Radko

Jedna len za to, že je to o Dillingerovi - ale inak celé zle. A že prečo? Stačí si prečítať Davsonov komentár.

Minulosť ukazujúca dnešok ako dobu ponorenú do neznesiteľného hluku. Ako informačný a významový prepletenec strácajúci jednoduché postuláty s jedinou interpretáciou. Pravda zakrytá hnojiskom nezmyselných, často novotvarných, múdro sa tváriacich slov, rozoberaných kopou otravných ľudí všade naokolo. Menticída ducha. Nič nie je v kľude, dokonca i pohreb je rušený trkotaním zvierat, no hlavne aby sme ho už mali rýchlo za sebou - presne ako dnes (mŕtvi sú pre súčasníkov najmä čosi ako nebezpečný odpad, ktorého sa treba čím skôr zbaviť). Nejdem rozoberať dej, ani posolstvá, mne prišla ako najvýznamnejšia práve alegória dneška. Dneška ako sumy naoko serióznych dát, odetá v skutočnosti do dezinformačného a mozgy vymieľajúceho šumu, hluku, zvukov. Neopätovaná láska, neukojené vášne. Protipólom je samota, putovanie pustinami v nemožnosti nadviazať kontakt s milovanou osobou. Pôvodne som na Fausta išiel nie kvôli Sokurovovi, ale len preto, že herecký výkon Antona Adasinjského (frontmana divadelného zoskupenia DEREVO) vo filme som si nemohol nechať ujsť a na dôvažok som okrem jeho famózneho herectva dostal parádny film.

Mix National Geographic dokumentu a nedeľnej kázne takéto toho filozofujúceho kňaza, na ktorého omše sa chodí, lebo dobre rozpráva, vie vyjadriť i pochybnosti.

Vynikajúci dokument o zlatej ére juhoslovanskej kinematografie za panovania maršála Josipa Broza Tita, ktorý zďaleka nemyslí len na filmy, ale predovšetkým cez ne a ich prostredníctvom poukázania na pozadie ich výroby komentuje históriu Juhoslávie druhej polovice 20. storočia vrátane jej rozpadu. Celkové vyznenie je skôr v maršálov prospech (s jasným poukázaním na temnejšie stránky éry monokratického vládcu). Mimochodom Tito bol veľký filmový fanúšik. Osobný premietač (jeho spomienky tvoria časť filmu) mu zohnal a ukázal za tie roky vyše 8000 filmov. Pútavé, informáciami pamätníkov nabité, sprevádzané množstvom archívnych záberov nielen z filmov samotných ale aj z ich výroby. Všetko preložené smutným pohľadom dneška na bývalé (krachnuté) štátne filmové ateliéry, či Titovu rezidenciu, zasiahnutú bombardovním počas náletov NATO v r. 1999.

V komentári na IMDb sa o tom píše ako o európskej verzii Stoneových Natural Born Killers. Áno, taká "softpornartová" (typický Barr), významovo plytká, a temerničnehovoriaca. No teda ak, tak toto: na začiatku vzťahu hovorí dievča o tom ako sa nerada nechá niekým ovládať. Postupne frajera - vraždiaceho psychopata - počúva a prispôsobuje sa mu ako zamilovaný mopslík vďaka očarovaniu telom v úvodnej fáze zamilovanosti. Kým nespadne klietka. To je celé. * za úryvky dvoch piesní skupiny Devo (1978).

Príbeh známej nemeckej teroristky Gudrun Ensslinovej a jej partnera je podaný presne tak, aby ho mohli prijať čo najširšie vrstvy diváctva - teda presne v duchu toho, o čom debatujú postavy zhruba v strede filmu ("Týmito výbuchmi v obchodných domoch chcete koho osloviť? Musíme osloviť masy."). Konvenčné, bez formálnych ozvláštnení, s málo inšpiratívnymi myšlienkami a bez očakávaných revolučnejších šokizmov (ak nerátam záverečnú scénu psychopatického "řádění", ktorá ale zase s tou revolúciu nejako nesúvisí ). Strednoprúdovému vyzneniu zodpovedá teda aj moje hodnotenie: 50%. Keďže ide o tému zaujímavú, a nepoučený divák sa predsa čosi dozvie, hodnotenie z abolútneho stredu posúvam o hviezdičku nahor.

Mne sa to náhodou celkom páčilo. Do 12 minút vtesnaný príbeh viny a neprimeraného trestu zaň, ktorý je skôr zreťazením náhod ako plánovanou pomstou. Istá nedopovedanosť a nejasnosť tomu svedčila a nevadili ani amatérsky údesné herecké výkony a celková inscenačná nemohúcnosť, ktorá - ako spomína užívateľ decay - patrí skôr do televíznej minulosti. Dejovo aj vyznením je však celok oveľa uchopiteľnejší ako najnovší režisérov dokumentaristický počin 10 hodín a 55 minút. 55%.

Súhlasím s užívateľom Cushingom, že dej sa na 90% drží predlohy, len sa rozchádzam v kvalitách predlohy samotnej. Podľa mňa ide skôr o trendový obraz doby ušitý pre čo najširší výsek cieľovej skupiny - vzdelaných tridsiatnikov a štyridsiatnikov majúcich povrchne hlboký (ako sa dnes nosí) prehľad v kultúrnych ikonách doby. Román desaťročia ani náhodou, pokiaľ teda na toto kritérium nehľadíme aj cez počet predaných výtlačkov, či chváliacich recenzií v "serióznych" médiách (= udržiavajúcich status quo). Jednoducho, nech si čo chce, kto chce hovorí: len ďalší zo zástupcov strednoprúdovej kinematografie európskeho strihu (pôsobiaci s až vtieravo navodzovaným pocitom blízkosti idúcim cez všetky sociálne vrstvy - od umývačov riadu po hviezdy médií ) a s povinným ne-happy endom ako znakom odlišujúcim sa od hollywoodských šťastných koncov). 55%.

Tiesnivý film o mužovi, ktorý v ničom nevidel zmysel žitia. Plný otázok, myšlienok, ako to už u Zanussiho býva. Napríklad: je to, čo lekári klasifikovali ako psychiatrickú diagnózu s modelovým priebehom, naozaj choroba? Nejde v prípade muža, ktorý bol vytrhnutý z objatia dobrovoľne zvolenej smrti, o spôsob vysporiadania sa so životom a jeho zmyslom drsnou slovnou konfrontáciou s ľuďmi navôkol? A ak je to duševná porucha, vznikla ako následok nevyliečiteľnej poruchy alebo naopak - podnietila psychóza kolaps tela? Na tieto a podobné otázky, vynoriace sa po záverečných titulkoch Zanussi priamu odpoveď nedáva, veci neprináša na striebornom podnose, čo je len dobre. Nedopovedanosť totiž podmieňuje vytváranie si vlastných úvah a zamyslení sa nad životnou dráhou a možnosťami jej konca. Poznámky: 1. Úvod i záver, sa odohrávajú v krásnom prostredí poľských Tatier v okolí plesa Morské oko. 2. Navrhujem záujemcom o film nečítať pred sledovaním oficiálny text distribútora alebo odporúčam správcom čsfd z neho vypustiť poslednú vetu - po jej čítaní pred uzretím sa totiž zoslabuje pocitový účinok záveru.

Bezdomovecký maliar, kolážista a solitér. Skvelo koncipovaný, informačne podnetný a dojemný dokument o ňom potvrdzuje známu a štátnymi umelcami (= štátom, resp. korporáciami akokoľvek dotovanými) často spochybňovanú skutočnosť, že kto sa chce venovať umeleckej tvorbe, sa jej venuje - bez ohľadu na vzdelanie, zárobok, ohlas publika a akékoľvek sociálne podmienky. V prípade naozajstného umenia ide totiž o vnútornú potrebu a nie o "umelcami a filozofmi" preferovanejšiu a rozšírenejšiu potrebu ohurovať druhých svojimi zväčša zakomplexovanými egami rozlievajúcimi sa v tonách priemerného a podpriemerného škváru a povýšeneckých filozofických grgoch a prdoch. P.S. Jedna z výstav Iona Barladeanua prebehla na jeseň 2011 aj v Bratislave: symbolicky pod holým nebom boli zhruba jeden mesiac vystavené kvalitné reprodukcie viacerých jeho koláží s priliehavo dosadenými popismi vzniku jeho prác a doterajšieho umelcovho života - zväčša bez stálej strechy nad hlavou.