Radko

Forma hladí dušu zberateľom podivných videokaziet. No nielen im. Možno sa Vám niekedy stalo, že ste videli človeka, čo revom a nadávkami účtoval s celým svetom. Ak nie, tak smradľavý a výkalmi nasatý typ zažil temer každý. A možno ste zažili niečo iné: kreatívne odchýlky na hrane. Upozorňujú na to, že v spoločnosti čosi smrdí. Tak sa na to upozorní páchnucou performanciou, primeranou zlej východiskovej situácii. Zvyčajne radikálnym a šokujúcim gestom tvorivej svojvôle. Obskakovači odpadkov pozývajú do tohto sveta. Do sveta umenia vylúčených. Sociálne, spoločensky i morálne. Výber záleží na divákovi a jeho postoji k svetu k jeho hodnotám. Inak na šukačku s odpadom bude hľadieť obdivovateľ pop kultúry, inak vládna väčšina (roky otrokom servírujúca vlastné mocenské hodnoty) a inak umelci, pankáči a tak ďalej. Obskakovači ukazujú aj to, že ich morálka nemusí byť vadná. Vadnými sú totiž často hodnoty väčšinovej spoločnosti. Hrdinovia filmu ničia, popierajú veci tvoriace podstatu 99% obdivu aj obsahu dnešnej spoločnosti. Posvätné predmety techno-otrokov (dnešnej populácie): televízne obrazovky, prehrávače hudby, rádiá, neónové trubice. Je to ústredná os toho, čo nás každodenne obklopuje, v čom sa pohybujeme, po čom túžime. Hrdinovia filmu nachádzajú humor aj v absurdnom, zlovoľnom ponižovaní, výsmechu a ubližovaní. Toto nech si preberie každý po svojom. Ako napísal užívateľ Davered: priestor pre interpretáciu je široký. Je to tvorba mentálneho okraja? Alebo rebelantské gesto rozumu voči potratovej, umelohmotnej dobe - spoločnosti odrazu? Niektoré prejavy tejto tvorby pripomínajú výčiny detí. Tie sú spontánne, tak čo? Nejde o autentický záznam. Len performancia do dôsledkov. S nasadenými maskami starcov. Najväčšie potešenie svojráznemu triu a spriazneným týpkom robia kopulačné pohyby so všetkým, čo stojí na verejných priestranstvách (stromy, lampy, kríky) no najmä s tým, čoho sa ostatní zbavili ako nepotrebného. Pretože oni sú takí istí. Starí, použití, nepotrební. Svoj k svojmu. A tak eroticky milujú to, čo väčšina, ktorá ich odhodila odhadzuje. Soundtrackom je opakovaná pieseň o troch malých diabloch spievaná aktérmi a do uší sa zarezávajúci hrdelný smiech režiséra. Poznámky: Užívateľ dr.Orlok to prirovnal k sérii Jackass. Áno Jackass po vypití mocného vývaru z koreňa durmanu a vyfajčení obrej fajky hašišu zároveň. A k otázke ancientone - aký je vzťah protagonistov k separovaniu? Z filmu nebolo zrejmé, či sa do smetiakov ejakulovalo. Pokiaľ áno a išlo o koše na bioodpad, išlo o rešpekt k separovanému zberu. Ak striekali do nádob s čistým kovovým či skleným odpadom, vytvárali by tak znečistený odpad; ak chám vyšľahli do koša s papierom, vytvoril by sa tým kompozitný zlepený materiál. V uvedených prípadoch by ich vzťah k separovaniu bol ľahostajný až negatívny.

Pred nástrahami väzenia i fízlami sa utiecť dá. Pred osudovou láskou nikdy. Počká si na Vás, či už sa s ňou zveziete alebo nie.

Leningradskí kovboji sú ok. Doors si rád vypočujem. Režisér Aki. Kaurismäki je z rádu najlepších. Klip k pesničke, zrodený kombináciou predchádzajúcich mien kapiel a osoby direktora, pripomína v niečom rockové zábavy konca 80. rokov na Morave. Oduševnení speváci nespočítateľných metalových a rockových skupín na vyvýšených pódiách vidieckych kultúrnych domov o dušu spasenú vyspevovali hity svojich kovových idolov, ponavliekaní do roztodivných kreácií, s účesmi od ťažkotonážnych diek až po čelá plné kudrliniek, zvyšujúce výšku speváka aj o 15-20 cm. Z úcty k týmto časom, z úcty k Leningradským kovbojom a z úcty k všetkým tým, ktorí kultúrne odpudivé 80. roky udržiavali ako-tak znesiteľné dávam 80%.

Drvivá väčšina vojenských filmov je o ťažkých skúškach uprostred vojnového besnenia, pôsobiacich na fyzické aj duševné zdravie vojaka. Druhou zásadou je vytvorenie dôverujúcej si jednotky oddaných bojovníkov. Sem-tam sa riešia čiastkové rebélie vojakov, spočívajúce v odmietnutí rozkazu. Málokedy je v popredí ukázanie zbytočnosti akejkoľvek vojny. Trpia v nej pritom všetci: civilisti aj vojaci. Politici a hŕstka generálov v úzadí štvú do bojového nasadenia, sami obklopení luxusom. Len zriedka sa vo filmoch rieši dezercia či odmietnutie poslušnosti. Z uvedeného vyplýva propagandistická línia vojnových filmov: ide o drísty, vyvolávajúce v príjemcoch pocit potreby slúžiť vládnej moci v prípade potreby. Bez ohľadu na príčiny. Medzi nepriateľmi nie je výnimočné. Výnimočné je spracovaním, podávajúcim obraz nezmyslenej vojny plnej krutostí, mučenia, streľby do žien a detí či použitie napalmu. Vojna je schopná prevrátiť naivný idealizmus na paranoidné schizoidné šialenstvo a oddané hrdinstvo na cynickú skepsu. Škoda len, že racionálne precitnutie prichádza až v strednom veku, potom, čo si vojak v dlhých bojoch na rôznych kontinentoch odslúžil svoje.

Štvrťhodinový film tvorí vždy inak prestrihaná, opakovaná slučka pár sekundového výrezu z iného filmu. Režisér Bruce Conner na tejto úprave pracoval vyše päť rokov. Dosiahol zaujímavý efekt - väčšina divákov si dodnes myslí (napriek vysvetleniu, ktoré uvádza v komentári Bebacek), že účinkujúcou polonahou hviezdou je Marilyn Monroeová, ktorá vraj začínala ako mladá v soft porne. A je to aj vďaka názvu filmu. Magická sila kinematografie a jej opojne falošného kúzla sa tak prejavila naplno, no zrejme inak ako plánoval režisér. Ďalšia skupina diváctva zase film vôbec neprijala a neprijíma. Poukazuje na to, že je zbytočne dlhý, ukazuje furt to isté, a navyše je to o ničom. Dnes sa totiž podľa nich už dá na internete nájsť onakvejšie porno! Koho by zaujímali nejaké čiernobiele zrnité cecky! Význam filmu pritom spočíva niekde medzi zbožňovaním a odmietnutím. Veľmi trefne poukazuje na vyčerpanie hviezd šoubizu opakovaním presne tej istej hoci vždy mierne inovovanej - pózy. Tej ktorú publikum chce. V tejto pozícii má hviezdu zafixovanú. Ikonické zábery ukazujú na všeobecne platné symboly - polonahá žena v zvádzajúcej póze drží jablko (biblický motív ženy pokušiteľky), pohadzuje si ho kotúľaním po bruchu a nohách, lascívne si odpíja z fľašky Coca -Coly (spojenie erotiky a konzumu), vyzlieka sa (dráždivý striptíz popovej divy), ukazuje takmer po celý čas odhalené prsia (dtto)), pričom všetko je stále v jednom rytme tej istej piesne (furt tie isté hity a šlágre opakovane púšťané z médii: do zblbnutia). Všetko pokračuje až do totálneho letálneho vyžmýkania hviezdy. Až do vymačkania dráždivého citrónika. Naznačuje to posledný záber, odlišný od predchádzajúcich. Za dverami (koncom filmu) už určite stojí nový, čerstvejší model.

Slováci majú Hanákove Obrazy starého sveta, Rusi zase Loznicov Portrét, čiže Obrazy sibírskeho sveta. Zamračená obloha plná chmúrnych mrakov uvádza diváka do šírej roviny s večne dujúcim vetrom, zadierajúcim sa pod kožu. Zem je väčšinu roka polo-zmrznutá. Krátke leto mení tvrdú podložku na obrovské močariská. Povetrím sa nesie občasné krákanie havrana či štekot psa. Pomedzi rozpadávajúcimi sa drevenými plotmi a barakmi s preliačenými strechami nehybne postoja aj posedia na pár chvíľ tunajší obyvatelia. Hľadia do kamery, na sebe zvyčajný odev bežného dňa, v rukách predmety charakterizujúce ich remeslo alebo stoja prosto, bez ničoho. Drsné prírodné a životné podmienky vpísané do tvárí. Silné, čiernobiele impresívne posolstvo z uhrančivého kraja. Vystačí si samo osebe, bez dialógovej barličky. 89%

Skôr koncept ako dokumentárny záznam o živote kovohuty. Koncept človek-robot.stroj podliehajúci bezmyšlienkovitej, apatickej monotónnej drine vo fabrike. Isteže, pri pásovej výrobe sa to môže prihodiť, no jednak má odlievanie železa v peciach a tvorba sadrových odliatkov svoje špecifiká a na druhej strane, komunikácia, humor a rôzne spôsoby dômyselného ulievania sa existujú všade v obdobných čmudiacich kolosoch. Inak by množstvo otrokov len ťažko dlhšiu dobu v týchto často neveľmi zdravých prostrediach prežilo. Tu bol každý úsmev a dialóg vymazaný a podriadený vopred vytvorenej režisérskej stratégii splynutia hučiacich mechanizmov s nezrozumiteľne brbotajúcimi zamestnancami - súčiastkami strojného mechanizmu továrne. Industriálne prostredie má špecifickú poetiku, ktorú tak dobre poznali a vo vrcholných dielach kongeniálne do umenia pretavili viacerí socialistickí realisti. Loznicovi patria plusové body za zobrazenie interiérov továrne, výsekov z práce robotníčiek a robotníkov a aj za myšlienku, ktorej bolo tentoraz podriadené všetko. 60%

Rapová skladba stojaca na strane psov. Vyzývajúca k zastaveniu násilného správania k nim, prirodzenému rešpektu, minimalizovaniu chovného biznisu a zobratia si priateľa z útulku. Textovo v tomto štýle a jazyku osviežujúco čiastočne iné ako výlučná sebaprezentácia vlastného ja, definujúca sa buď cez samochválu, pohanenie iných alebo poďakovanie sa vzorom. Samozrejme klip sa nevyhýba namachrovaným a smiešnym rapovým gestám mávajúcich rúk, vypasovaných tielok, slnečných okuliarov a samochvále typu: pozrite, ja sa takto správam už dlho a vyzývam Vás: aj Vy tak urobte. Na druhej strane samotná pesnička stojí na strane rovnoprávnosti živých tvorov a účinkujúci psíci sú veľmi sympatickí. Hudba je ako obvykle pri tomto štýle o ničom, popový nádych to zvrháva kamsi úplne dole. Myšlienka je ale nasledovania hodná a preto dávam mierne nadhodnotené dve hviezdy.

Ak pri preklikávaní televíznych kanálov naďabím na Ôsmich statočných vždy si kúsok pozriem. Samozrejme, že len tie časti, kde sa oko diváka stretne s huskyami. Či boli použité triky, tréneri alebo počítače je vcelku jedno. Výsledok je totiž omračujúci a je schopný vyvolať veľmi pozitívne, emočne bezprostredné prijatie celej solidárnej a navzájom si pomáhajúcej svorky. Ukazujúcej ľuďom cestu vzájomnej spolupráce pri záchrane samých seba.

Od lojálneho občana štátu k žalobcovi oficiálnych predstaviteľov toho istého štátu ľahko a rýchlo. Teda skôr ťažko a rýchlo. Pretože ide o zmiznutie vlastného syna. Otec sa vyberie pátrať po ňom priamo do Chile krátko po prevrate. Ulicami znie streľba, v noci platí zákaz vychádzania a všade je kopa vojakov, vrtuľníkov a mŕtvych tiel. Otec sa snaží využiť pomocnú ruku amerického veľvyslanectva. Čoskoro zisťuje, že za ich úsmevmi a povzbudzujúcimi slovami plných nádejí sa skrývajú lži a pretvárka. Pre orgány moci totiž nie je podstatný osud jednotlivcov, ale zabezpečenie a rozšírenie obchodu v nastupujúcej diktatúre. Mechanizmus priorít demokratických štátov nikdy neurčovali ľudské práva - len a výlučne biznis. S akýmkoľvek tovarom alebo službou. Možnosť trestne stíhať tých, čo boli nápomocní vraždeniu obyvateľov vlastnej krajiny a pritom boli a sú jej oficiálnymi zástupcami síce v zákonoch demokratických krajín existuje, no nevyužíva sa. Pretože všetky dôležité dokumenty sú na dlhé roky štátnym tajomstvom. Pretože biznis a peniaze majú vždy navrch nad životom a slobodou jednotlivca. V demokraciách aj totalitách. Mechanizmus prezretia špinavej politiky, plnej záujmov iných subjektov, tak odlišných od prostého občana, je zobrazený výstižne. Napriek celkove menej svižnému tempu, než v predchádzajúcich Costa-Gavrasových politických drámach (Stav obliehania, Z). 72%