Radko

krv + benzín + pohlavné šťavy + zaolejované časti havarovaných vozidiel + obväzový materiál + spojovače kostí = 1/1/1/1/1/1, všetko pretrepať a nemiešať!

Podľa mňa sa Kamil Peteraj, predtým ako pre Roba Grigorova napísal krásny text "Všetci sa zídeme raz v jednej posteli", inšpiroval práve týmto filmom.

To boli časy, krásne časy, keď sa v lietadle dalo fajčiť - čokoľvek, napríklad marihuana. Vďaka nej ten krásne nejednoznačný záver + Rogue spomínaný peckový vtip. No jednoducho: paráda!

Vplyv psychicky ťažko zvládnuteľného zážitku v zajatí na osobnosť jednotlivca tématizoval už slávny Ciminov Lovec jeleňov. Dánsku aktualizovanú odpoveď (už nejde o traumu z Vietnamu, lež z Afganistanu) prináša režisérka Suzanne Bierová, sústrediaca sa na úzky okruh jednej rodiny (čím sa tiež líši od Ciminovho prístupu sústradiaceho sa na celú komunitu). Nevypovedané a nevyslovené posolstvo filmu vidím v skutočnosti, že o traumatizujúcich zážitkoch treba rozprávať hneď a otvorene a nie dusiť ich v sebe a rozpovedať ich až vtedy, keď taviaci kotol náhle vybuchol. Pozícia človeka v tenzii, ktorý chce, ale nemôže sa zveriť, hoci nábeh na to má (nemocnica, nadradený vojak, manželka, manželka mŕtveho, brat, rodičia) je zhoršená jeho rodinou udržiavaného postavenia toho vždy úspešnejšieho a vzorového, ktorému rozprávanie o jeho vlastnom zlyhaní blokuje paradoxne táto jeho vlastná, lepšia súrodenecká východisková pozícia. Silné šytri hviezdy. 85%.

Citáty z dokumentu 2000 slov, ktorý napísal svojho času Ludvík Vaculík sa hodia sťaby riť na šerbeľ aj pre dnešnú slovenskú vládu. Okrem toho sa v dokumente mihne v spomienkach a na fotkách i môj obľúbený spisovateľ Angelo Maria Ripellino, tagže už len pre kombináciu týchto dvoch skutočností pod 80% ísť nemôžem.

Zrozumiteľne podané dávne pravdy. Pre sídliskových Indiánov ale nič prevratné sa nekonalo. Teda hádam len to, že knihy o toltéckych múdrostiach a ich Callemanove vedecké interpretácie boli takto podané formou rešeršného krátkometrážneho dokumentu, čo je fajn, bo v knižnici sa dá potom sústrediť na iné :)

Film o tom ako nie je potrebné k splneniu si odreagovania sa od súčasného zhomologizovaného sveta naplniť si svoje domnelé túžby, ale predovšetkým si uvedomiť a urobiť základné veci: ošúpať si pomaličky chémiou napustenú šupku jabĺčka, pohladkať blízkeho, usmiať sa na neho. To stačí.

Napadlo ma porovnanie s Pasoliniho Saló alebo 120 dní Sodomy. Ale tu sa ukazuje ako bol Pasolini premyslenejší a intelektuálnejší v zobrazovaní spoločnosti (súčasnosti). Nie nadarmo - veď išlo o večne premýšľajúceho básnika, esejistu a intelektuála "každým cólom", čím nechcem zhadzovať Spasojeviča. Ale zatiaľčo Pier Paolo ponúkol zobrazenie spoločnosti perverzie, ktorá sa vyžíva v ponižovaní a priamo sa na ňom aktívne zúčastňuje aj z hľadiska manipulátorov stavajúcich sa radostne do rolí obetí (požieranie ľudských výkalov), tak Srpski film v podstate len extrémne prehnanou formou ukazuje príbeh jednej zvrátenej pudovej túžby, ktorá v mene jej uskutočnenia rúca akékoľvek tabu a nakoniec ničí aj celú rodinu. Súhlasím s hirnlego, čo sa týka pointy.

taková mírná, česká, realisticky přesvědčivě zahrána vztahová trapárna o pokusu založit občanské združení "kdysi bezprizorních" v mezích zákona, přičemž jeho zakladatelé chtějí jen užít výhod sponzorem darovaných peněz. Keď divadlo STOKA svojho času parodicko-sarkasticky v jednej zo scén akejsi svojej hry popisovalo vznik komunity bolo to výstižnejšie a hlavne oveľa stručnejšie než toto. A čo je u mňa najdôležitejšie: bolo to vtipnejšie.

Otázne pre mňa v tomto veľkolepom projekte zostáva len jedno: nakoľko je podávaný obraz (ne-)zidealizovaným obrazom pána Č. o minulosti národa českého prostredníctvém vykonaných nevyhnutných strihov a nakoľko sa reálne približuje obrazu odrazu doby, aký bol v časoch kedy boly odvysielané úryvky v HZČ reálne v českých kinách (poťažmo domácnostiach) viditeľné vtedajšími súčasníkmi v celej dĺžke?