sa boja veľa rôznych vecí, veľa rôznych ľudí. Do ústav štátov jednoducho treba medzi základné ľudské práva zakotviť právo na opojenie, týkajúce sa akejkoľvek látky. Právo na opojenie môže byť obmedzené len z hľadiska obslužnosti istých strojov, vozidiel a zariadení. Kontrolu nad predajom aj najpoužívanejších drôg a jej výrobou a chemickým spracovaním (výrobou, nie nad pestovaním!) drôg by mal štát prevziať aj na oficiálnej úrovni, aby bolo viac peňazí na kvalitnú liečbu tých, čo dlhodobé užívanie celkom nezvládajú.

Paródia normalizačnej plytkosti jej obdobou. Scenáristická ruka dua Smoljak-Svěrák je rozoznateľná na prvý aj tretí pohľad. Lenže to, čo bolo v roku 1980 považované za nápaditý humor, vyvolá dnes len zhovievavé pousmiatie. Myšlienka je zrejmá - autor sa môže snažiť koľko chce, jeho kritika pomerov sa ale vždy autocenzúrou tvorcov a vydavateľov diela zmení na niečo s optimistickým vyznením. Na niečo, čo ospevuje a chváli život v spoločnosti. Film to sparodoval vydarene. Problémom je, že samotný "odvážny námet" predstavený v príbehu je len priemerný komunálny príbeh. Zagorovej herecký výkon sa tiež predýchava ťažko. Na druhú stranu scéna s Kukurom nechávajúcim žiť chrobáka a následné problémy s hadom a labuťami je úchvatná. Spolu s piesňou Smyslníci smyslní a so záverečnou apokalypticko - optimistickou scénou z kinoamfiteátra vo víre víchrice posúva celok do trojhviezdičkových hodnôt. Pozitívne hodnotenie ovplyvnila aj postava producenta - trhača košieľ a pesnička Juraja Kukuru Sek sem. Estetika kúzla nechceného humoru. Zopakovanie si tohto zážitku je predurčené trošku sadomasochistickou záľubou v počúvaní pesničiek vzniknutých v období vlády KSČ a KSS. Pomerne talentovaní a hlasovo disponovaní speváci robili vtedy z času načas strašné úklony režimu, len aby mohli hrať na výslní a zarábať na kadejakých pochybných západných i východných kšeftíkoch. Boli to presne tie isté piesne akými je Trhák slušne napchatý.

Preháňanie sa nákladiakom korytom rieky a pučenie trávy a kvetov na lúkach kolesami toho istého stroja ako základ šantenia s dieťaťom, ujúkajúcim nad víťazstvom mašiny nad silami prírody. Zhadzovanie stavebných materiálov dolu z mosta či do hlbín potoka pod skalným zrázom. Neujasnená forma snových vízií hlavného hrdinu. Predvídavosť predsedu obce, ktorý ako správny komunista vie odhadnúť vopred charakter človeka. Práve som vymenoval negatíva filmu. Filmu, ktorý začal skvele - chlastačkou a vytriezvením v dedine ležiacej kdesi úplne v paži. Pokračoval celkom dobre - snahou novoprišelca sa usadiť a založiť rodinu. Lenže všetko chcel príliš rýchlo. Snahe mať rodinu i dom hneď a zaraz si začal prispôsobovať a neskôr aj preskakovať zákony. Sledovateľné peripetie chlapa čo sa rozhodol usadiť, no nevyliečil sa z niekdajšej - bližšie nerozvinutej - niekdajšej rebélie. Pomerne vierohodne vykresľuje život na slovenskej dedine Pánu Bohu za chrbtom počas normalizácie. K tomu spústa priliehavých poetických obrazov. Problémové miesta spomenuté v úvodných vetách komentára ale zrážajú celkový pozitívny dojem presne na tú istú úroveň, na akú film ocenilo sedem mojich obľúbených užívateľov: na tri hviezdičky.

Od nápaditých videí k bezduchej šou. Je tam veľa farieb, výraznej krvi a samozrejme kadejaké "rebelsky spriaznené" popové hviezdy na čele s Marilynom Mansonom. Die Antwoord nikdy neoplývali nejakou zaznamenaniahodnou hudobnou myšlienkou. Klipy k ich hudobným šitom však spočiatku mali istú úroveň. Mali. Toto skôr pripomína Ein Kessel Buntes dneška. Hviezdičku za úvodný záber zo zapálením stodolárovky. Niežeby to bolo čosi nové (či už vo filme alebo v reále), ale myšlienka pohrdnutia peniazmi poteší. I keď ZEF filozofia , ktorou sa kapela riadi, a jej interpretátori to hneď vysvetlia samozrejme správne: je to len cool výsmech a fantázia užitia si života ako bláznivého dobrodružstva, v ktorom je treba skúsiť kadečo.

Osobný rodinný príbeh režisérky sa stretol s veľkou politikou vo filme, ktorého téma nie je často cieľom pozornosti filmových dokumentaristov. Ide totiž o praktickú realizáciu Dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom z roku 1946 a o dopad udalostí s ňou spojených na ľudí, ktorých sa tieto udalosti týkali. Výsledkom je hravé spracovanie s animovanými i dobovými dokumentárnymi vsuvkami a piesňami Jany Kirschnerovej. Ak existuje vôbec nejaký spôsob ako mladých poučiť dačo o histórii, spôsob aký zvolila režisérka, patrí medzi tie, na základe ktorého by sa naozaj aj mladí niečo dozvedieť mohli. Plusom je presah spočívajúci vo výpovediach mladých ľudí žijúcich na zmiešaných slovensko maďarských územiach o ich vnímaní seba a okolia prostredníctvom vnímania ich národnej identity.

Katolícka súdna dráma. Z videných najlepšia. Tvár Johanky vyžaruje škálu útrpných emócií a psychické mučenie. Na druhej strane je súbor xichtov odporne vyžratých alebo prísne asketicky až vampírsky vychudnutých kreatúr najsvätejšej cirkvi v podobe sudcov, strážcov či vykonávateľov mučenia. Pravé presvedčenie neprezrádzajú ich slová ani činy, ale podoba masiek ich tvárí - masiek pozostávajúcich z ich vlastnej kože, z ich vlastného výrazu. Striedme titulky informujú prehľadne a v skratke len o podstatnom. Vydarené, veľmi vydarené dielo!

Meno Erica Robertsa medzi hereckým obsadením je pre mňa varovným znamením: Toxický tovar. Nebrať! Dušan Makavejev ako jeden z mála režisérov tvorivo nadviazal na odkaz ukrajinsko-židovského lekára-psychiatra a sociokóga Wilhelma Reicha (jedného z mála podnetných odchovancov freudovskej školy). Umiestnenie v kolónke režisér znamená preto vstupku do Makavejevho tvorivého sveta. Výsledkom stretu dvoch mien je v zmysle predchádzajúcich viet (stret sračky a voňavého mydla) len horší priemer. Také niečo ako Eric Roberts v jednej z úloh by dokázal ukočírovať len silný režisér typu Johna Watersa či Andreja Končalovského. Makavejev je zaujímavý skôr tematicky ako technicky. Je úplne fuk, či film financovala korporácia The Coca-Cola company (názov to evokuje a dej vlastne tiež: aj negatívna reklama je reklama) alebo nie. Výsledkom je len povrchná popová historka o zbližovaní sa firemného mamrda a jeho sekretárky. Predajca koly rieši rozšírenie hnedého bublinkového presladeného nápoja do panenských oblastí Austrálie. Má to v sebe pár slušných erotických záberov, milých mini príhod so zvieratkami (klokan, kakadu, myška) a pár antikorporačných vtipov. Všetky tieto pozitíva však pohlcuje plytký príbeh, metrosexuálny vzhľad dohladka vyholeného a opáleného tela Robertsa a jeho neznesiteľne arogantný výraz tváre.

Všichni jsou zákeřná hladová klíšťata // jsou na svých prdelích vzájemně přisátá // a když se poslední na první zavěsí // pak z jeho prdele vlastní krev saje si ////// Jak kletba proroka můj hlas tmou burácí // všichni jste zrůdy píčy a čuráci // v každém z vás číhá zlo, // v každém z vás, v každém z vás // potichu, zákeřně vyčkává na svůj čas // Vyčkává na svůj čas! (Jiří H. Krchovský) Paralela živočíšneho sveta, sveta ľudských mýtov a štandardného jednania netopierieho upíra, cicajúceho krv králikom a morským prasiatkam. Poznámka: Slovo vampír je veľmi pravdepodobne odvodeninou pôvodného slovanského slova upír, pričom prvé zaznamenné písomné použitie tohto slova je v staroruskej knihe modlitieb Упирь Лихый (Zlý upír) z roku 1047. A na záver jedna rada: ak nechcete aby mŕvy po smrti opustil hrob, nasypte mu do úst mak. Kým je ešte v truhle.

Hipícka ceremónia. Podkladom bol text spisovateľa Williama Burroughsa. Pre časť jeho tvorby bola typická racionálna neuchopiteľnosť, zámerné zmätenie (náhodný strih textov), silná pudovosť a sexualita. Podobne aj v tomto čiernobielom krátkom filme. Dvojica hippies v byte. Muž sa väčšinu času onanovaco obtiera o vankúš na koberci. Éterická fešanda vo voľnej bielej halene a koráloch okolo krku je komplexnejšia: líže zmrzlinu, tancuje, fajčí cigaretu, občas pobozká chlapa. Ten sa nahatý zatiaľ masturbačne zvíja. Interiér aj zmysel je hipícky - užiť si a neriešiť nič iné. Ani rácio, ani zmysel. Neviem, či éra egoizmu a individualizmu nebola naštartovaná práve týmto poddruhom hipisákov. Aby si sebastrednosť potvrdili aj v spoločnosti, stali sa onedlho po doznení kvetinových pochodov všetkého schopnými manažérmi ťažko uchopiteľných, ale o to ľahšie kvantifikovateľných vecí (personalisti, team leadri, manažéri projektov, organizátori workshopov a podobné funkcie, znejúce veľmi zodpovedne - spočívajúce prevažne len v zadaní práce iným a minimálnej osobnej zodpovednosti). Podobná neuchopiteľnosť ako z týchto funkcií dneška vanie aj z filmu Zmrzlina.