Radko

Ani nevjem, prečo tomuto dávam jednu hviezdičku, keď som to nikdy v živote snáď nedopozeral. Znôška mozog vyplachujúcich kydov v prospech práve panujúcej obrazovo-slovnej fámy. Zmyslom tejto schémy je zakryť práve prebiehajúce iné deje, ktoré majú ostať viac-menej utajené. Pričom na celom svete je to približne rovnaké. To, že sa Události ČT a na ne nadväzujúce Události, komentáře tvária serióznejšie, ako akási protiváha výplachu súkromných tv kanálov, nemení nič na skutočnosti, že ide o rovnako dôveryhodné slová a obrazy ako česko-slovenské novinové spravodajstvo z päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Len je to všetko (vďaka navonok prezentovanému informačnému veku, ktorý je však v skutočnosti vekom dezinformačno infantilným) oveľa sofistikovanejšie podávané, navonok sa dokonca mnohým zdá, že sa naozaj čosi podstatné z tohto odpadu o svete aj dozvedia. A tu sa dostávam k dôvodu tej hviezdičky: aj keď ide v prípade tohto typu spravodajstva o svete o naozajstný hnoj a smetie, ktorý v skutočnosti o tom, čo ľudí trápi a teší nepojednáva, ale vyvoláva umelo vytvorené a presne dávkované stavy trápenia, bolesti, strachu, či radosti, netreba to vôbec odcudzovať, treba predsa netriedený odpad uvážlivo recyklovať, no nie? Šak keď sme už tak všetci dneska tuná zrazu v kríze morálgy a za tú potrebu morálnej obrody a revolúcie v nás (hehehe - ďalší z mediálnych žvástvov a grgov dneška), tak k tomu prihodíme aj eko a bio a hlavne všetko konzumovať v zdraví a primerane športovo zaťažený. Priatelia, nie je to na hovno, je to hlavne na zdravíčko!

A mne sa tie Holubove patetické protimperialisticko - protiburžoázne - protirasisticko a pronárodné vety náhodou ľúbili. A prt makový ma zaujíma, či Holub v skutočnosti taký bol alebo nie. Pretože film je vždy niečo totál odlišné od "reálnej dejinnej skutočnosti", či "historickej pravdy" (a aj pri týchto pojmoch - preto som ich dal do úvodzoviek - už vyvstáva pochybnosť a kontroverzie medzi historikmi a filozofmi, že čo to vlastne tá historická pravda je, keďže ju každý druhý vidí inak). V každom prípade tú Emilovu Holubovu knyžku (Sedm let v jižní Africe) by som si prečítal celkom rád. Asi zájdem do knyžnyce. Celkom zaujímavé je aj, že africké reálie nakrúcali pri Biskupickom ramene, kúsok od bratislavského Slovnaftu, pretože okolie ramena a ostrov Kopáč naozaj pripomína viac než čokoľvek iné africkú savanu. Na tomto pocite sme sa s tade prechádzajúcimi spolupútnikmi zhodli dávno predtým, ako som nejaký film vôbec videl.

Ono v podstate vládnuca elita si vždy udržuje nadštandard čo sa týka využívania voľného času: najluxusnejšie destinácie, vône, dary, dievčatá, jedlá, muzika. Vždy v diskrétne zabezpečenom súkromí vybranej elegancie. Všetko v rozsahu, k akému sa bežný hnoj, ktorému vládnu, šancu dostať nemá. Vždy v dejinách to tak bolo, bez ohľadu na režim. Rozdiel je v tom, že zatiaľ čo v zabehaných kvázidemokraciách anglosaského typu, vzhľadom na snahu oddelenia vyšetrovacej moci od politicko-ekonomickej moci, z času na čas čosi z hier mocných presvitne aj na povrch (vo filme to vystihuje veta: "Našťastie Scotland Yard nepodlieha konzervatívnej strane.", v reáli napr. Profumova aféra ako taká, či Clintonovo laškovanie s Lewinskou), tak v kontinentálno európskych fašizmoch, kde je policajná moc pevne podriadená momentálne vládnucim korporátnikom sa na povrch nedostane nič. Jednoducho: také sú pokyny. Tento film, ako správne píše užívateľ Stegman, ukazuje na príklade zo 60. rokov Veľkej Británie paralelu súčasnosti. Vlastne jej jemnejšiu verziu, lebo s tým ako stúpa finančné zabezpečenie a moc naozajstných vlastníkov, rastie aj ich dopyt po čoraz neobvyklejších dráždidlách.

Ak by celý film pokračoval v línii úvodných tituliek a scény s hajlujúcim papagájom bolo by to naporiadku. Žiaľ celé sa to tak nejako rozmrví do čistočistého nie príliš vtipného, ani dejovo nijak zvlášť zaujímavého priemeru, z ktorého to nevytrhnú ani občasne vtipné hlášky a scénky (napr. tie so zozelenenými xichtami náckovských potentátov). Škoda, potenciál na skvelý film bol v prvotnom nápade, ale v tomto prípade ho pán Polák naplno nevyužil.

Zástupcom generácie rozmaznaných frackov (copyright easaque) je i hrdina tohto filmu, so všetkým ako sa chová, čo hovorí a na čo myslí, čo mu trápi svedomie, po tom ako mu vstúpi do života kameň. Vedomie vlastnej smrteľnosti. Prvé, čo si všimne, sú odpadnuté slúchadlá. Absencia hudby v lone prírody. Jojže-Bože: toľké hrôzy! Ale veď on má serepetičky, kamerku, dáko si hádam poradí. S toľkými rôznymi predmetmi spotreby? Musí! V tejto generácii sa vytratila tvorivosť. Nápodoba a recyklácia ako životný myšlienkový program. Neimaginuje sa takmer nič (teda ak nejde o spotrebný dizajn, pochopiteľne), len pasívne preberanie médiami podsúvaných obrazov konzumácie, komunikácie a rýchlobrátkového zážitku v zajatí adrenalínov a testosterónov. Najfarebnejšie. Najhlučnejšie (len preboha nenechať prehovoriť ničotu - radšej prefabrikovaná hudba skupín, na ktoré si o 5 -10 rokov nik nespomenie - podobne ako ja si nespomeniem o týždeň na jediného interpreta tohto filmu. Možno mi vydrží v hlave tak 127 hodín, ni byľku viac.

Týmto dávam inzerát do Pošty pre teba: "Dňa 24.augusta 1990 som cestoval vo vlaku do Žiliny s krásnou slečnou. Mala modré šaty a hnedé kožené topánky s prackami. Na hlave mala zapletený vrkoč. Čierny. Ja som mal tričko a nohavice (rifľe). Prosím nájdite mi ju. Chcem sa s ňou opäť stretnúť." Ludwig verím, že ju nájdeš, Katka snáď ma potom pozvete do štúdia. Prinesiem Vám bonboniéru Milka Thank you!

Silný film zostrihov rozhovorov Deža Ursíniho s rôznymi ľuďmi. Prekladateľmi, spisovateľmi, psychológmi, lekármi, kňazmi, výtvarníkmi. Čiastočne síce ovplyvnený konfesijnou prítulnosťou niektorých diskutujúcich k rôznym náboženským vyznaniam, ale aj tak odpovede na otázky týkajúce sa pojmov ako smrť, svedomie, láska, interrupcia, eutanázia, áno-nie, dôstojnosť sú veľmi zaujímavé a svojou rôznorodosťou jednoducho vnímavejšieho diváka prinútia zamyslieť sa nad tými istými pojmami. Vypovedajúce postavy, medzi ktorými sa zjaví môj obľúbenec Rudolf Sloboda, či Ivan Laučík vystriedajú jednak poetické zábery, ale aj priame obrazy ľudského zrodenia, abortusu, či popravy jahniatka na jatkách.

Plné symbolov, ale určených hlavne pre cieľovú skupinu diváctva: počítačovú generáciu 20 - 30 ročných stredo- a vysokoškolákov, ktorí si myslia, že sú strašne in. Celkovo táto limodáda o zúfalej potrebe rodičovskej lásky, ktorá sa zväčša nedostavuje a tak ústi do extrémnej reakcie v duchu diela, ktorého predčítaním sa jej záblesk dostavil (ide o Robina Hooda) ma neveľmi oslovila práve svojou vypočítanosťou na dávkovanom efekte, po ktorom sa má dostaviť zrejme čosi ako defekačné uvoľnenie. Prekryté nezávisláckymi prestrihmi v čase a tak obľúbenými (viď cieľová skupina) symbolmi a hrami s farbami. Okrem toho, ak sa počas filmu dvakrát pozriem na hodinky, že kedy sa to skončí, popri deji ma najviac zaujmú dve diváčky, ktoré nahlas telefonujú mobilom a za najzaujímavejší moment filmu považujem tričko Led Zeppelin, ktorým je oháknutá hlavná hrdinka, tak čosi jednoducho nefunguje. 35,2%.

dokument vytvorený kameramanmi ŠTB :)) Poznámka: dokument bol prezentovaný v bratislavskom kine Mladosť už 26. marca 2008 (k 20. výročiu spomienky na jej konanie). Správny rok by teda mal byť prinajmenšom 2008, nie 2009 ako je uvedené v anotácii.

Dva citáty z dokumentu: 1. "Celá revoluce 1989 byla vyvolána chorobnou lhavostí Drahomíry Dražské." (poznámka: DD bola žena, ktorá aktívne rozširovala správu o úmrtí študenta Martina Šmída (alias agenta Štb Zifčáka) po zásahu bezpečnostných zložiek 17. novembra 1989 na Národní třídě v Prahe a vďaka rozbúreným emóciám dav vyšiel do ulíc v nasledujúcich dňoch - koniec poznámky) ). Petr Uhl. 2. "Bývalí riadiaci pracovníci Štb mali obrovské informačné know-how a dnes sú z nich často milionári ba až miliardári. Najväčšou chybou po novembri 1989 bolo chýbajúce vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti." mladý historik Ústavu pamäti národa. Tagže, tieto dva citáty pre mňa predstavujú esenciu tohto dokumentu. Vďaka za ne :) Vo filme sa vyskytujú nasledujúce hovoriace hlavy: signatári Charty 77 a disidenti Stanislav Devátý a Petr Uhl, mladý historik Ústavu pamäti národa a agent Štátnej bezpečnosti Ludvík Zifčák.