Radko

Búranie mýtu o nacistickom väzňovi, ktorý nebol zrejme až tak mlčanlivý, ako tvrdil mýtus. Búranie mýtu vytvoreného v dobe, ktorá už minula. Opentlené dobovými filmami aj dokumentami. Dve starenky vyvracajú lži slovne. Extra presvedčivé to nie je (len na úrovni orálnej histórie, skreslenej mnohoročným odstupom), preto to má asi podtitul esej. Najpresvedčivejšie sú priznania samotného Fučíka v častiach jeho motákov z väzenia, v socialistickom bestselleri do roku 1989 nezverejnených. Ale vďaka i za tento pohľad. Poznámky: Neodpustím si osobnú príhodu z roku 1986. Prišiel za mnou spolužiak a opýtal sa "Vieš, že ten Fučík bol bonzák jak hovado? Všetkých udal, aj to sám priznal, len to komunisti držia v archívoch. Celá tá Reportáž spod šibenice je vymyslená." Ja: "Hej? A odkiaľ to vieš?". A on: "Viem. Nemôžem povedať, naši zakázali.". Nuž tak. Oveľa viac ako od spolužiaka som sa z dokumentu nedozvedel. Druhá poznámka je povzdych. Škoda, že mýty obvykle spochybnia až po odznení éry, pre ktorú boli vymyslené. Pretože, kto by si dnes dovolil třeštíkovsky spochybniť a verejnoprávne odvysielať napríklad havlovský mýtus demokratického disidenta?

Woody Allen už roky prináša spásonosnú barličku všetkým, ktorí sa potrebujú blysnúť vyberaným filmovým vkusom. V skutočnosti ide skôr o sitkomy pre náročnejších. Rozdiel je vo formálne lepšom spracovaní. Ide o celovečerné filmy, nie polhodinové epizódy, hrajú tam hviezdy, chýba prednahratý smiech a okrem hlášok nastoľujú aj vážnejšie témy. Často variácie známych predlôh (tu Zločin a trest). Hudba je swingovo-jazzová, často s prídavkom klasiky, i tej filmovej. Hlavné témy sú ale vážne len naoko. Vzťahy, nevery, umelecké dráhy. Ich riešenia sú povrchné, zamerané na zábavnú prekvapivosť, pulzujúcu neurotickosť a klzkú vrtkavosť konania postáv. Najmä intelektuálov a mestských snobov. Diváci sa stotožnia - kto nemá vzťahové problémy? Umne namiešané pop-delikatesy. Poučenie sa v 90 % allenoviek nedostaví. Zločiny a poklesky videné dávno v kine, s odstupom desaťročí televízne zopakované. Z kino zážitku totiž neostalo v pamäti nič. Opakované pozretie ok, dvojitá dejová línia nedovolila dostaviť sa nude. No dialógy: len povrchné kecy. To sa týka i úplného záveru: frázy, akoby prepísané z úvodníka magazínu. Nad priemerom je kamera a výstižné prirovnanie profesnej dráhy úspešného manažéra vodcovi fašistov.

Fassbinder úsečný. Postavy odriekajú krátke vety. Dialógy plné odmĺk. Pri telefonovaní počuť len jednu stranu. Polícia rieši. Divák presne nevie. O čo ide? Domýšľa. Trochu iná gangsterka. Žánrové posuny, pár absurdne groteskných scén i atmosféra ju posúvajú k hóch umeniu. Lokácie sú oproti tomu dole. Dymom nasiaknuté pajzle, pokútne herne, nádražia či usmolené izby. Vládne ľahostajnosť, promiskuita, únava životom. Detektív spáva s gangstrovou bývalou. Zločinec sa volá Franz. V úvode opúšťa basu (predtucha neskoršej filmovej série s názvom Berlín - Alexanderplatz). Jeho ex tancuje a spieva v kabarete. On si cestou k nej narazí blonďatú barmanku. Franzov brat sa živí výrobou pornofotiek, ktoré predáva po baroch v košíku Rumunka s výzorom smutnej Červenej karkulky. Noci sa trávia v pajzloch, dni u mileniek a v presunoch z miesta na miesto. No peniaze sa míňajú. Pracovať sa nechce. Snívať o tom, čo robiť, keď prachy budú, to hej. To snívanie je ale tiež plné ležérnej apatie. Slová piesne z kufríkového gramofónu zas plné hravého nezmyslu. Vstupenkou do sveta sladkého ničnerobenia je plán vylúpenia supermarketu. No niečo sa poserie. Ktosi zradí. Pykajú všetci.

Opakovaný vtip sa nestane perlou len preto, že je obraz ostrý a čiernobiely. Na druhej strane zdvojenie politikov Paroubka a Bártu v jednej osobe, na ktoré vo výstižnom komentári upozorňuje Ruut, si dve hviezdy zaslúži. Pretože toto ako jediné z krátkej komédie skvele pobavilo. Netuším síce, či šlo o zámer alebo nechcenú náhodu, ale to je v konečnom dôsledku fuk.

Päťhviezdičková je úvodná päťminútovka, ktorá strihovou skladbou v skratke všeobecne vystihne lesk i biedu kapitalizmu. Vojnové besnenie je nasledované rozmachom v mene obnovy krajiny, budovaním a spokojnými zamestnancami. Blahobyt a neustále hromadenie statkov dosahuje vrcholu, od ktorého sa všetko zvrtne do obrovskej krízy. Novým stimulom rozmachu sa ukazuje byť hroziaca vojna. Z nedávno veselo sa kúdoliacich komínov fabrík a parných lokomotív sa znova začínajú črtať hlavne hrozivých kanónov. Nasledujúci príbeh je až príliš starosvetsky spracovaným sociálno-kritickým príbehom, kde je na príklade jednej rodiny ukázaný rozklad tradičných hodnôt lásky a cti v mene materiálnych výhod a zabezpečenia obživy.

Cca pred 15. rokmi som objavil čaro kaidanov prostredníctvom knihy Krabie zjavenie - podivuhodné príbehy starého Japonska od zberateľa týchto príbehov Kótárua Tanaku. Kaidany - poviedky plné tajomstiev sa len tak hemžia duchmi, rodovými prekliatiami a záhadnými úkazmi. Mnohé z javov a skutočností ostávajú v rovine citového porozumenia vnímateľa príbehov, nie všetko je dopovedané. Charakteristické je veľmi silné prepojenie s existujúcimi prírodnými javmi, úkazmi. Film Čierna mačka akoby vypadol z tejto knihy. Ladenie príbehu, atmosféra i dej. Príbeh rozpráva o dvoch ženách na samote, ktoré prepadne, olúpi, hromadne znásilní a napokon podpáli skupina zdivočelých spustnutých samurajov z lesa. Mŕtve, požiarom akoby zázrakom len minimálne dotknuté, telá mŕtvych žien sa s pomocou čiernej mačky a bližšie nedefinovaných démonov temnoty premenia na duchov. Tí sa neskôr snažia všeobecne pomstiť hrozný zločin. Vinní sú v tomto poňatí spravodlivosti všetci samuraji - nielen tí, čo sa dopustili uvedených ohavností. Uhrančivá atmosféra vynikne v čiernobielom farebnom odtieňovaní. Výhrada sa týka malého prepojenia na - pre kaidany inak charakteristické - prírodné javy a celkove silu prírody. Symbolicky ju tu zastupujú len staticky rastúce bambusové koly v háji, kaluže na ceste a les z úvodu filmu, z ktorého sa vynorí banda schátralých naničhodníkov.

Metaforický film o točení sa dokola v rytme ročných období. Príbeh zachytáva vášňou predchnuté ľudské aktivity: od lásky až po rôzne kratochvíle a koníčky. Priebeh je nemenný. Všetko začína detskou hravosťou a bláznivinami z náhle vzbĺknucej radosti (jar). Vyvrcholenie nastáva uprostred príbehu: rozkošou z fyzického uspokojenia sa objektom vášne (leto). Nastáva únava z potreby nejako svoj vzťah (koníček) inštitucionálne legitimizovať. Časté je dopovanie sa, len aby sa tá opakovaná nuda nejako doklepala. Cigy, trúnky a vylihovanie (jeseň). Ak sa človek dostal až do tejto fázy zistí, že pôvodné anarchistické výboje aj tak napokon takmer vždy skončia v rezignácii s vlastným osudom, dobrovoľným únikom od rebélie mladosti k stredostavovskému odfukovaniu pod duchnou na chalupe. V objatí hôr a dlhodobej známosti. Interpretačná otvorenosť diela ale ponúka aj iné vysvetlenia. K výhradám o nedokonalej adaptácii - v úvodných titulkoch je uvedené, že film prevzal len niektoré motívy Weissovej knihy. Koprodukcia s NSR tentoraz príliš neprospela. Prostredie neladí s príbehom a nemeckí herci svoje zástoje brali skôr profesionálne, bez výraznejšej emočnej zaangažovanosti.

Hodnotný dokument. Popri upozornení na otrasné podmienky ustajneného dobytku a ošípaných na družstvách na sklonku boľševizmu, informuje v rozhovoroch s pracovníkmi družstiev, zootechnikmi, ministerskými úradníkmi a riaditeľom ústavu štátu a práva akadémie vied o bežných skutočnostiach režimu, ktoré neboli a dodnes nie sú príliš často ukazované. Jednak preto, že pri obvyklom popise socializmu sa toto nezdôrazňuje a aj preto, že mnohé veci sú tu, len v pozmenenej podobe, dodnes. Od nerovnosti v platoch vysokoškolákov a nevyučených, berúcich za nekvalifikovanú robotu vyšší príjem, cez problémy prideľovania bytov, kde vládli brutálne nezhody v bytovkách, cez nedostatočné pôžičky, slabú zákonnú úpravu práv zvierat až po bonbónik na záver. Akademik v ňom upozorňuje na propagačný leták Tuzexu (špeciálny obchod socializmu, kde si za bony nakupovali predovšetkým režimní aparátnici a vexláci západný tovar). Leták propaguje predaj zdravého mäsa bez antibiotík a škodlivín, ktorý sa ako dobytok pásol celoročne na lúkach. Následne je ukázaná jedna zo vzorových fariem. Podľa jej vedúceho poskytuje absolútne špičkové mäso, ktoré znesie všetky štandardy a raz by sa mohlo snáď objaviť aj v predajniach. Potvrdzuje to zákulisné reči o špeciálnych farmách, kde sa choval statok a vyrábali potraviny pre potreby vedenia strany a štátu. Produkty boli určené výlučne osobnej spotrebe ich rodín. Stresovými hormónmi, antibiotikami a močovinou nabité mäso nevhodne ustajnených, od výkalov špinavých a týraných zvierat bolo distribuované do bežnej obchodnej siete pre potreby občana socialistickej vlasti. V časoch perestrojky sa držitelia moci teda zjavne snažili upevniť svoju moc aj rozšírením svojich stravovacích výhod pre širší okruh zazobaných šmelinárov. Dnes je situácia v kvalite živočíšnych produktov navonok oveľa komplikovanejšia. Málokto totiž, vďaka šikovnému legislatívnemu lobizmu majiteľov živočíšnych a potravinársko-obchodných korporácií, vie niečo viac o mieste, kvalite chovu a kŕmenia zvierat, z ktorých pochádza mäso z predajní. Uvedomelejší si kúpia polovičky prasiat. Predajcovia kupujúcich presvedčia, že ide o bio odchov. Nečudo, že dokument, vzniknutý v produkcii Československej televízie Praha, nebol dodnes v telke odvysielaný.

Čiernobiely dokument predstavuje a zároveň obrazovo ilustruje filozofické tézy Loseva, vychádzajúce z jeho spomienok a úvah o prežitom. 94 ročný starček hovorí o vlastných myšlienkových základoch. Počas vlády boľševikov bolo tvorivé nadviazanie na idey skupiny ruských filozofov, spochybňujúcich marxizmus z liberálnych i náboženských pozícií v mene slobody človeka, ako i vlastné úvahy o úlohe osudu v živote, znemožnené. Zmienka o týchto veciach sa v jeho dielach nesmela objaviť. Zasielanie diel ruských emigrantov bolo zase rizikom, trestaným rokmi temnice. Preto tieto balíky zo strachu odmietal. Popri informačne cennom poučení o odnoži ruskej filozofie (preslávila sa zborníkom Vechi z roku 1909; túto knihu Lenin nenávidel, naopak Solženicyn ju považoval za prorocké dielo), sa film vyznačuje poeticky skvele spracovanou záverečnou etapou života filozofa. Rozlúčkou s nebohým hrdinom charakterizuje silné náboženské cítenie. Hlboké prekrižovania a bozkávanie mŕtveho v truhle príbuznými na pery, na ruky a prikladanie čela k čelu názorne potvrdzujú silne prežívanú tradíciu pravoslávia, zameraného na výrazné náboženské gestá. Smrť filozofa v čase vzniku filmu zase potvrdila Losevove úvahy o vede, ktorá vie veľa, no presnú dobu smrti človeka stanoviť nedokáže.

Šikana a občas mord či zmrzačenie spolužiaka. Príčinou je nuda a neustále čumenie do blba. Riskantná hra na streche školy sa realizuje z rovnakého dôvodu. Jej bonusom je, že víťaz hry následne šéfuje spoločenstvu násilníkov, zastrašujúcich všetkých žiakov. A keď škola končí, záchranné koleso všetkým nerozhodnutým či frustrovaným absolventom strednej ochotne podá miestna mafia. Učitelia nemajú záujem nič riešiť. Je v tom kus strachu, rezignácie. Filmovo tu všetko opísané už bolo. Aj poetizácia násilia a snaha pochopiť konanie násilníkov. Celý film je, v súlade so správaním jeho hlavných aktérov, tiež istým východiskom z nudy. Tvorcovia totiž túžili po originalite. Dali sa preto na cestu estetizácie násilníkov v mene autorského konceptu. Pridali k tomu elektricky hlučnú hudbu s pár akordovým chytľavým refrénom: divácky úspech je zaručený. Vykreslenie situácie v lokálnom školstve, kde všetci majú všetko na háku a prekvitá šikana, je trefné. No poetizovanie vodcov bánd a ich poskokov je samoúčelnou relativizáciou. Sympatie ku konaniu aktérov filmu sa nedostavili. Snáď len k ochrancovi sakúr, ktorý svojím premysleným konceptom tak strašne sral Chuja Kuja.