Radko

Hravé, zmyselné, spontánne. Ak vo svete módnej fotografie existuje niekto, kto ma dokáže zaujať, tak je to tak maximálne Richard Kern a ešte ten japonský šialenec, čo fotieva zabandážované ženy (Nobujoši Araki). Kern v tomto dvojminútovom filme, poskladanom z prestriedaných podsukňových pohľadov a záberov tvárí modeliek, dokázal vystihnúť akúsi ťažko pomenovateľnú esenciu ženskosti v príjemnom sprievode gitarovej vybrnkávačky. Či už režisér robil umenie, vyjadrujúce sa cez expresívne vyjadrenie života undergoundovej komunity k znechuteniu mainstremovým prežívaním, politikou všeobecne a prevažujúcim stavom vecí alebo neskôr módnu fotografiu, vždy vedel pri filmovom spracovaní danej témy obratne a vkusne prepojiť hudbu s obrazom.

Užívateľ Crocuta sa z tunajších komentátorov najbližšie priblížil tomu, ako vnímam nielen román Franza Kafku, ale aj atmosféru a vyznenie rovnomenného filmu. Ide o to, že ako u Kafku bol podľa mňa vždy na prvom mieste humor. Nevadilo, že sa odohrával v atmosfére depresívnej bezútešnosti a vynárajúcich sa pocitoch zúfalstva z nemožnosti čokoľvek dosiahnuť v hierarchizovanej spoločnosti odosobnených inštitúcií. Podobne i film - humorom predchnuté podobenstvo totálne paralyzovanej a paralyzujúcej moci, uzavretej v nikdy nekončiacej slučke prísľubov, povolení, žiadostí, výpovedí bez akéhokoľvek trvalejšieho záveru, bez možnosti uzavrieť zmysluplnú dohodu s niekým naozaj kompetentným a zodpovedným za chod vecí. Unavení a nevyspatí úradníci, ktorí vďaka neustálemu zhora pôsobiacemu stresu nemajú na nič čas, nevrlí poskytovatelia ubytovacích a stravovacích služieb, pomocníci, ktorí namiesto podpory spôsobujú ešte väčší zmätok, vzťahy založené na telesnom spojení bez emócií, inštrukciami ovládaní predstavitelia mesta i učitelia, schopní len vŕšiť úradné spisy do stále zmätenejších formácií. Retrooranžová farebnosť filmu umocňuje atmosféru hrdzavejúceho zriadenia, uchovávavného vďaka pretrvávajúcej ľudskej zlobe, závisti, slepej podriadenosti vrchnostenským doporučeniam a uspokojeniu sa, že takto si tu už roky žijeme, tak čo už. Komicky pôsobiace spoločenstvo hlúpo zaslepených drúkov, kde sa ako jediné zmysluplné riešenie ponúka fyzická demolácia prehnitých ubytovacích, školských a vrchnostenských zariadení.

Nevdojak mi to pripomenulo "iniciačnú cestu" partie priateľov stopom na východ, podľa možností až na Sachalin. Skončila neďaleko východiskového bodu (Piešťany) na železničnej stanici Nové Mesto nad Váhom, pod bedlivým dozorom dvoch nabrúsených osožákov. Zaujímavé bolo, že necelých dvadsať kilometrov cesty spotrebovalo týždeň času a minutie celého batoha (aj s batohom samotným). Návrat domov sa niesol v znamení darčeka rodičom z ďalekého východu - rozmačkanej cigánskej v žemli (lebo pred spánkom dômyselne ukrytej pred ľstivými zlodejmi v zadnom vrecku kraťasov). Jednoducho: dievčatá a chlapci z východnej Európy vedia ako správne cestovať. Ex oriente lux!

Ambície predovšetkým. Aj bez naplnenia. Najprv zábava, potom deti. Ak sa nevydaria: pocity vymeniť za veci, užiť si život, hry, posedenia partnerov v kaviarňach a baroch. Doma po návrate: psychohry. Vrstovníkmi vychválené kultúrne akcie. Navštíviť, prediskutovať. V spore: prekliať sa do morky duše. Takto to zhruba medzi partnermi funguje. A ešte (v spoločnosti iných): najprv hovorenie o nich dvoch, v štýle: čo robíme, ako sa hráme, zabávame, pijeme, ako fungujeme, po čom túžime, aké darčeky si dávame. Nuda pri x - krát vypočutých floskuliach, hádkach, smiechotách a pomýleniach. V centre rozhovorov s okolím je vzťah a jeho fungovanie navonok i vnútorné pochybnosti. A ak nie je odvaha rozoberať seba, rozoberajú sa rovnako vášnivo a detailne vzťahy okolia - odvaha nechýba (!), takže pri rozhovoroch o iných nastupuje kritickosť priam ničivá. Väčšina inak žiť nevie, preto potom po rokoch preklína partnera. Či už navzájom alebo zvonku. Preto mi prišlo dielo ako fádne, miestami nudné a predchnuté divadelnosťou ako hrom. Vzťahový film storočia? Kdeže, len mierne utáraná a pre nevzdelancov aj sofistikovaná konverzačná podpichovačka páru, čo nemal dať iným ani sebe nič iné, len svoje vnútorné pochybnosti, trápenia a slabosti. A ešte k tomu nešikovne skryté. Ale zato vcelku výstižné znázornenie fungovania podobných dvojíc. V dnešných časoch ide zhruba o tie páry, ktoré trávia leto na chatách či kolektívnych hrách (festivaly, párties) kadejakými slovnými hrami (od meno, mesto, zviera, vec cez scrabble až po anagramy), poobede aquaparkami, či adrenalínovými hrami (padáky, paintball, bowling, túry do hôr)..., alkoholovým ničnerobením (pivo, tráva) a večer potajme túžia po odvážnej trojke, či nenápadne poškuľujú po swingers párty. Sračkárske a šťankárske pornofilmy majú ešte stále za underground, ale už by sa potajme a osve hádam aj odvážili. Ale neobávam sa, generácia zajtrajška už odvážne vstúpi do tejto novej (staronovej) éry vzťahových výkalov.

Za úvodné titulky jedna hviezdička. Zvyšok je totálna srágora. Čo už: Coenovci nikdy neboli mojou šálkou kávy a táto úbohosť mi moje podozrenie o preceňovaných tvorcoch len potvrdila.

Jednoduchý videozáznam bavenia sa skupiny ľudí na oslave socialistického aparátčika, zachytený redaktorom vtedajšej československé televize. Výsledok pôsobí zhruba ako ČSSR dogma štýl neopakovateľnej reality. Fúzatý blb pri klavíri ako bavič č. 1. Hviezdy hereckého neba prichádzajú neskôr, aby v pravom momente oblažili spoločnosť úboho sa zabávajúcich vyžratých papalášskych nímandov zaliečavými úsmevmi, pusinkami a nasprostatým humorom. Krampol, Veškrnová, Bohdalová. Bojovníci proti režimu ako sa patrí. Zaujímavosťou je, že videokazekazeta, z ktorej pochádza záznam sa našla údajne náhodou pri oprave televízneho aparátu exmanželky Lubomíra Štrougala. Tých kaziet je viac, takže sa možno v budúcnosti dočkáme ďalších prekvapení. Ďalšou zaujímavosťou je, že časť oslavy bola zmazaná príslušníkmi tajných služieb (štb alebo ich pohrobkov alebo nasledovníkov - ale veď to je v podstate fuk). Išlo údajne o citlivé miesta rozbehnutej sa oslavy, kedy hostia boli riadne podgurážení. Mimochodom, dnešné večierky honorácie sú, čo sa týka potenciálu zábavy a intelektu zhruba na rovnakej úrovni, ak nie primitívnejšie, iné sú len kulisy: z papundeklového vybavenia reštaurácie socialistického strihu, aký vidieť na "luxusnom večierku a lá 1986" sa oslavy preniesli do odvážne naaranžovaných stolov, plných produktov zohnateľných na trhu. Vypatlanosť zúčastnených, ich nohsledov a kultúrne úderky šašov umelcov, osviežujúcich za primerané honoráre ekonomicko-politickú smotánku hlúpym poskakovaním a smiešnou zmenou reči - to zostalo.

Ani poriadny sex, ani poriadna hudba, ani poriadna vyväzovačka. Jediné, čo bolo riadne, bola porcia salka po fajke, vypustenie tejto scény by mi ale naopak nevadilo. To, že chýbajúci dej nahradil posun vývoja vzťahu cez piesne, milovanie a útržky spoločného trávenia času bolo ok. Vadil však samotný výber interpretov a skladba záberov (až na zaujímavý zostrih sexu a koncertu v prvej pesničke). Monotónnosť a nemennosť plynutia pripomínala až akýsi roboticko-perpetuomobilicko-hypnotický stav typu: ľad-sex-koncert-ľad-sex-koncert... Divácky neoslovila takmer žiada scéna, kapela, dialóg, či postava. Banálne frázy dialógov alebo všeobjímajúcich monológov pri pohľadoch na snehové pláne Antarktídy len dovršovali pocit neskutočnej otravnosti experimentu bez emócií. Celé dianie som sledoval s podobnou citovou otupenosťou, akou sa vyznačuje väčšina britpopových, či nezávislých gitarových kapiel (znejúcich ako cez kopírák). Rezultát: zostrih jednej piesne, klavírna skladba v závere a prirodzenosť zachytenia milovania ako opozita strojovým pornofilmom sú síce istými pozitívami, ale v kontexte celku to nevytiahli ani na jednu hviezdičku.

On to Chabrol vystihol v podstate presne: temer všetky prívlastkové umelkyne a umelci (napríklad rôzne extravagantné poetky, nonkonformné dizajnérky, šokujúce dídžejky, neopozerané herečky, nezávislé spisovateľky, výstredné a novátorské šperkárky, punkovo uletené módne návrhárky) túžia v podstate po jedinom: urvať si čo najväčší podiel peňazí a z nich vyplývajúcej moci. Vznešené a zväčša chimérické predstavy opojnej mladosti a pocitu predvoja pravého umenia končia na najbližšej persóne oplývajúcej dostatočne veľkým majetkom. Hoci ich vlastné ideály v 99% smerovali proti hlúpej konzumnej dobe a reklamno-korporatívnemu zriadeniu plnému tupej zábavy pre masy. No v prípade vycítenia príležitosti získania moci a prachov, čo je skutočný cieľ ich avantgardného snaženia, sú ochotní poprieť a vykonať čokoľvek.

Záľuba v pozorovaní odchýliek, túžba byť šokovaný odlišnosťou a pritom si sebaúľavne potvrdiť normálnu podobu je ľuďom vlastná. Rôzne formy predvádzania deformanta predstavujú pre mňa os príbehu. Najprv Mericka ukazuje sadistický alkoholik v cirkusovom stane divákom atrakcií, potom ho doktor preplnenej sále kolegou "decentne" popíše skrytého za plentou. Ďalej sa úlohy uvádzača zhostí kotolník z nemocnice, ktorý ho krčmovým partiakom a rajdám ukazuje za peniaze v noci, keď je do jeho nemocničnej izby voľný prístup, nasleduje opäť púťové ukazovanie raritnej obludy za prachy a vyvrcholí to divadelným potleskom alias "mrazivo cynickým divadlom citovo zvrátených ľudí", ako to výstižne napísal užívateľ MIMIC. V postojoch ostatných ľudí som veľa ľudskosti nevidel, najviac v Merickovi samotnom, ktorý sa dokázal ako tak socializovať potom, čo sa mu dostalo slušnejšieho zaobchádzania (ale to tiež len preto, že predstavoval nie štandardnú ohavnú ľudskú anomáliu, po ktorej by ani pes neštekol, ale mimoriadne neštandardnú a teda z lekárskeho hľadiska zaznamenaniahodnú). Tunajších komentátorských humanistov, rešpektujúcich odlišnosť by som sa rád opýtal na ich vzťah k bezdomovcom, s často deformovaným telom. Zaplavila ich pri pohľade na smradľavú ruinu s obtekajúcimi vredmi v električke, či autobuse tiež taká vlna ľudskosti k inakosti ? Prípadne: nevyskytol sa náhodou v ich živote niekto, napr. spolužiak, ktorý sa stal z dôvodu charakterovej alebo telesnej vady triednym exotom, ktorému sa každý posmieval? Zastávali sa ho vždy, lebo bol odlišný? Neposmievali sa mu? Ak na všetky tieto otázky zodpoviete v duchu tolerancie a ľudskosti v komentároch, iba vtedy som ochotný uznať, že to, čo je tu zhusta popísané, nie sú len jalové, neúprimné a ničnehovoriace falošné kydy.

Verné vystihnutie petržalského pocitu. Betónové nádvoria panelákov s výkladmi obchodov zaniknutých i živých, potemnelé priechody z jedného bloku betónových monolitov do druhého, stretnutia s podivuhodnými týpkami, tráva, tráva, čo ti jebeééé, paranoidné poplašenia sa. To všetko korunované hip-hopom ako životným pocitom odcudzeného prostredia a zvláštnych vzťahov rodičov a detí. Kvalita dialógov i výpovede jednotlivých textov merateľná prevažne múdrymi dialógmi v partii o spoločnosti a živote, odpočutými správami, internetovým spravodajstvom a zúfalo nízkym počtom prečítaných kníh. Normálne za tri, ale pretože - ako som spomínal - ide o presne vystihnutý pocit z časti Bratislavy, ktorú mám dôkladne pešky prechodenú, štvrtú hviezdičku hrdo a zaslúžene prihadzujem.