Stoka - Epilóg

Na ploche osemnásťminútového dokumentu koncentrovane, úprimne a presvedčivo ukázaný život a zánik jedného z mála naozaj kultúrnych fenoménov Bratislavy. Divadlo Stoka bolo príliš slobodné, než aby ho nechali orgány moci existovať. Možno niekto namietne, že to bol územný plán (pri troskách budovy vyrástlo nové bratislavské podnikateľsko-zábavné centrum Eurovea - ale Stoka samotná mohla ostať, tam doteraz nie je nič - a veď priestory mali len prenajaté, ale štátne, ekonomické a miestne mocenské orgány idú väčšinou ruka v ruke, pričom ich jedinými motívmi sú peniaze a spolu s nimi vôľa riadiť všetkých a všetko. Nimi neriadené odchýlky sú podozrivé, vytvárajú problémy a nutnosť iného prístupu (nebodaj aj podpory), preto je ich jednoduchšie zlikvidovať, najlepšie s posvätením úradného razítka. Ani lokálna podpora mladých návštevníkov a zopár umelcov nepomohla. Táto kultúrna bunka v posledných rokoch realizovala väčšinu predstavení a koncertov bez akejkoľvek štátnej podpory, výhradne z tržieb krčmy, ktorú zároveň prevádzkovala. Režisér divadla Blaho Uhlár si pred praktikami úradníckoštátnej mafie nebral servítku pred ústa - boj o divadlo a krčmu prehral. Vo filme sledujeme búranie miesta, ktoré vo vyspelých mestách vytvára génia loci a preto si ho normálne mesto stráži (resp. mesto s normálnymi správcami). Režisérka emotívne silného dokumentu je veľmi osobná a vôbec to netají (roky bola herečkou divadla). Úprimne sa spovedá z dôvodov prečo sú ľudia ochotní venovať sa nezávislému divadlu. Ukazuje ako záleží na sile osobnosti, ktorá dokáže z ľudí vytiahnuť to, čo je v nich, nielen jednoduché papagájovanie textu ako vo väčšine štátnych divadiel. Vzťahy vnútri súboru, ako film ukazuje neboli vždy idylické, zaznejú aj obvinenia zo zbožšťovania a kultu režiséra. Medzi výpoveďami sa objavia úryvky z divadelných hier, ktoré patrili k najlepšiemu, čo na slovenskej divadelnej porevolučnej scéne vzniklo. Pozn. Tento komentár je z roku 2007, kvôli čachrom-machrom s názvom filmu som ho presunul sem a doplnil pri tejto príležitosti doň pár slov o tom, že na mieste, kde Stoka stála nevyrástla EUROVEA (ďalší obchodno nákupný bratislavský výgrcok, ktorý navyše púšťal plnou silou hovná priamo do Dunaja, kým na to náhodou koncom r. 2011 neprišiel náhodný človiečik, keď hladina Dunaja klesla a on si všimol priamy výpust sračiek z "luxusnej Eurovey" priamo do vodného toku rieky bez akéhokoľvek filtra), ale je tam stále pusto, len je to olemované nejakým zajebaným plotom zbytočným ďalším, aby sa zabral ďalší verejný priestor a chodci sa tlačili na temer neexistujúcom chodníku pri ceste za nákupmi do vymrdanej EUROVEI. (06.02.2012)

Krátkometrážny dokument Zuzany Piussi z roku 2007 o zániku pôvodného nezávislého a experimentálneho bratislavského divadla Stoka, na ktorého mieste dnes (k roku 2023) stojí vonkajšie parkovisko nákupného centra Eurovea. Režisérka skrz vlastnú výpoveď, ktorá sa pre jej hrozný hlas (sorry not sorry) počúva len veľmi ťažko, ako aj výpovede zakladateľa divadla Blaha Uhlára a hercov, ktorí v ňom zvykli hrávať, reflektuje históriu tohto kultúrneho priestoru. Vo výpovediach sa stretávajú dva primárne postoje - jedna strana (majorita) kritizuje Uhlára, tvrdí, že jeho "kult osobnosti" nakoniec viedol k zániku divadla, druhá strana (minorita) sa ho zastáva. Piussi je viac-menej v úlohe nestrannej pozorovateľky a samotný Uhlár si vyčíta vlastnú naivitu, pre ktorú v roku 1969 neemigroval. O divadle ako takom, o jeho širšej histórii, prípadne o inscenáciách sa však divák nemá možnosť veľa dozvedieť. Stoka - Epilóg aj z toho dôvodu pôsobí skôr ako akési vyrovnanie sa malej skupiny ľudí, ktorých Stoka spájala, s tým, že pôvodnej Stoky už viac niet. Musela ustúpiť architektonickému pokroku. Divadlo zmizlo, čím však nepriamo pomohlo kultúre - vďaka zmiznutiu ohyzdných budov z bratislavského nábrežia/centra sa skultúrnil verejný priestor. Či sa to niekomu páči, alebo nie. Dokumentárny film neveľmi výrazný, obsahovo veľa nehovoriaci, s hroznou kamerou a ešte horším hlasom Zuzany Piussi. (29.10.2023)