Radko

Na programe "Večer Milana Markoviča" je najhoršie, že veľa divákov ho považuje za etalón inteligentnej a vkusnej zábavy. Šou, čo sa nebála zaťať do tých hore. Umocňuje to i opatrenie urobené za Mečiarovej éry, kedy bola táto zábavná relácia z verejnoprávnej tv vykopnutá. Boli síce nejaké resuscitačné pokusy na iných tv kanáloch, no postupne všetko zakapalo. Hlavným dôvodom je, že pán Markovič nie je vtipný. Zakladá si na smiešnom zajakávaní, zaodŕhaní, opakovaní slov a pomedzi to akoby niečo strašne protištátne uždibne. Pritom ide o úplne prízemné vety, žiadne šokujúce výsmechy, žiadne ostré slová, len frázy a v čase vysielania šou - neoliberálne frázy, lebo kapitalizmus bez hraníc bol vtedy povinnou opozičnou mantrou na všetko. Jednu hviezdičku za sprievodný klavír Petra Breinera a druhú za výraz "babky-demokratky". Vymyslel ho básnik a prekladateľ Ján Štrasser ako pomenovanie pre staršie fanatické a často nenávistné politické obdivovateľky Vladka Mečiara a jeho Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS). Zľudovelá fráza sa prvý raz objavila práve vo vysielaní Večera MM.

Komix Piscin francúzskeho maliara Joanna Sfara to veľkým odkazom z poslednej strany vystihuje: "Trtkám lepšie než môj foter!". Toto je podstata nielen komixu o uletenom maliarovi, ale aj tejto až priveľmi televíznej inscenácie. No nielen jej. Je taktiež podstatou množstva vzťahov dominantných, úspešných otcov (rodinných vzorov) k ich synom. Tí spočiatku pyšne a hrdo ctia otcovské zásluhy, no s príchodom puberty sa im zažiada sa nejakým spôsobom voči autorite otca vymedziť alebo aspoň dosiahnuť uznanie vo vlastnom smerovaní. Ak sa im ani jednej z vecí nedostane, nastávajú problémy. Fuchs to v predlohe samozrejme vyhrotil do tragického neprirodzena. Klein to len zopakoval, navyše len v takej nemastnej - neslanej verzii. Herci sa snažia o dušu spasenú, no v priznane televíznom charaktere a medzi lacnými kulisami to celé pôsobí len ako priemerná divadelná hra s celkom dobrým scenárom. Televízna jednohubka. Nič viac. Rozhodne nejde o žiadnu hĺbkovú psychologickú sondu. Poznámka: Viacero komentárov tu volá po lepšej adaptácii. Možno je ňou poľská filmová verzia Wsród nocnej ciszy (Uprostred nočného ticha) z roku 1979 zrežírovaná Tadeuszom Chmielewskim.

Kolorovaný hold pôžitkárskemu tancu. Prítomní sa bavia. Tanečnica pred výstupom vytiahne z úst dymiacu cigaretu. Okrem severoafrických orientálnych brušných tancov a tanca v burnuse vidieť v závere úderku v škótskych kiltoch. Ich výstup pripomína prastarú verziu poga. Svieži tanečný dúšok, zachovaný v dobrej kvalite.

Zďaleka nie len taký profesionálne spradený a dúhovo kolorovaný muzikál o tom, ako sa knihovnícka ťapka hviezdou modelingu stane a nádavkom získa životnú lásku. Je to síce propaganda tupého módno-dizajnového kultu, ktorý ukáže, že ťahúni tohto priemyslu v podobe inovatívnych šéfiek sú hlboko cítiace empatické osobnosti s mierou pre realitu a biznis, no je to aj kritika spôsobov ľudí, reprezentujúcich tento svet. Tých proti prúdu idúcich scén a náznakov je viac: Hneď v úvode módni mágovia predvedú ukážkovú lekciu reklamnej totality pripomínajúcej svojou bezvýhradnoťou predobraz o 30 rokov mladšej piesne "Píšte všetci modrým perom!" kapely Bez ladu a skladu, Tu má celospoločenský príkaz titul "Obliekajte sa všetky na ružovo!". Vzápätí na to vtrhne arogantná skvadra leslého časpisu pre ženy do kníhkupectva, poprehadzuje všetky knihy, narobí bordel a to všetko bez náznaku porozumenia či vypýtania si súhlasu. Prostredie parížskych intelektuálskych zadymených podzemných vinární a barov je vystihnuté dokonale, čo umocňuje slávny Hepburnovej psychedelický klubový tanec, nakrútený ešte pred masívnym nástupom hlavnej vlny hippie kultúry. Nuž a nebezpečenstvo duchovných guru, z ktorých sa pomerne často stanú neomylne totalizátorské figúry s početným háremom oddaných priaznivkýň je vyobrazené skvele. Hoci toto bolo dvojsečné - na jednej strane trefné poukázanie na slepé vetvy alternatívnej duchovnej scény, na strane druhej zgeneralizovanie, že všetko, čo sa odlišuje od oficiálne tolerovaných verzií správania a rozmýšľania je zvrhlé, márnomyseľné a chlípne. Ideovo nevyrovnané, vznášajúce sa na romantickom obláčiku lásky, rozvinutej v meste lásky - Paríži - zušľachťuje charizma Audre Hepburnovej, tance vyslúžilého, no stále vo forme Freda Astaira, nejednoznačný charakter šéfredaktorky módneho magazínu a farebné ladenie scén.

Dwi píše, že film odporúča priaznivcom tvorby Kennetha Angera. Tak som sa do toho zachumlal. Ok, nejaké spoločné znaky by sa našli. Lenže toto nie je žiadny rituál prerodu, toto je len rituál prevaľovania sa a tančekov. V rytme veľmi príjemnej spinetovej melódie. Celé je to také jemnejšie. Miestami nezvyčajné prelínačky. Myseľ vystupujúca z tiel v podobe iných tiel, či ich častí. Vplyvy a ľudské interakcie priznané i nepriznané, no takýmto spôsobom videné. Kolísanie v sieťovom lehátku, predvedenie rôznych rób, telesných nežností. A na záver akoby predpoveď: z veku kvetín vstúpime do veku zdravého tela. Naše ležaním rozmľandravené údy najlepšie vyvetráme behom po pieskovej pláži. Ale aj tu sa objavujú v preľnutí kontúry mesta, ako lokality, ktoré tieto hnutia zrodilo. Takže áno, skoro ako Anger, len taký zjemnený, akoby pod vplyvom anhalónia. Zvieratkovsky lenivý, povzbudzujúci k príjemnému namáhaniu mysle, a len minimálne tela (okrem spomenutého, akoby prorockého záveru).

Uhrančivá tvár speváčky Nico je ústredným motívom klipu. Pieseň na posluch celkom fajn. Obrazovo ide o štandard ultravážne zasnenej hipisáckej melanchólie využívajúcej Nicovej fyziognómiu a rozľahlé prírodné plochy (more, piesok, vietor) symbolizujúce ako nekonečnosť prírodných dejov, tak osobne i istú rozkolísanosť postojov a názorov detí kvetov z oblasti mierového a láskyplného šoubiznisu.

Ľaľa - muzikáľ! A akýže, aký - nô predsa taký - írečitý! Asi najvydarenejší propagandistický film 50. rokov. Pretože na budovanie monštruóznych stavieb socializmu - oceliarní, železiarní, betonárok a mamutích hydrocentrál vábi príbehom lásky prostého bodrého chlapa z hôr s veľkou dušou k spolurodáčke, ktorá sa vydala hľadať šťastie z hôr do studnice folklóru do Bratislavy. Na rozlúčku nechala nápadníkovi odkaz v podobe veľkého vtáčieho pera. Ten si ho zastrčí za klobúk a fujas Matias do Bratislavy! Tam v nádherných interiéroch Rusovského kaštieľa nájde frajerku v zápale ľudovoumeleckej práce. Dejú sa tam doslova zázraky: za každými dverami iná tancujúca, spievajúca či hudobná družina. A aj iné divy vidno: z maliara-natierača, traktoristky i poštárky sa stávajú rozradosteno ujúkajúce, spievajúce a tancujúce súčasti folklórnych kolektívov. A taký je celý film. Hoci má zdanlivo nejaké postavy - hlavnou postavou je ľud, národ, v rôznych formách a variáciách. Tu radno podotknúť, že tance i kroje sú jednoducho skvelé, piesne tiež, ľudovky sa miešajú s komunistickými kolektivistickými agitkami, ktoré skvostne otextoval básnik Vojtech Mihálik. Nuž a záverečný symbolický tanec v krojoch v pozadí gigantických úspechov socialistického stavebníctva jednoducho nemá chybu! 5 hviezd z piatich!

Pôvodne som dal tomu dve hviezdy, motivované tým, že pozerať nejaké divné vintážové porno poprekladané fízlom a dve šmajchlujúce sa a všetko si vyliziavajúce lesby je vlastne veľká nuda, no mením. Jednak pre originalitu - vidieť porno kombinované s postupmi experimentálneho filmu sa často nevidí. Respektíve nájde sa (transgresívny usa prúd, viedenskí akcionisti, rakúski experimentátori), no postupy Whoregasmu boli iné. Za druhé: radenie scén, pripúšťajúce a umožňujúce voľnú divácku interperetáciu, nezviazanú žiadnym zdvihnutým prstom arbitra kritiky (zväčša trtka, čo si ešte riadne nezatrtkal). V úvode vidieť aká sme spoločnosť: nacistická a zároveň fundamentálne kresťanská inštitucionálna totalita. Ďalej na príklade pohlavného heterosexuálneho styku kombinovaného s rôznymi zábermi, najčastejšie rozzúreného fízla, vidieť, že morálne pravidlá určujú lídri príkazmi, ktoré vyrevujú zo svojich mocenských pozícií. Agresívna polícia si často vylieva zlosť na všetky prejavy slobodnej lásky a sexuality. Pedofília, či nahrávanie snuffu pre vybranú podnikateľsko - bankársko - sudcovsko-politickú elitu sa neriešia, lebo to sú zájmy tých hore. Frustrovaní policajti preto drbú tých, ktorých môžu, ktorých majú povolené terorizovať. S nástupom lesbického páru sa situácia mení, fízel v uniforme mizne. Explózia ženskej vášne vyhnala aj policajta v nás. Upútal krvavočervený jazyk cucajúcej, bozkávajúcej a sajúcej slečny. Žeby si ho natrela nejakou vodou nerozpustnou farbou? Nuž a potom príde odhalenie z rádu najväčších - nie sú to dve ženy ale muž a žena. Čo z toho vyplýva? Láska sa dá robiť aj inak, nielen klasickým pornobúšením v rytme roboticky rachotiaceho obrovského stroja, súčiastky spoločnosti, ktorý napojením sa na jej nacistickú časť jebe vlastne sám seba. Nick Zedd urobil skvelý filmový zin, ktorého úvodné scény naozaj pripomínajú skôr než film obálku štvrtého čísla nejakého pankového magazínu vyrobeného metódou USS (Urob Si Sám).

Ukazuje sa, že kaurismäkiovský štýl máloslovného humoru je možné variovať. Balada o prijatí sveta kombinuje treskutovtipné scény, prihovárajúce sa divákovi najmä obrazom, skvelé songy, prírodné scenérie a úvahy o prijatí zodpovednosti. Tie úvahy a citáty z diel filozofov a spisovateľov sú ale v kontexte zasadenia do scény tiež absurdne vtipné. Je vidieť, že režisér Veiko Õunpuu, ktorý napísal aj scenár má odpozorované a nažité. Pretože nevznikol patetický kŕč vygrcaný z žúrkového ťahu (ako 90% súčasnej produkcie mladých a perspektívnych režisérov a režisériek), ale prvotriedna súčasná dráma s pozitívnym vyznením. A vynikajúcim situačným humorom, včleneným organicky do príbehu. To sa veru často nevidí! Už Jesenný bál bol skvelý film a Free Range existenciu kvalitného režiséra z Lotyšska len potvrdzuje. Rebel s príčinou pre tretie tisícročie. Alebo biely kôň bez princa. Vyberte si. Tento divácky zážitok veru stojí za opakovanie!

Prepálenú filmovú minutáž nespasili ani dizajnové upútavky vo forme napríklad tituliek, interiérov tokijských barov (aj ich hajzľov) a následnej hravo poletujúcej kamery, zameriavajúcaj sa na bársčo.