Radko

Dve vážne duše nájdu v rytme hlučnej disky vzájomné pochopenie. Pochopenie majstrov melancholickej vážnosti. Mladosť je takých plná. Odnikiaľ nikam. Súzvuk dvoch entít plných vnútorného smútku je neodvratný. Aspoň na chvíľu. Cieľom je únik. Aby sa veci už KONEČNE nedojebávali. Ich sen o budúcnosti nie je plán nákupu (bicykel i šaty si štopnú z ulice), ale žiarivý úsmev pri cyklotúre na vidiecku chalupu. No čosi sa náhle zlomí. Nádejne vyzerajúci romantický únik zo všednosti nadobudne až priveľmi všedné kontúry rodiaceho sa života. Režisér vo viacerých filmoch presvedčil, že má režijný talent, aj cit pre jazyk zobrazenej komunity. No akonáhle zabŕdol do láskyplnej témy, jazyk sa v priebehu filmu postupne stal takým slovensky toporne akademickým, na čo nemalo žiadny vplyv použitie slov jebať, piča ba ani ten kokot.

Karlina pieseň musí neskutočne rozčuľovať tých, čo k životu potrebujú zdieľať hodnoty s režimom. Ide o typy príbuzné revízorovi hromadnej dopravy z úvodu. Ten pristihne čiernu pasažierku, no neuzná akciu šoféra autobusu, ktorý jej za vlastné kúpi lístok. Vymáha pokutu a chce volať políciu. Takíto ľudia zbožňujú vládu ideí (socialistická, kapitalistická, liberálna, komunistická, nacistická, katolícka, židovská, anarchistická) a požadujú bezpodmienečné dodržiavanie pravidiel. Neuznávajú mäkšie formy ich rešpektovania, spočívajúce v poučení, prevencii a pochopení tých, čo normy prekročia. Naopak: požadujú prísne tresty. Neuvedomujú si, že ide o sankcie vymyslené štátnou, prípadne inštitucionálne duchovnou mocou, slúžiace najmä udržaniu systému (poslušnosti dogmatickej viere). Potom sú tu iné typy. Ľudia, ktorí sa dokážu vcítiť a niečo pochopiť. Ak niečo nechápu, poučia sa, najlepšie z vlastnej skúsenosti. Taký je hlavný mužský hrdina, vodič autobusu. Zoznámi sa s Nikaragujčankou Karlou. Pomôže jej v strádaní. Postupne sa dozvedá drsné podrobnosti z jej osobnej minulosti, z doby ľavicovej revolúcie, z teroristického pôsobenia CIA. Američania nadŕžali somozovskej totalite a navádzali vojenské jednotky na zničenie škôl a nemocníc (opory každého fungujúceho systému). A taktiež kultúrnych centier. To je v povahe každej nacistickej formy vlády - obmedziť na maximum slobodu spevu, tanca, divadla, kina, výchovy a zdravotnej starostlivosti. Ak nebodaj vzniká v tejto oblasti čosi zdola, treba sa postarať čo najskôr o zničenie alebo aspoň o spoplatnenie týchto aktivít. Napriek láske, ktorá vznikne, napriek nočným morám, ju návrat do rodnej krajiny vtiahne. Rodinou, priateľmi, láskou. Silný film. Podľa pamätníkov (aj podľa emigrantov do USA) je dobová situácia v Nikaragui ukázaná vo filme presne. Poznámka: Užívateľovi Cushingovi film pripomína proletárske agitky s jediným správnym svetonázorom. Mýli sa v minimálne v tom, že tu ozaj nejde o propagandistický film, zadaný víťaznou stranou britských, nemeckých či španielskych volieb. Tu ide o pohľad zvonka na situáciu v inej krajine. Pohľad vecný a triezvy, pohľad ľudí zdola, nie politikov od jednacích stolov, kalkulujúcich s podporou väčšiny. Chápem, že propagátorom neoliberálneho kapitalizmu nevonia film, kde sa otvorene pomenúvajú teroristické akcie riadené americkou tajnou službou, namierené proti chorým, bezvládnym a deťom, ale tak to jednoducho bolo aj v Haiti, aj v Nikaragui, aj v Chile a aj v Argentíne. Kto neverí, nech tam beží a naštuduje si archívy.

Týpek zo Slovenska kúpil kdesi v Južnej Amerike kus pralesa. Snaží sa zachovať v ňom s pomocou miestnych Indiánov biodiverzitu. Názory na svet okolo i na často prírode škodiace konanie ľudí triezvo a vtipne podané. Občas preblesne zdôraznenie vlastného JA (opakovaná chvála spojenia stavárskeho vzdelania, úcty k prírode a dobrodružstva), občas sa ani súhlasiť nedá (potreba večnej kreativity je v skutočnosti veľmi vzdialená slobode jedinca). V drvivej väčšine sa s jeho činnosťou i filozofiou súhlasiť dá. Zároveň ostáva rešpekt k vytvorenému a konanému. Stromový dom potešil skonštruovaním bez narušenia kôry, konárov a lián nosného stromu. Množstvo záberov na variabilných pralesných živočíchov aj rastlinstvo - modré jašterice, fialové kobylky, opice, leňochody a na čo len chcete. Až prorocky presné sú slová o spolupráci s miestnymi obyvateľmi lesa - Indiánmi. Pracuje sa mu s nimi mimoriadne dobre, pretože nikdy nie sú v strese, nehádajú sa, nie sú zlostní, pokojne a pomaly si robia svoju robotu, nenaháňajú sa. Veľmi podnetné v dnešnej dobe posadnutej heslom "v najkratšom možnom termíne!".

Zdalo sa, že robotníci si konečne vybudovali dostatočne právne zaistené postavenie. Také, čo zodpovedá fyzickej námahe ich práce a práce v zdraviu škodlivom prostredí. Trvalo to len krátko. Zákony sa rýchlo zmenili alebo zrušili po páde režimov (tzv. socialistický tábor a jeho satelity). V štátoch, kde nejaké výhody robotníkom v zákone ostali, zase klasická robotnícka práca prestala byť vďaka automatizácii a presunu pracovnej sily smerom na východ (najmä do Ázie) zaujímavá. Jej počty dramaticky klesli. V euroatlantickej spoločnosti ju nahradili systémy založené na poskytovaní služieb. Pracuje v nich trieda, označovaná ako prekariát (prekérny proletariát), tvorený súborom krátkodobých, väčšinou dosť slabo platených obslužných miest. Sú to predavači v marketoch, čašníci, skladníci, roznášači reklám, telefonisti reklamných centier, doplňovači automatov na kávu a pod. Tí o nejakých extra výdobytkoch môžu len snívať. Pôvodné práva robotníkov padli a posunuli sa na úroveň čiernej práce, bez zabezpečenia dôchodku, či zaplatenia zdravotnej opatery. Presne a umelecky presvedčivo (hudba: priliehavé a etnom reznuté inštrumentálky Johna Zorna) to ukazuje Michael Glawogger v Robotníkovej smrti s podtitulom 5 obrazov práce v 21. storočí. Načierno pracujúci ukrajinskí baníci v oblasti Luhanska (dnešné bojisko) dolujú v ručne vykopaných šachtách s neustálym rizikom zrútenia chabo zabezpečených plaziviek medzi uhoľnými slojmi. Socha úderníka Stachana je smutným mementom slávnych stalinských úderníckych dôb, kedy bolo síce práce dosť, ale rovnako bolo i dosť gulagov a násilných sťahovaní. Ťažba síry v Indonézskom ústi sopky je čisté peklo. Domorodci lopotia a vynášajú navrch 60-100 kilové koše, aby si ich turisti mohli hore fotiť a výhodne zjednať za kus síry. Doma v objatí partie aj rodiny nadšene bľačia čosi o potrebe medziľudskej solidarity. Na dovolenke v Ázii pritom žiaria šťastím, ak sa im podarí na chudákoch - domorodcoch ušetriť čo najviac. Ďalšie peklo sa odohráva na bitúnku v kolobehu neustáleho podrezávania kôz, bľačiacich dlho po reze krkom. Neskôr sa opekajú nad ohňami z pneumatík. Nakoniec sa umyjú a naporcujú. Život v krvi deň čo deň. Bez chladničky, bez kachličky - všetko na večne páliacom nigérijskom Slnku. Moslimovia rozrezávajú obrie lodné vraky desiatky metrov nad zemou. Bez istenia. Prvý raz som videl moslimské hábity vyzerajúce a slúžiace ako montérky. Ako jediní zo všetkých ukázaných robotníkov zdôrazňujú solidaritu nie rivalitu. Čínski oceliari sa pripravujú na vstup do konkurencie so Západom, zaštiťujúcich sa jedným z Maových rozumných hesiel a Západ? Ten premieňa oceliarne, opustené továrenské haly a oceľové opustené konštrukcie na diskotéky a svetelné šou pre víkendových návštevníkov.

Očarujúci pocit po prvom pozeraní opakovaným zážitkom trochu uvädol. Príčinou je veľmi smutné vyústenie bez náznaku odľahčenia. Príbeh, ako uvádzajú niektorí tunajší komentátori, nesie univerzálne znaky. Osobne, až na jednu výnimku, podobný prípad zo svojho okolia nepoznám. A ten čo poznám nie je totožný. Nespočíva v profesnej ani občianskej degradácii dotyčného, ale skôr v osobnom ponížení a mužskom zlyhaní vyvoleného pána. Jednoducho: manžel sa musel zmieriť s tým, že ho manželka často s kdekým podvádza. Mužovi toto vedomé priznávanie sa k úletom ženušky nijako nenaštrbilo postavenie v práci, ani spoločenskú vážnosť. Skôr poznám viac osudov manželstvom zlomených žien, čo stratili pracovné postavenie, šarm i ženskosť vplyvom tyranského a márnomyseľného správania manželov. Isteže, film je len umelecká fikcia a v tomto prípade veľmi kvalitne odvedená, len takto veľmi vážne brané príbehy považujem za trochu prestrelené. A vôbec nezáleží na tom, či boli nafilmované v roku 1930 alebo 2015.

Dokument o kontrahistórii internetu nie je kontra. Je presne ako internet. Na 25% obohacujúcich či podnetných informácií ponúka 75% hlušiny. Nehľadá súvislosti, neprepojuje zaujímavé. Vychŕli všetko v jednom balíku na jednu plochu.

Montáž záberov z dokumentov o rastlinách, ich raste a kvetoch vytvára zábavno-náučný portrét brnenského botanika, vedca i filmára Jána Calábka. Medzititulky sú stručné, raz priliehavé zostrihaným záberom, inokedy menej. No ale to nevadí, pretože, ako sa píše v obsahu, ide o poctu reznutú miernym surrealizmom. Isté výhrady mám k časti " Skúšal, čo rastliny znesú". Pán profesor botaniky mučí rastliny smädom. Potom necháva korene iných rastlín vrastať medzi sadu husto nabitých dlhých kovových klinčekov. Len aby mohol po rozdrvení koreňa kovom konštatovať, že rastliny nemajú žiadnu autonómnu vôľu, orientáciu ani rozum. Len automaticky rastú a rozkoreňujú sa smerom nadol. Predstavujem si analogickú situáciu pri pokuse s človekom. Batoľaťu by sa v ňom vysypalo na postieľku 38 žiletiek. Sledovalo by sa, čo sa stane. Komentár by mohol znieť napríklad takto: "Ľudské mláďa nemá žiadny rozum. Nevie si žiletky pozbierať, ani sa im vyhnúť. Jediné, čo dokáže, je dorezať sa a následne od bolesti vrieskať. Nepozná žiadne úhybné ani obranné manévre.".

Ak má komédia vyvolať úsmev, aspoň vnútorný, tak toto nevyvolalo absolútne nič. Nula. Zbytočná hlúposť. Tematizuje to, čím a ako tu väčšina žije ako niečo skvelé. Niečo s čím sa máme stotožniť. A ak to nevyjde na prvý raz, tak na tretí určite.

Slnko na brazílijských planinách páli neúprosne. Na základe pripraženia ohnivou guľou začnú pukať žilky v hlavách a vznikať tým samozvaní proroci. Do jedného sú revolučne šľahnutí. Vedú užialených biednych roľníkov do ďalšej a ďalšej záhuby v mene nereálnych hesiel o krajine večného blahobytu. Sadisticky šľahne slnko i vojakov, strieľajúcich mužov, ženy a ich deti. Záblesky páľavy padnú i na hlavy farárov, platiacich odstreľovačov konkurenčných ľudových prorokov a ich ovečky. Prežijúci revolucionári, žijúci len z pomsty a pre pomstu, sa v násilí, ktoré vyvraždilo ich súdruhov, sami nájdu. Zdá sa, že revolúcia nič nevyrieši. Tu niečo niečo vyrieši len výstavba, poskytujúca dostatok tieňa i vody. Taká snáď časom schladí horúce hlavy s bláznivou mysľou - a privedie ich k akému-takému konsenzu. Pretože na útek od tohto všetkého krvilačného besnenia k hľadaniu ideálneho ostrova, okolo ktorého prehrmia všetky dejinné búrky predsa len väčšina jednoducho nemá. A ako vidieť, ženy strácajú na takéto extatické úniky cestou energiu a vyčerpané padajú k zemi. Veľmi vydarený film, žiaľ, miestami pridlhý. Ale ak malo byť cieľom predlžovaných scén ukázať divákom mechanizmus šialenstva, v ktorom sa božia povaha človeka zmieša z diabolskými pokušeniami, podarilo sa.

Málokedy vidieť film, riešiaci podstatné veci. Ozaj podstatné. Nie tie, čo sa za podstatné umelo vydávajú. Rozchod Nadera a Simin tak činí. Ukazuje veci obvykle nevidené. Napríklad, že dôvodom rozvratu manželstva nemusí byť nejaká bližšie neurčená šmirgľa v mysli, ale aj jednoduchá túžba jedného z páru odísť inam. A s ňou spojený ostrý nesúhlas toho druhého, pretože cíti povinnosť doopatrovať chorého rodiča. V našom pásme tomu slúžia koncentrákmi páchnúce sociálne domovy - kto by sa už len naťahoval s nejakým starým dementom v podobe otca či mamy? Inou vecou sú etické hranice pri privátnej starostlivosti o nevládnych ľudí druhého pohlavia. U nás toto nik nerieši. Aké hranice, etika? Veď my, neverci, môžeme všetko, aj sa s opatrovaným vychrápať - tak čo? Inou vážnou témou je skĺbenie starostlivosti o dieťa s prácou, do ktorej treba zavčasu a dlho dochádzať. Málo, veľmi málo ľudí si v tuná uvedomuje, že podvodné, nečestné manévre a klamstvá namierené voči iným ľuďom sa napokon vždy odrazia kdesi vo vlastnej rodine toho, čo konal neférovo. Potom len každý bedáka nad tragickými nehodami. Nik si za Boha nevie spomenúť, prečo je osud taký nespravodlivý. Pritom ide veľmi často len o odlesky kriváckeho jednania voči niekomu, prejaviace sa neskôr na deťoch, partnerkách, súrodencoch, rodičoch. Dokázal by bežný muž a žena z Európy koncom dňa odprisahať na Bibliu, alebo ak neverí v Boha, tak na svojich predkov a deti, že konal počas celého dňa riadne a spravodlivo? Je toho oveľa viac, prečo je Nader a Simin skvelý, prečo mám iránsku kinematografiu vo všeobecnosti veľmi rád. Lebo často rieši čisté otázky prostého žitia, neskalené výkalmi módy a toho čo letí v psychológii vzťahov. Bonusom je záver, neposkytujúci jasnú odpoveď na otázku, ktorého z rodičov si vyberie dcéra pre ďalšie spolužitie. Hoci aj tu platí múdremu napovedz, hlúpemu dopovedz. A režisér teraz len napovedal.