Radko

Vždy je zaujímavé, ak niekto nabúra všeobecne vžitú tézu. Zaujímavé, to je na dokumente to najdôležitejšie. pretože do hĺbky sa nejako veľmi nejde a celý spor medzi všeobecne akceptovanou teóriou a jej narušením spočíva v objavení jazyka-výnimky. No Bóže - ktorá teória nemá nejakú výnimku? Veď aj tá relatívna Einsteinova ich má: a koľko! Namiesto toho, aby sa výnimka akceptovala, nastáva neľútostný súboj ega lingvistu lingvistov s egom narušiteľa. Každý má svojich zástancov a tak vyhráva ten, ktorý ich má viacej. Všetko toto lingvisticko-vedecké prekáranie si najviac odnesie kmeň so zvláštnym jazykom, ktorý sa odrazu - keď sa má skúmať jeho jazyk - vzorne učí portugalčinu, pozerá sa na telku a má zavedenú aj elektrinu. Čiže asimilačná klasika. Svojim spôsobom ju začal už samotný pán Everett, hrdina dokumentu. Takmer 30 rokov v kmeni misionárčil. Misionári všeobecne napáchali na pôvodných kultúrach nezvratné škody v zmysle zániku pôvodných zvykov - náboženských, lingvistických, vzťahových i folklórnych. Takže keď na záver pán Everett žiali nad priateľmi z kmeňa, kam ho Chomského apologéti nechú vpustiť, aby vyvrátil jeho tézy o univerzálnej (vrodenej) gramatike, má i on kus masla na hlave. A keďže je to dokument o ňom, bližšieho vysvetlenia, prečože ho tí usmievaví a šťastní domorodci chceli dva razy aj s manželkou a deťmi zamordovať, sa nedočkáme. Neviem, neviem, či to nebolo samotnou osobnosťou tohto pána. Pretože niekedy stačí kus počúvať, pohľad do očí, na tvár a hneď vidíte čo je dotyčný zač. No a tento: nič moc. A keď už píšem o pohľadoch - tak čisté a priezračné oči, ako mali dvaja domorodci vo filme, vidieť málokedy. Niečo na ich šťastnom živote, bez nutnosti pomenovať čísla, farby, minulosť aj budúcnosť asi bude.

Aktivistické piesňové video. Hudobná i obsahová jednorazovka. Vychŕlenie extrémov v maske všeliečiaceho Jokera, tu pod menom Magický Jack. Spevák v maske by strieľal bez výnimky pedofilov, návštevníkov McDonalda, zákazníčky plastickej chirurgie, toreadorov, cirkusantov a aj lobistami riadených politikov, drancujúcich Zem. Zabudol som na niekoho? Ľuďom by najradšej servíroval ľudské mäso miesto zvieracieho. Pozrel som aj stránku speváka a režiséra Maxima Ginolina. Píše, že bojuje proti homofóbii, za práva zvierat. Ovplyvnený je burtonovskou estetikou. Veď hej. Dá sa to brať do istej miery s nadsázkou. Útoky voči politickým špinám sú dokonca sympatické. No strieľanie iných názorov zaváňa aktivistickou výlučnosťou - ak nemáš takú mienku ako ja, kľudne Ťa môžem odbachnúť. Pretože nemáš právo na existenciu. Na tú má právo len ten, čo sa so všetkými MOJIMI (Ginolinovými) postojmi stotožní na 100%! Forma videa nemá ďaleko k brakovým krvákom. K tomu, ako si tieto typy predstavujú riadenie sveta potom, čo ho ovládnu. Obdobných sociálnych inžinierov už bolo. Ako vidno - stále je. Pokiaľ si však svoje vnútorné napätia rozpustia len v piesňach a tancoch: ok.

Knižná predloha má niečo do seba, pretože inak by zrejme nevzniklo toľko rôznorodých a prevažne kritikou i divákmi dobre prijatých adaptácií. Navyše, napriek známemu príbehu a jeho vyústeniu, si mnohí zo znalcov predlohy, či niektorého jej spracovania, pozrú i odlišné či novšie spracovania rovnomenného románu Charloty Brontëovej. Najnovšia z nich sa prispôsobila dobe, vypustili sa pasáže, ktoré by mohli u cieľového publika spôsobiť nudné zívanie a plne sa sústredila na vzťah. Na zdanlivo (či dobovo) nezáživné pasáže sa ale nezabudlo úplne a skratkovito sa o nich v priebehu filmu poinformovalo. Tak aby sa na nič nezabudlo. Celok potom pôsobí sviežo a paradoxne zároveň aj pietne voči predlohe. Príbeh lásky je jemne pretkaný tajomstvom a strašidelnými pasážami, prostredie i herci sú zvolení trefne. Ak má byť toto spôsob ako poinformovať mládež o svetových dielach literatúry, keď už táto sa príliš do čítania nehrnie, tak je to - napriek drobným výhradám - aj spôsob chvályhodný.

Strhujúce zábery a kopec zaujímavých informácií o správaní sa vtákov (etológii). Napríklad o využívaní miest ako zdrojov tepla, slúžiacich na zohriatie sa kŕdľov, prelietavajúcich tisíce kilometrov. O dojemnej starostlivosti bocianích samcov upravujúcich viacgeneračné hniezda pre samičky, s ktorými sa následne radostne zvítajú. O odvážnych útokoch vrán na orla, dovoliaceho si rušiť ich teritórium. Je toho oveľa viac a všetko sa tu opísať nedá. Ostávajú sympatie k všetkým letiacim tvorom. Ostáva aj túžba zalietať si a zažiť pocity tých, čo denno denne poletujú nad krajinou. Jedna pochybnosť ostáva. Kde sa zastaví snaha filmárov priniesť dokonalejšie zábery? Nie sú za hranicou kamery na telách vtákov? Veď ľudia v drvivej väčšine nepoznajú ich komunikačný kód natoľko, aby dostali ich súhlas so zásahmi do tiel a životov. Na argument, že sú to "len" zvieratá: áno sú. Také isté ako ľudia. Len v našom prípade by každý musel dať filmárom súhlas na sledovanie života, cestovania, milovania sa, vylučovania, súperenia a budovania prostredníctvom kamery na hlave. A ďalší súhlas na na odvysielanie tohto in natura. Menej (snahy po dokonalosti) niekedy znamená viac (pokory). 90%

Manželia často robia všetko, len aby polovičke zabezpečili čo najkomfortnejšiu pohodu. Robia od svitu do mrku. Len nech je všetko tip-top. Podľahnutie workoholizmu je potom časté i lákavé. Najmä v práci, ktorej základom je cestovanie a komunikácia. Veď prekecať sa k prachom je tak zvodné! Ženy začnú žiarliť na svojho soka v láske v podobe mužovej práce. Následne bez štipky výčitiek svedomia si ospravedlnia milostnú avantúru slovami typu: "zanedbával ma", "všímal si len prácu", a "nikdy sa nespýtal na moje potreby,". Ilustráciu jedného takého vzťahu podáva Anjel. Prepychový dom obývaný manželkou je vyzdobený elegantnými a drahými detailami. Vyrezávané reliéfy nad dverami. Vyberané interiérové doplnky. Manželia sa v nádhernom prostredí nesťažujú. Milujú sa, no zanedbávaná žena si nájde čas aj na flirt. Výhovorku má. No nastane situácia, keď bude musieť rozhodnúť ako ďalej. Inteligentný scenár a jeho pointu zdobia scény zákulisia obslužného aparátu. Ten symbolicky a zároveň vtipne komentuje dianie skrytých napätí v hlavnom deji. A ešte: i diváci, ktorí nedajú na dobovú módu, si všimnú nápadité odevné variácie Marlene Dietrichovej v hlavnej úlohe.

Zapalovač fuč a holka asi taky// Zapalovač fuč - lehce nabyl lehce pozbyl// Nechci už takhle dál žít//. Nechci už film o prodavačce zapalovačů víckrát vidět! Hoci možno to tak s ľudstvom dopadne: systém sa zavraždí potom, čo sa všetci totálne zmagoria z počítačových hier. Komentár som načal upraveným citátom z piesne Visacího zámku, kde sa spieva o zapaľovačoch, ktorých predajom film začína. Ukončím ho teda ďalším, tentoraz z dielne skupiny Karpina, kde sa spieva o makrele a bublinkách, ktorými sa film završuje: Smrdela holka, smrdela// smrdela ako makrela je jé// smrdela ako sardinky a vypúšťala bublinky.

Príbehy o vyrovnávaní sa so starobou a snahou niečo ešte dokázať, realizovať sú veľmi potrebné v spoločnosti, ktorá by starých najradšej izolovala v ústavoch. Námet obstojný, humor vydarený, no miestami zaváňa inscenačnými postupmi v duchu hesla: Prijateľnosť pre všetkých. Celok napriek tomu drží pokope, nedostavujú sa závažnejšie pokrútenia hlavou nad trápnosťou. Výhrada smeruje k takému typickému českému sociálnemu a zemepisnému ukotveniu: učiteľ a herečka rôznorako putujú krajinou. Dočkajú sa niekedy filmového spracovania staroby murári, dojičky kráv či predavači v supermarketoch? Snáď nie je vyárendovanie toho priestoru zabrané naveky vysokoškolákmi alebo vysokoškolsky vzdelanými potomkami dôchodcov, ktorí profesne po celý život (za peniaze) duchovne či umelecky povznášajú národ?

Včera som sa pošmykol na klzkej vozovke, padol do kaluže a zašpinil si zvrchník. Čo s tým? No, mám kamoša, čo vie vrátiť čas naspäť a tak idem k nemu a vrátim sa z jeho pomocou tesne pred túto udalosť. Ale - na druhý raz som nielenže padol zase do blata, zadrbal kabát, ale navyše som si zlomil ruku. Takže: zase naspäť ku kamošovi. Zase helfne a zase som v čase spiatky. Bacha, kaluž! Dávam pozor a aby som sa nešmykol, opriem sa o okoloidúcu dámu. Lenže: chyba lávky! Šmyknem sa zase, blatoví sme dvaja a aj ruky máme dolámané. Takže znova ku kamošovi aj s dámou a znova späť v čase. A znova. A znova. A takto až do momentu, kedy všetko vyriešim a pomôžem aj pár ďalším ľuďom. Takto mi pripadal celý film a úprimne: už pri treťom návrate do minulosti som zíval nudou. Pár celkom chytro vymyslených scén to nezachránilo.

Potvrdenie téz filozofa Ladislava Klímu o absolútnej zvrhlosti školstva a hlavne jeho predstaviteľov sa objavilo, i keď zjavne nezamýšľane, vo filme talianskeho režiséra Sergia Sollimu. Učiteľ, predchnutý humanizmom a nenásilím postupne svojim konaním prekonáva svoj sprvoti antivzor - obávaného a násilníckeho vodcu banditov. V záverečných minútach o zvraty v konaní a myslení aj ďalších hlavných postáv nie je núdza. Týmto si pripísal tento - inak pomerne klasický - špagetový western plusové body a zároveň štvrtú hviezdičku.

Plnokrvný, mrazivý film o zmiznutom dievčatku, ktoré nik nikdy nevidel. Ani po stratení, ani predtým ako dieťa zmizlo. Atmosféra po celý čas napínavá, herci hrajú ako o život a skvostné kamerové jazdy len podčiarkujú excelentný zážitok. Poznámka: Fanúšikovia filmu často píšu o mnohých dnešných kino novinkách ako o prevratných thrilleroch, aké nik doposiaľ nenakrútil. Nuž nakrútil. A lepšie. Preminger totiž dobre vedel, že nielen realistické zachytenie skutočných emócií je kľúčom k vynikajúcemu kinu. Predovšetkým musí byť na stole príbeh s gradáciou a prekvapením. Spracovaný filmovými prostriedkami, nie len skvelými dialógmi. Lenže kto dnes napíše dobrý scenár? Číta málokto. A keď už číta, tak pomaly a málo. Ak veľa, tak skoro vždy len idiotské debiliny. Napriek tomu si každý druhý myslí, že je odborníkom na všetky žánre. Z toho dobrý scenár a následne film vznikne málokedy. Stratenú Bunny Lakeovú by napriek tomu dnes veľa ľudí neprijalo. Pretože nadutosť a čítanie hlúpostí znemožňujú vnímanie a prijatie kvalitného umenia. Preferujú sa krátke nezmyselné prvoplánové videá na sociálnych sieťach, ktorých sledovaniu často podliehajú aj intelektuáli. Vo výsledku sú to hodiny a hodiny mentálnych oblbovákov. No nič nie je stratené. Stačí liečba Otom Premingerom. Jeden Preminger denne a úspešná liečebná kúra čoskoro dodá aj mnohým márnomyseľným úbožiakom pozitívne výsledky. V extrémnych prípadoch môže dokonca takáto kúra skončiť vytetovaním mena režiséra na predlaktie, ako to učinil undergroundový režisér Cecil B. Šialený vo filme Johna Watersa Šialený Cecil (Cecil B. Demented).