GTS_PUNK

Kto je Satoshi? Takzvané "alternate reality games" prepájajú fiktívne príbehové naratívy a skutočný svet, v ktorom hráči riešia rôzne úlohy a hádanky. Britská hra tohto typu - Perplex City - svojho času patrila k najpopulárnejším na svete. Zadania k nej boli vydávané na špeciálnych kartách, pričom jej hráčom sa postupne podarilo vyriešiť všetky z nich. Všetky až na jednu. Karta číslo 256 s fotografiou japonského muža zostala dlhé roky nevyriešená... Dokumentárny film režiséra Laurenta Barthelemyho mapuje príbeh riešiteľov hry Perplex City z celého sveta, ktorí sa roky snažili zistiť identitu neznámeho muža na fotografii. Muža, o ktorom jediné, čo vďaka nápovede vedeli, bolo, že sa volá Satoshi. Od hľadania na stále rozpínajúcejšom sa internete, cez vytváranie webstránok, nálepiek a hrnčekov, až po zapojenie umelej inteligencie. Dlhoročné vytrvalé pátranie po Satoshim je v tejto snímke zachytené skutočne pútavo. Dielo navyše zaujímavou formou predstavuje aj celkový koncept "alternate reality games". Finding Satoshi je dynamickým a kvalitne spracovaním počinom, ktorý sa venuje sa unikátnej téme. Práve tá potom tým, čím si Barthelemyho dokument diváka najväčšmi získa. A zaujímavé je takisto záverečné konštatovanie, že aj v samotnom filme je ukrytá hádanka. Ak by sa ju divákovi aj náhodou nepodarilo nájsť, celkový dojem z filmu táto skutočnosť určite nepokazí.

Z Japonska si v mnohých ohľadoch môže brať príklad celý svet. Ako však ukazuje dokument televíznej stanice NHK, starostlivosť o pacientov v minimálne jednej tokijskej nemocnici pre mentálne chorých k nim nepatrí. Ani nie hodinu trvajúci, ale zábermi silný a miestami až nepríjemný dokumentárny film vďaka whistlebloweri odhaľuje nielen nevhodné, ale priam až protizákonné násilné správanie zamestnancov zariadenia voči pacientom. Okrem iného snímka poukazuje na podozrivo vysoké percento úmrtí pacientov, ako aj na to, že nemocnicu vedie riaditeľ, ktorému bola pred rokmi odobratá lekárska licencia. Discharged by Death: Inside a Japanese Mental Hospital je investigatívnou mozaikou, všímajúcou si situáciu v jednej z nemocníc, ktorú okrem autentických záberov zo skrytej kamery dopĺňajú viaceré rozhovory s ľuďmi, ktorí sa situáciou v nej zaoberajú, aj pohľad na celkovú situáciu v tejto oblasti japonskej zdravotnej starostlivosti. Námetom zaujímavé, vizuálne nepríjemne mrazivé, spracovaním priemerné.

Matky samoživiteľky to nemajú ľahké. Obzvlášť, ak sa starajú o šesť detí a žijú v anglickom Wolverhamptone. A komediálny seriál britskej televíznej stanice Channel 4 si práve jednu takú matku všíma. Je ňou Della Garry (Rebekah Staton), ktorá so svojimi deťmi a otcom (Philip Jackson) na krku prežíva zo dňa na deň a s gráciou jej vlastnou a s cigaretou večne v ústach odráža nástrahy osudu, nech už majú podobu účtu za kúrenie alebo majiteľky domu, v ktorom v podnájme bývajú. Pomerne krátka dvojsériová záležitosť je v mnohom podobná nielen iným britským komediálnym seriálom. Vo svojej podstate stavia najmä na výraznosti postáv a námetov jednotlivých epizód, ako aj na citeľne vysokej prítomnosti humoru. Alebo minimálne snáh oň. Napriek tomu, že niektoré hlášky či scény dokážu diváka svojou formou a realizáciou pobaviť, do veľkej miery predstavuje tento seriál iba jeden z mnohých v podstate až tuctových komediálnych počinov, ktoré sa na globálnej seriálovej mape ľahko strácajú. A hoci, ako sme už uviedli, dielo stavia na výraznosti postáv, nedá sa hovoriť o tom, že postavy v ňom sú zvlášť dobré. Napríklad taká Germaine Garry (Helen Monks) je často až neznesiteľne otravná. Jej excentrické vystupovanie je príliš veľa aj na odľahčený komediálny počin a určite nezlepšuje jeho celkovú kvalitu. Raised by Wolves predstavuje komediálny seriálový priemer, pracujúci s tradičnými, možno už až opozeranými šablónami. Vo výsledku ide o dielo, ktoré príliš nenadchne, nezanechá výrazný dojem a divák naň pomerne rýchlo zabudne. Ale jedno jeho pozretie je znesiteľné.

Režisér Oliver Stone je do veľkej miery synonymom, keď si divák predstaví film o vojne vo Vietname. Téme tohto vojnového konfliktu a života pred, počas aj po ňom sa venuje v snímke z roku 1993, predstavujúcej životopisný príbeh ženy Le Ly (Hiep Thi Le). V porovnaní s inými dielami, ktoré sa zameriavajú na vojnu vo Vietname, je tento Stoneov počin odlišný tým, že si všíma predovšetkým postavu Le Ly, pričom dejinné udalosti iba (hoc výrazne) dokresľujú celkové dianie. Snímka vďaka tomu nie je len akýmsi anonymizovaným pohľadom na dlhotrvajúci vojnový konflikt, ale prináša so sebou pohľad na ľudské utrpenie. Zároveň pracuje aj s uhlom v spojitosti s americkým seržantom Steveom Butlerom (Tommy Lee Jones), ktorý prináša takisto pohľad na ľudské utrpenie, ale v inej podobe. Film preto kladie veľký dôraz práve na postavy, o ktorých sa dá povedať, že sú jeho najvýraznejším prvkom. Podstatnú časť príbehu navyše "ťahá" takmer sama veľmi dobrá Hiep Thi Le. Ďalšími prvkami už dielo diváka zaujme o čosi menej, pričom, ak vyložene hľadá vojnový aspekt vojny vo Vietname, je šanca, že nakoniec zostane sklamaný. Je totiž citeľné, že Oliver Stone pristupuje v tomto prípade k téme z inej strany. Heaven & Earth napriek tomu funguje a filmovo má čo ponúknuť. Aj keď je pravda, že hoci je pozadie postavy Le Ly pre snímku ako celok dôležité, dielu trvá relatívne dlho, kým sa dopracuje ku svojej skutočne podstate, od ktorej sa rozvíja dominantný zvyšok príbehu.

Predchádzajúca snímka režiséra Shunjiho Iwaia - Shigatsu monogatari - je príjemným a pokojným počinom z takmer idylického Tokia plného rozkvitnutých sakúr. Riri Shushu no subete je v porovnaní s ňou presný opak. Režisér Iwai tentokrát diváka privádza kamsi do rurálneho prostredia a zameriava sa na život dospievajúcich študentov, spomedzi ktorých viacerých ovplyvňuje hudba fiktívnej speváčky Lily Chou-Chou. V diele, ktoré najmä zo začiatku nie je rozprávané chronologicky, čo môže pôsobiť trochu mätúco, si Iwai tak povediac neberie servítky, zachytávajúc surové dospievanie surovým spôsobom. V príbehu si - možno ako príčinu a možno ako dôsledok ľudskej surovosti - zároveň všíma odcudzenie jednotlivca v čoraz viac pretechnizovanej spoločnosti na začiatku nového milénia. Témam, ktorým sa film venuje, necháva dostatok priestoru vyniknúť, pričom medzi nimi dochádza k prirodzenému prieniku, čím vytvárajú komplexný príbehový celok. V rámci neho zároveň Iwai dôkladne pracuje s postavami, hoc sa to na prvý pohľad nemusí zdať. Práve vďaka tomu, že protagonisti vo väčšine prípadov nedávajú najavo svoje emócie, ale zdieľajú ich anonymne na internetovom fóre, dokáže aj bez vyslovených slov vyniknúť, čo v skutočnosti cítia a prežívajú. Niekoľkokrát spomenutý pomyselný éter sa vo filme ako keby odzrkadľoval na jeho atmosfére, a to predovšetkým vďaka štýlu hudby vo viacerých scénach. Riri Shushu no subete, film vyznačujúci sa aj zaujímavo kombinovanou prácou s kamerou, patrí medzi navonok nenápadné, ale obsahovo silné diela. Ťažké témy dospievania, šikany, samoty a anonymity na rozpínajúcom sa internete spája do celku, ktorý sa nesnaží nič prikrášľovať, ale, naopak, ich zobrazuje v celej svojej nahote. Shunji Iwai to navyše robí spôsobom, ktorým sa nepokúša šokovať, ale necháva tieto skutočnosti vyniknúť ako čosi úplne bežné. A práve to je tým, čím film šokuje a desí.

Filmový triptych režiséra Ryusukeho Hamaguchiho z roku 2021 sa svojimi jednotlivými príbehmi zameriava predovšetkým na témy vzťahov, lásky, odcudzenia a zdanlivo neodvrátiteľného odlúčenia. Ale takisto aj na hľadanie ciest späť. Trojica príbehov dvojhodinovej snímky, zasadená do súdobého Japonska, je postavená najmä na konverzácii medzi dvoma postavami, ktoré v nej nazerajú na minulosť, ale zároveň si všímajú, ako konanie ovplyvňuje ich životy v súčasnosti. Zo štýlu rozprávania poviedok, ktoré Hamaguchi ako autor volí, cítiť obyčajnosť a do značnej miery aj uveriteľnosť. A oná obyčajnosť je zároveň najväčším plusom aj mínusom celého filmu. Obyčajnosť, ktorá je plusom, je citeľná v rovine postáv a príbehov, teda v dvoch, dá sa povedať, najdôležitejších aspektoch diela. Hamaguchi nič zbytočne nekomplikuje a stavia na jednoduchosti. Funguje to, ale takisto to so sebou prináša možno až prílišnú nalinajkovanosť bez výraznejších momentov v deji. A tá sa časom stáva tou obyčajnosťou, ktorá je mínusom filmu. Gûzen to sôzô preto nakoniec vyznieva z hľadiska kvality iba ako priemer. Konverzačná dráma svojimi témami odzrkadľuje život taký, aký mnohokrát je. Námet, realizácia aj herecké obsadenie sú dobré. To jediné, čo snímke chýba, je aspoň malá iskra, ktorá by ožila inak fungujúcu a do filmu pasujúcu obyčajnosť.

Príbehov o ľuďoch rôzneho veku a pohlavia, ktorí sa vydali na zlé chodníčky a skončili v nápravnovýchovných zariadeniach, možno nájsť vo svete filmu pomerne veľké množstvo. Do tejto skupiny patrí aj dielo režiséra Tonyho Richardsona z roku 1962 o mladíkovi Colinovi Smithovi (Tom Courtenay), ktorý sa v jednom takomto zariadení ocitne. Námetom aj realizáciou ničím zvlášť výnimočný počin si všíma dve roviny Colinovho života - prítomnosť a minulosť - s tým, že v obidvoch sa snaží ukázať, ako sa formuje, respektíve formovala jeho osobnosť. Kým približne prvá polovica filmu zachytáva súčasnosť v nápravnovýchovnom zariadení, tá druhá - zaujímavejšia (ak tak vôbec možno o niečom v tomto filme hovoriť) - minulosť, do ktorej sa Colin vracia vo svojich spomienkach. Ak sme uviedli, že Richardsonova snímka nie je nijak výnimočná, najlepšie toto tvrdenie dokazuje samotný príbeh. Ten sa vo svojej podstate zameriava iba na Colinovu postavu (a jeho blízke okolie) s tým, že v mnohom ide u tuctovú a stereotypnú prácu s konceptom antihrdinu, ku ktorému si má divák zrejme vybudovať sympatie. To sa však míňa účinku, keďže Colinova postava je značne nesympatická, pričom s postupom času voči nej u diváka iba silnie antipatia. Z viac-menej objektívnych dôvodov. The Loneliness of the Long Distance Runner sa snaží byť sociálnou drámou, ktorá si všíma (možné) následky neúplných rodín, slabších sociálnych pomerov a protizákonného správania. Do stredu stavia figúrku prostredníctvom ktorej túto skutočnosť demonštruje. Vo výsledku je ale snímka Tonyho Richardsona kvalitatívne podpriemerným dielom, ktorého plusom je snáď len zaujímavejšia autentická dobová výprava do britských ulíc.

Už predchádzajúca, štvrtá Majisuka Gakuen, je iba slabým odvarom troch seriálov, ktoré uzreli svetlo sveta pred ňou. A v poradí piaty seriál je na tom kvalitatívne ešte horšie. Príbehovo seriál čiastočne nadväzuje na svojho predchodcu, pričom pridáva uhol s yakuzou, čínskou mafiou a políciou, ktorý dopĺňa až nevídanou akčnosťou a násilím. Pôvodný aspekt boja stredoškolských delikventiek medzi sebou sa zo seriálu prakticky vytráca, čím dielo do veľkej miery prichádza o svoju atraktivitu. Divák, ktorý videl všetky predchádzajúce seriály, okamžite od začiatku vníma celkovú zmenu, ktorá sa, bohužiaľ, podpisuje na výraznom kvalitatívnom poklese. Príbeh síce na papieri ponúka možno zaujímavo znejúci námet boja študentiek s mafiou, ale prax naprieč dvanástimi epizódami ukazuje, že ide o nevýrazný a najmä nezaujímavý počin. Sklamanie predstavuje aj inak najlepší prvok všetkých seriálov Majisuka Gakuen - postavy. Zatiaľ čo najmä v prvých dvoch seriáloch sa objavujú vynikajúce a charakterovo výrazné protagonistky, piaty počin je plný fádnych, plochých a nezapamätateľných študentiek, spomedzi ktorých ani jedna nijak zvlášť nevyčnieva. Dievčenské idoly sa síce vo svojich úlohách snažia, ale ich postavy prakticky reflektujú iba nefunkčnosť celého seriálu. Majisuka Gakuen 5 sa odkláňa od tradičného prístupu, ktorý titul doposiaľ razil, a ukazuje sa, že na plnej čiare zlyháva. Akčný a násilný príbeh s yakuzou, triádou a políciou vôbec nepasuje do Majisuka Gakuen univerza, na ktoré bol divák doposiaľ zvyknutý. Až na niekoľko málo scén a chytľavý opening "Yankee Machine Gun" je tento seriál jedným veľkým sklamaním a škvrnou na inak veľmi dobrej značke.

"You know, it's funny. You come to someplace new and everything looks just the same." Nezávislé snímky režiséra Jima Jarmuscha sa vyznačujú predovšetkým zameraním na človeka a jeho často nejasnú cestu životom. Takisto je to aj v prípade tohto filmu z roku 1984, ktorého príbeh si všíma mladú Evu (Eszter Balint). Tá zo socialistického Maďarska dorazila do New Yorku za svojím bratrancom Bélom "Williem" Molnárom (John Lurie). Eva v meste však nemá čo robiť a onedlho odchádza za svojou tetou (Cecillia Stark) do Clevelandu. Jarmuschova snímka, ktorú z veľkej časti možno považovať za road movie, je v porovnaní s viacerými jeho inými dielami iba slabým odvarom inak relatívne kvalitne a zaujímavo napísaných príbehov. Čiernobiely počin sa vyznačuje malým počtom prevažne statických záberov, ktoré vypĺňajú do veľkej miery prázdne dialógy postáv. Hoci je čitateľné, že Jarmusch sa snaží pracovať s témou osobného odcudzenia v čase a priestore, forma, ktorou to robí, nepôsobí zvlášť atraktívne, ba dokonca možno tvrdiť, že miestami diváka priam nebaví. Pútavé myšlienky a pohľady na život a na svet, ktoré vyslovujú postavy v iných autorových filmoch, v tomto diele prakticky absentujú. A to sa následne odzrkadľuje na príbehu a jeho nízkej kvalite. Stranger Than Paradise v sebe nesie myšlienku, ale ani zďaleka ju nepodáva tým najlepším možným spôsobom. Pomalosť v kinematografii síce môže fungovať, ale nevýraznosť bude vždy na škodu. A tento počin Jima Jarmuscha je ako pomalý, tak nevýrazný. K tým lepším aspektom diela potom patria rola maďarskej tety v podaní Cecillie Stark a záverečný príbehový zvrat. Celkovú kvalitu však zlepšujú len minimálne.

Školy, v ktorých by ste spočítali žiakov na prstoch jednej ruky, a školy, kde počet učiteľov prevyšuje počet žiakov, nie sú na starnúcom a vymierajúcom japonskom vidieku ničím neobvyklým. Do jednej takej školy privádza diváka aj režiséra Nobuhiro Yamashita vo filme, ktorý v roku 2007 vznikol na základe manga predlohy autorky Fusako Kuramochi. Príbeh, začínajúci príchodom nového žiaka - Hiromiho Osawu (Masaki Okada) z Tokia, sleduje dva roky v živote Soyo Migity (Kaho) pred nástupom na strednú školu. Vo filmovom podaní žánru slice of life režisér Yamashita takmer dokonale prepája esenciu dospievania s atmosférou malej dediny, kde každý pozná každého, vďaka čomu vytvára nielen príjemnú, ale predovšetkým kvalitnú drámu. Dvojhodinové dielo sa vyznačuje viacerými prvkami, ktoré sa spolu na tejto kvalite podpisujú. Základom je, samozrejme, príbeh ako taký, ktorý sa zameriava na žiakov školy (primárne potom na Soyo a Hiromiho), ale tiež ich rodičov, učiteľov a obyvateľov dediny so všetkými ich radosťami a starosťami. Vnútri uprostred príbehu stojacej Soyo sa bijú zmiešané pocity dospievajúceho dievčaťa, čo sa odzrkadľuje aj na tom, ako vníma a chápe malý veľký svet okolo seba. Postava Soyo, vynikajúco zahraná mladou Kaho, patrí spolu s ostatnými protagonistami k "hybnej sile" celého filmu. Obyčajný život, hoci zvykne byť v kinematografii často klišé, je  v tomto prípade režisérom Yamashitom zachytený veľmi dobre, vďaka čomu sa divák cíti ako neviditeľný účastník a pozorovateľ každej scény. Táto obyčajnosť, nepotrebujúca k tomu, aby fungovala, nič navyše, je o to viac citeľnejšia aj vďaka prístupu k dejovému rozprávaniu. Nobuhiro Yamashita v snímke stavia pokoj a pomalosť, čo v spojitosti s dominantnou rurálnou výpravou vytvára špecifický kolorit a príjemnú atmosféru. Tennen kokekkô je dôkazom toho, že jednoduchosť môže byť tým najlepším možným riešením. Nobuhiro Yamashita nič zbytočne nekomplikuje. Vychádza z mangy a pomalým tempom, sťa by divák otáčal jednotlivé stránky knihy, rozpovedá príbeh o dievčati z malej školy v malej dedine, ktorý svojou atmosférou navodzuje melancholické, ale zároveň hrejivé pocity. Poeticky obyčajné. Vďaka za to.