Radko

Neodpustím si pridať sem básničku, ktorá je v literárnej predlohe, no vo filme chýba (nezaručujem, že presne v tomto poradí): OD KAPUSTY RIŤ POPUSTÍ, OD MLIEKA RIŤ STRIEKA, OD HRACHU RIŤ V STRACHU, OD POLIEVKY PRDIA DIEVKY. A pre túto neospravedlniteľnú absenciu dávam seriálu len 92,666 %. Pozn. Hneď prvá veta obsahu tuná na čsfd je úplný nezmysel: "Seriál podle úspěšného dvojdílného snímku Juraje Jakubiska "Tisícročná včela". Len na vysvetlenie: Kinofilm Jakubiska vznikol zostrihom seriálu, čiže tento seriál nie je podľa filmu, ale film je seriálovým zostrihom. To za prvé. A za druhé by veta mala znieť keď tak takto: Seriál podle úspěšného románu Petra Jaroša "Tisícročná včela" a jeho volného pokračování "Nemé ucho, hluché oko".

Forman je správny týpek. Keby zostal v ČSSR, tak by na neho prišli lžipsychiatri so zvieracou kazajkou. Takto o tom mohol nakrútiť Prelet nad kukučkiným hniezdom.

Nenáročná, zábavná jednohubka o cestovaní začínajúceho spisovateľa do obľúbených miest histórie Paríža v rámci jeho osobného vnímania dejín. Scéna so Salvadorom Dalím, Luisom Buňuelom, Manom Rayom a nosorožcom nemala chybu a posúva film spoločne so scénou dvojitej interpretácie Picassovho aktu v galérii pre ich dlhodobejšiu zapamätateľnosť - na rozdiel od monotónnejšie pôsobiaceho zvyšku - do štvorhviezdičkovej úrovne. 78,68%

Klobúk dole pred odvážlivcami, čo sa s horským vodcom vydajú na Ganek, kde sa Vám pred nohami na uzučkom hrebeni roztvára 700 metrová priepasť! Alebo tiež výlet na Žabí kôň slabším povahám rozhodne nemožno odporúčať. Fascinujúce zábery, ktoré diváka temer fyzicky privedú popod tatranské štíty sú spojené so stručnými, no výstižnými informáciami o prvodobyvateľoch vrcholov tatranskich, horských vodcoch i chatároch. Príbeh jedného moravského chatára z 50. rokoch, ktorý po samovražde priateľa sužovaného boľševickým prenasledovaním a atmosférou strachu v spoločnosti 50. rokov vyniesol kríž na Vysokú (2547,2 metrov nad morom), bol podnetom pre vypracovanie scenára vynikajúceho filmu Medená veža, nakrúteného režisérom Martinom Hollým mladším. No a na záver jedno želanie: Vo viacerých knižkách som čítal, že po tom ako bol najvyšší slovenský vrchol: Stalinov štít (2654,4 m. n. m.) po zániku kultu Josifa Vissarionoviča v roku 1959 opätovne premenovaný, že dostal pôvodný názov Gerlachovský štít (mimochodom z tohto filmu som sa dozvedel, že po období eufórie zo vzniku prvej Č-SR mal istý čas aj Štít legionárov, ktorý sa však, podobne ako Stalinov štít medzi ľudom absolútne nevžil). Pôvodný názov štítu bol však "Na kotlu", a aj by som bol osobne rád, keby sa tak Gerlach, pomenovaný podľa belgického svätca Gerlacha tak zase raz aj oficiálne volal. Okrem toho, že je to pôvodný, historický názov Gerlachovského štítu, je priliehavejší vzhľadom na tvar tohto nádherného velikána Vysokých Tatier. Mimochodom, informáciu o pôvodnom názve štítu neuvádza ani trápna Wikipédia, ktorá má toľko zásadných nedostatkov a neúplných informácií, že až.

Na ploche osemnásťminútového dokumentu koncentrovane, úprimne a presvedčivo ukázaný život a zánik jedného z mála naozaj kultúrnych fenoménov Bratislavy. Divadlo Stoka bolo príliš slobodné, než aby ho nechali orgány moci existovať. Možno niekto namietne, že to bol územný plán (pri troskách budovy vyrástlo nové bratislavské podnikateľsko-zábavné centrum Eurovea - ale Stoka samotná mohla ostať, tam doteraz nie je nič - a veď priestory mali len prenajaté, ale štátne, ekonomické a miestne mocenské orgány idú väčšinou ruka v ruke, pričom ich jedinými motívmi sú peniaze a spolu s nimi vôľa riadiť všetkých a všetko. Nimi neriadené odchýlky sú podozrivé, vytvárajú problémy a nutnosť iného prístupu (nebodaj aj podpory), preto je ich jednoduchšie zlikvidovať, najlepšie s posvätením úradného razítka. Ani lokálna podpora mladých návštevníkov a zopár umelcov nepomohla. Táto kultúrna bunka v posledných rokoch realizovala väčšinu predstavení a koncertov bez akejkoľvek štátnej podpory, výhradne z tržieb krčmy, ktorú zároveň prevádzkovala. Režisér divadla Blaho Uhlár si pred praktikami úradníckoštátnej mafie nebral servítku pred ústa - boj o divadlo a krčmu prehral. Vo filme sledujeme búranie miesta, ktoré vo vyspelých mestách vytvára génia loci a preto si ho normálne mesto stráži (resp. mesto s normálnymi správcami). Režisérka emotívne silného dokumentu je veľmi osobná a vôbec to netají (roky bola herečkou divadla). Úprimne sa spovedá z dôvodov prečo sú ľudia ochotní venovať sa nezávislému divadlu. Ukazuje ako záleží na sile osobnosti, ktorá dokáže z ľudí vytiahnuť to, čo je v nich, nielen jednoduché papagájovanie textu ako vo väčšine štátnych divadiel. Vzťahy vnútri súboru, ako film ukazuje neboli vždy idylické, zaznejú aj obvinenia zo zbožšťovania a kultu režiséra. Medzi výpoveďami sa objavia úryvky z divadelných hier, ktoré patrili k najlepšiemu, čo na slovenskej divadelnej porevolučnej scéne vzniklo. Pozn. Tento komentár je z roku 2007, kvôli čachrom-machrom s názvom filmu som ho presunul sem a doplnil pri tejto príležitosti doň pár slov o tom, že na mieste, kde Stoka stála nevyrástla EUROVEA (ďalší obchodno nákupný bratislavský výgrcok, ktorý navyše púšťal plnou silou hovná priamo do Dunaja, kým na to náhodou koncom r. 2011 neprišiel náhodný človiečik, keď hladina Dunaja klesla a on si všimol priamy výpust sračiek z "luxusnej Eurovey" priamo do vodného toku rieky bez akéhokoľvek filtra), ale je tam stále pusto, len je to olemované nejakým zajebaným plotom zbytočným ďalším, aby sa zabral ďalší verejný priestor a chodci sa tlačili na temer neexistujúcom chodníku pri ceste za nákupmi do vymrdanej EUROVEI.

Toastové plátky chleba sa zrejme vzbúrili pre ich neustále servírovanie v nakrájanej podobe. Logickým dôsledkom ich vzbury bolo záverečné utoastovanie (podľa vzoru ukrižovanie) černocha, z ktorého ostala čierna len hlava.

Dej aj význam mám zhrnutý v podstate do jednej vety: Kto sa bojí nech nejde do lesa!

Ono vždy je trochu slabinou, ak odhadnem hlavné prekvapenie. Potencionálne tajomstvo sa potom ukrýva len v spôsobe vysporiadania sa hlavnej postavy so "šokujúcim" odhalením. No ani v tomto finále neprekvapilo, hoci tu už som sa pre istotu ani nesnažil niečo vopred uhádnuť, aby ostalo aspoň niečo na potešenie. Resumé: Konvenčný film do mierneho nadpriemeru posúvajú len skvele vystavané situačné dialógy. 54,3%

Dešperáti (zúfalci) kam sa pozrieš: od poštového doručovateľa spolupracujúceho s mamonárskym bankárom, slabošského šerifa, cez lupiča, čo príde vybrať banku po funuse až po zúfalého majiteľa baru, ktorému ho zlikvidujú pri každej potýčke znepriatelených strán. Právo a spravodlivosť zastupuje okrem šerifa sudca, ktorý sa s dôkazmi nejako nepára a najradšej by hneď vešal. Zaujímavý farebný western s humornými prvkami, nakrúcaný v nádherných scenériách utažskej krajiny potvrdzujúci večnú pravdu o tom, že cesta k napraveniu búrlivej minulosti vedie cez ústretovú a lásku vzbudzujúcu ženskú náruč:) 70%.

Sledovanie filmu bolo priamo v duchu jeho názvu: klub Intergalaktická Obluda, sledovanie na stojáka, počas filmu doznievajúci Vianočný bazár s všakovanými punk/ hc/ anarcho hudobnými, zinovými a odevnými šmačkami vrátane vegánskej predvianočnej kapustnice, zabávajúci sa ľudia (stolný fucík, fajčiareň, priateľské hlučné debaty). Rezultátom tak bolo, že som prvých dvadsať minút rozumel cca každé tretie slovo. Napriek tomu to vôbec nevadilo, pretože atmosféra to pozitívne prehlušila. Skôr mi teda vadilo, že obsah filmu názvu príliš nezodpovedal. Skôr to bolo o histórii punkového hnutia ako o nejakých hodnotách. Tie tam trošku vniesli hádam len vstupy Jella Biafru (frontmana legendárnych Dead Kennedys), Jima Jarmuscha a čiastočne i Henryho Rollinsa (známeho najmä z kapiel Black Flag a Rollins Band), ktorý ma pobavil porovnaním rozdielu mentalít obyvateľov východného a západného pobrežia USA (niečo v zmysle, že :“východňári sú divokí priami drsňáci – v L.A. by poriadna pankáčska skupina vzniknúť nemohla:)". Ako taký sumarizujúci faktografický dokument to však bolo celkom dobré - až na tunajšími komentátormi trefne pripomenutý nie vždy celkom vydarený výber hudobných skupín. Rezultát: so štyrmi punkovými hviezdami neváham ani na okamih:) A aby som si prihrial aj vlastnú polievočku v duchu názvu filmu: môj vlastný punkový postoj sformuloval celkom presne dlhoročný pankáč a veľmi dobrý kamarát keď zahlásil: „Mňa v panku nikdy nebavilo také to hrozne seba sa vážne berúce naštvanie na celý svet, ale hlavne sranda, pozitívne nasratá energia a z nej vyplývajúci prirodzený pocit, že helfneš nejako človeku bez nároku na čokoľvek, ak vidíš, že je práve v sračkách. A hlavne všetko, vrátane týchto drobných DIY (do it yourself – urob si sám) akcií brať s humorom :)))“