Radko

Fassbinder videl hlbšie do štruktúr spoločenských vzťahov, než drvivá väčšina režisérov podobného razenia. Jeho filmy sú preto dodnes aktuálne a živé. Primárne na nich totiž nikdy nezáležalo na dobovom kontexte, ale na prenikavej analýze ľudského konania a myslenia na základe konkrétneho príbehu. A to sa s časom nemení. Lola je príbehom zopár ľudí žijúcich v meste v štádiu výstavby. Meste, v ktorom je každý - hádam s výnimkou malého dievčatka a jej babky - skazený mamonom, oportunizmom a pomýlenými ambíciami v kombinácii s pokorením sa veľkohubej výstavbe slov či budov. Jedinou funkčnou štruktúrou je bordel. Plní zároveň funkciu inštitúcie a zástupného symbolu vecí i ľudí - k životu nevyhnutných, ktorých si je možné kedykoľvek kúpiť a akokoľvek ohnúť - podobne ako výstavnú štetku. Spoločenské postavenie je odvodené výlučne od hodnoty majetku, nemá nič spoločné so vzdelaním, intelektom. Cena za služby sa určuje okrem peňažnej hodnoty aj intenzitou princípov a hĺbkou preciťovania lásky. Morálne vzopretie v mene dodržiavania práva a poriadku nastáva len v prípade osobného sebaponíženia. Boj za pravdu vytryskne len ako spontánny výraz pomsty, kedy sa z konformistu na základe urazenej ješitnosti na chvíľu stáva radikál. Revolučné anarchistické výzvy a Bakuninove tézy končia v zmätočnom prebiehaní medzi korením sa moci, pchaním sa jej hlboko do zadku (v tomto boli a sú intelektuáli vždy mimoriadne silní) a zmäteným rečnením o potrebe odstránenia starých poriadkov, či upieraniu sa k akýmsi novým nádejam (o ktorých ale tým mocným zároveň čosi treba vyšpicľovať aby „revolucionisti“ boli krytí – mimochodom udávanie je ďalšia silná zbraň kultúrnej inteligencie). Šťastie ako ponížené poddanie sa chrapúnstvu, zaštítenému majetkom. Revolučné skupinky končia ako smiešne maškary s transparentmi na ulici, pričom ich funkcia je asi ako funkcia zábavných sošiek – pobaviť a na čas vzbudiť emócie. Žiadny reálny dosah na zmenu čohokoľvek. Len ďalšie jalové demonštrácie, ďalšie zbytočné petície, ďalšie nanič zbierky. Strnulo postávajúce, nič nezmôžuce figuríny odporu. A umenie, tanec, hudba, spev? Slúži prevažne len ako výraz extatického pobavenia vládnucich a ich pricmrndávačov.

Snaha kanálového humoru byť bližšie vzťahovej realite zatľapkaná nepríliš vkusnou prehliadkou fungovania rôznych produktov. Alebo inak: niečo ako trochu intelektuálnejší, galantnejší, menej hrubozrnnejší a trošilinku viac príbehovejší Troškov Kameňák. Z 37 platiacich divákov sme boli desiati muži a dvadsaťsedem žien. Traja diváci (dve ženy, jeden muž) odišli počas predstavenia, väčšina sa dobre bavila, zopár zostávajúcich sa občas uchechtlo alebo s výrazom mierneho znechutenia dopozeralo do konca. Vekový priemer: odhadom 39.

Mne to vychádza tak, že po filme Zimnica stratil Fridrik T. Fridriksson dych a stal sa z neho režisér priemeru. Mamu Gogo z tohto dôvodu vnímam ako osobnú apológiu (= obranu) tohto stavu, zapríčineného borením sa s nedostatkom peňazí, zadĺženosťou, chorou matkou a problémom ako tvoriť autenticky a pritom nezapadnúť do bahna popkultúry. Výsledkom je ale zase len priemerný film, nie úplne nevydarený, ale ani nejako zvlášť neobohacujúci, pričom v pamäti až na jeden-dva vtipy príliš dlho neostane.

Zvláštna zlátanina dramatického thrilleru a sci-fi, ktorá priniesla len jedno poznanie. Je síce silné a pravdivé, ale zároveň dennodenne potvrdzované žitou praxou, podporenou jej nekonečným omieľaním a uisťovaním kade-tade. Všetci to dobre poznáme: teda, že materinský inštinkt je poriadne silný.

Sú filmy, ktoré bezprostredne po pozretí zhodnotím ako priemer, resp. lepší štandard, no po zhliadnutí desiatok a stoviek podobne neutrálnych záležitostí sa stane, že jedna-dve z nich uviaznu v pamäti ako trvalejšie hodnoty. A toto je presne prípad Otčima. Silný film, cez klasický príbeh nezabudnuteľne upriamujúci pozornosť na množstvo psychopatologických osobností nevlastných, ale aj vlastných otcov, nachádzajúcich zdroj svojho najvnútornejšieho potešenia v psychickom, či fyzickom ubližovaní, ponižovaní a týraní. Uvedené zvrátené potešenie v pošliapaní partnera a rodiny je im vlastné a neobmedzuje sa na konkrétnu osobu, skôr alebo neskôr si to uplatnia na každej ďalšej partnerke i dieťati.

Všade v reakciách na Diktátora čítam o nekorektnosti. Zrejme sú ľudia už tak zblbnutí spôsobom podávania informácií o svete, že podľahnúc tejto propagande sami (v duchu orwellovského newspeaku) naskočili na médiami vnútený jazykový úzus toho, čo sa pokladá za nekorektné a čo nie. Vo vzťahoch, politike, spoločnosti. A keď si niekto z takto falošne naservírovanej, ale väčšinou uznanej korektnosti, utiahne, je za génia. Pritom je to obyčajná stredostavovská komédia. Upravená tak, aby sa drvivá väčšina kritikov, sčítaných intelektuálov i diváctva zhodla na jej výnimočnej podarenosti (napr. na genialite Aladinovho prejavu o demokracii a diktatúre). Naozaj? Ja som práve v týchto vtipoch nič nekorektné, dokonca ani objavné nevidel, len miestami humorne podané všeobecné spochybnenia, omleté v alternatívnych zinoch za posledných 20 rokov toľkokrát, že až. A nielen v nich. Skôr mi celok vyznel ako povrchné uťahovanie si z bulváru inou formou bulvárnosti, okorenenej vulgárnosťou. To však nekorektnosť nevytvára. Alebo zle čítam titulky Nového času, ktoré ma rovnako, ako tento film, dennodenne presviedčajú o tom, že umelci sú za peniaze schopní obriadiť kohokoľvek, filmové i športové ceny sú len otázkou ceny, aktivisti sú reálne veci nevnímajúci slabošskí nímandi, demokracia nefunguje (a keď áno je riadená len korporátnymi záujmami) a onanovanie je plnohodnotnou náhradou za sex . Isteže sa našli miesta, na ktorých som sa zasmial, ale porovnávať celok s Monty Pythonom mi príde dadaistickejšie než všetky vtipy z filmu. Kdeže komédia roka! Toto je čistý priemer, ideálny popcornový výrobok do multiplexových kinosál.

Banksy sa potreboval vysporiadať s konkurenciou, atakujúcou jeho postavenie na poli street artu. A tak vytvoril film s presahom. Žiaľ, nie s takým výrazným, akí tu popisujú nadšení komentátori. Z pozície umelca totiž neprekonal tieň seba ako poloboha, hromžiaceho ironicko-mystifikačnú síru na epigónov, odjedajúcich mu z peňažného a mediálneho koláča. Vtipný je potiaľ, pokiaľ film paroduje správanie sa ľudí, ktorí sa začnú zaujímať o nejaké umenie, ale chýba im pri tom akýkoľvek regulačný mechanizmus a tak s rovnakým zápalom berú všetko - od braku po naozajstné umenie. No po nejakej dobe sám film začne pôsobiť ako únavný parodujúci videoklip striedajúci prostredia, streetwriterov, štáty, záznamy akcií, ale v podstate ukazujúci len jedno: každé originálne gesto je napodobniteľné a šikovnou reklamou sa dokonca táto nápodoba môže stať finančne výnosnejšou. Čo sa však režisérovi podarilo, je vytvorenie postavy Thierryho Guettu - človeka až odpudzujúco nesympatického každým svojím gestom, vetou, myšlienkou. Veľmi pochybujem, že v realite by Banksy takémuto zjavu by povolil nakrúcať niečo zo svojho zákulisia.

Vizuálne a hudobne nápadité asi ako prechádzka supermarketom. Hudobne podobné večernej návšteve "trendového klubu" plného životaskúsených a zároveň znudených gymnazistov. Informačne i humorne hodnotné ako rebélia rozbíjania telefónnych búdiek za socializmu v ČSSR. Mediálne zhodné s tým ako o mladých referujú korporátne psychologické magazíny a reklamami zdieľané blogy, čo je asi najväčšia chyba - novosť pohľadu vystriedalo uniformné pricmrdávanie tomu, čo sa nosí ako názor, že takto sa má dnes protestovať voči rodine, vzťahom, škole. Mladí rebelovali vždy zhruba rovnako, šukalo sa ako o závod tiež, len tie rezačky do zápästí viac nahrádzali pred takými 20. rokmi reálne samovraždy, či vraždy - aby vzdor mal nejaké varovné memento (čo potvrdzujú správy o pozvoľnom sústavnom poklese samovrážd mladistvých). Recyklát viac ráz videného v podobe hystericky nepodarenej pastelkovo pripálenej zmesi Jacksonových Nebeských stvorení, Jakubiskovho Post coita a Boylovho Plytkého hrobu.

Isteže, komentátormi spomínaná a kritizovaná nezrozumiteľnosť a ego-sebaprezentácia tu občas je, a to ako zo strany architektov, tak zo strany režisérov, nuž ale: boli umelci niekedy iní? Nájdu sa i stavby, s ktorými a rovnako ich tvorcami som sa nijako nestotožňoval (ba naopak, kládol som si otázku: ako vôbec môžu existovať ľudia, schopní komunikácie s takýmito nabobtnalými kreténmi?), ale poväčšinou som v proStoroch videl kopec zaujímavých info o krajine, ovplyvňovaní okolia, ekologických aspektoch stavby, dopadoch nezmyselných stále megalomanskejších corbusierovských monolitov na krajinu, niečo o ekostavbách a kopec iných inde nedostupných info o architektúre. Chvályhodný počin, privítam pokračovanie. Mimochodom: kvôli tomuto seriálu som sa donútil ráno vstávať a cca 6.20 kukať telku, čo už samé osebe je zázrak, ktorý si zaslúži štyri hviezdy.

Pokiaľ Godard revolucionizuje len výrazové prostriedky filmu je vtipný. Politike sa tentoraz (našťastie) vyhol oblúkom. Ostáva formálne skvelo ozvláštnený, komediálny a zároveň tématicky primerane vážny (ako udržať vášeň lásky po rokoch, otázky okolo nevery) príbeh krásnej ženy, ktorá sa rozhodne mať dieťa. Ruchy ulice strieda náhle ticho, hudba náhle vplynie do obrazu, odrazu sa stratí, sem tam dialógy nahradia titulkové sekvencie cez plátno upriamujúce na myslenie a konanie ústrednej trojice: muž- žena- muž, divák sa dočká rôznych kultúrnych odkazov na iné filmy, diela. Pamätnými sú napr. tichá hádka partnerov v noci v posteli prostredníctvom názvov kníh, či volské oko vyhodené z panvice do vzduchu, ktoré dopadne na panvicu opätovne až potom ako sa v medzičase vybaví telefón od susedov.