GTS_PUNK

"You know, it's funny. You come to someplace new and everything looks just the same." Nezávislé snímky režiséra Jima Jarmuscha sa vyznačujú predovšetkým zameraním na človeka a jeho často nejasnú cestu životom. Takisto je to aj v prípade tohto filmu z roku 1984, ktorého príbeh si všíma mladú Evu (Eszter Balint). Tá zo socialistického Maďarska dorazila do New Yorku za svojím bratrancom Bélom "Williem" Molnárom (John Lurie). Eva v meste však nemá čo robiť a onedlho odchádza za svojou tetou (Cecillia Stark) do Clevelandu. Jarmuschova snímka, ktorú z veľkej časti možno považovať za road movie, je v porovnaní s viacerými jeho inými dielami iba slabým odvarom inak relatívne kvalitne a zaujímavo napísaných príbehov. Čiernobiely počin sa vyznačuje malým počtom prevažne statických záberov, ktoré vypĺňajú do veľkej miery prázdne dialógy postáv. Hoci je čitateľné, že Jarmusch sa snaží pracovať s témou osobného odcudzenia v čase a priestore, forma, ktorou to robí, nepôsobí zvlášť atraktívne, ba dokonca možno tvrdiť, že miestami diváka priam nebaví. Pútavé myšlienky a pohľady na život a na svet, ktoré vyslovujú postavy v iných autorových filmoch, v tomto diele prakticky absentujú. A to sa následne odzrkadľuje na príbehu a jeho nízkej kvalite. Stranger Than Paradise v sebe nesie myšlienku, ale ani zďaleka ju nepodáva tým najlepším možným spôsobom. Pomalosť v kinematografii síce môže fungovať, ale nevýraznosť bude vždy na škodu. A tento počin Jima Jarmuscha je ako pomalý, tak nevýrazný. K tým lepším aspektom diela potom patria rola maďarskej tety v podaní Cecillie Stark a záverečný príbehový zvrat. Celkovú kvalitu však zlepšujú len minimálne.

Školy, v ktorých by ste spočítali žiakov na prstoch jednej ruky, a školy, kde počet učiteľov prevyšuje počet žiakov, nie sú na starnúcom a vymierajúcom japonskom vidieku ničím neobvyklým. Do jednej takej školy privádza diváka aj režiséra Nobuhiro Yamashita vo filme, ktorý v roku 2007 vznikol na základe manga predlohy autorky Fusako Kuramochi. Príbeh, začínajúci príchodom nového žiaka - Hiromiho Osawu (Masaki Okada) z Tokia, sleduje dva roky v živote Soyo Migity (Kaho) pred nástupom na strednú školu. Vo filmovom podaní žánru slice of life režisér Yamashita takmer dokonale prepája esenciu dospievania s atmosférou malej dediny, kde každý pozná každého, vďaka čomu vytvára nielen príjemnú, ale predovšetkým kvalitnú drámu. Dvojhodinové dielo sa vyznačuje viacerými prvkami, ktoré sa spolu na tejto kvalite podpisujú. Základom je, samozrejme, príbeh ako taký, ktorý sa zameriava na žiakov školy (primárne potom na Soyo a Hiromiho), ale tiež ich rodičov, učiteľov a obyvateľov dediny so všetkými ich radosťami a starosťami. Vnútri uprostred príbehu stojacej Soyo sa bijú zmiešané pocity dospievajúceho dievčaťa, čo sa odzrkadľuje aj na tom, ako vníma a chápe malý veľký svet okolo seba. Postava Soyo, vynikajúco zahraná mladou Kaho, patrí spolu s ostatnými protagonistami k "hybnej sile" celého filmu. Obyčajný život, hoci zvykne byť v kinematografii často klišé, je  v tomto prípade režisérom Yamashitom zachytený veľmi dobre, vďaka čomu sa divák cíti ako neviditeľný účastník a pozorovateľ každej scény. Táto obyčajnosť, nepotrebujúca k tomu, aby fungovala, nič navyše, je o to viac citeľnejšia aj vďaka prístupu k dejovému rozprávaniu. Nobuhiro Yamashita v snímke stavia pokoj a pomalosť, čo v spojitosti s dominantnou rurálnou výpravou vytvára špecifický kolorit a príjemnú atmosféru. Tennen kokekkô je dôkazom toho, že jednoduchosť môže byť tým najlepším možným riešením. Nobuhiro Yamashita nič zbytočne nekomplikuje. Vychádza z mangy a pomalým tempom, sťa by divák otáčal jednotlivé stránky knihy, rozpovedá príbeh o dievčati z malej školy v malej dedine, ktorý svojou atmosférou navodzuje melancholické, ale zároveň hrejivé pocity. Poeticky obyčajné. Vďaka za to.

Komunizmus patrí k tomu najväčšiemu moru, aký kedy postihol Česko a Slovensko. Dôsledky februárového prevratu v roku 1948 v malej českej dedine sleduje snímka režiséra Vojtěcha Jasného, ktorá v časoch normalizácie smerovala do trezoru. Príbehovo na malej ploche jednej obce dielo šikovne zachytáva dobové zmeny, znárodňovanie hospodárstva, prezliekanie kabátov a oportunizmus obyčajných ľudí, ktorí sa cítia ako páni sveta iba preto, že sú členmi strany. Jasného film ukazuje, čo s človekom robia falošné ideály, ale tiež, že sa vždy nájdu takí, ktorí im dokážu vzdorovať. Viaceré zaujímavo napísané postavy aj námet sú preto jednoznačne plusmi tejto snímky. Avšak dielo ako celok sa, najmä v rovine príbehu, vyznačuje aj viacerými slabými miestami. Najväčšmi dopláca na pomalosť a do značnej miery aj nevýraznosť. Obsahovo prakticky prázdne pasáže vypĺňajú väčšinu filmu, pričom sa medzi nimi sem-tam objaví niektorá zo zaujímavejších scén. V takmer dvojhodinovom diele je ich však asi ako šafranu, pričom stavať vyložene iba na myšlienky či postavy v tomto prípade nemožno. Všichni dobří rodáci sú dôležitou snímkou z hľadiska zachytenia historických udalostí. Z filmového hľadiska sú však nanajvýš kvalitatívne priemerným dielom, keďže predovšetkým príbehovo nedokážu do veľkej miery zaujať, pričom v ďalších rovinách takisto príliš nevynikajú.